Právo čistej krvi 10.2

Už len to čo dokázal urobiť zo svojho vozíka ju znepokojilo. Snažila sa od neho viac vzdialiť, nepodliehať natoľko jeho vplyvu. Nie je to jej priateľ, bozky nič neznamenali, len to, že sa jej páči, a to by mu nemala dávať najavo, možno tak práve nevyzerá no stále je najnebezpečnejším čiernym mágom, bez ohľadu na to.. či môže praktizovať aktívnu mágiu alebo nie... je osobou, proti ktorej vplyvu sa zaviazala bojovať, nemala by zabúdať na to, že je to nepriateľ, ktorý by...
Jej dočasná odmeranosť nijak zásadne nepoznačila ich vzťahy. Naďalej sa k nej správal slušne, tak ako doteraz a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to malo v najbližšej dobe zmeniť.
Vydržala mlčať, takmer až do večera, takmer až do tej doby, kedy opäť mali zdieľať spoločnú posteľ.
Bezpochyby nebolo nutné zdôrazňovať, že jeho súčasné pyžamo, skrátka prelomilo akékoľvek ľady.
„Nesmejte, sa Grangerová...“ varoval ju mrazivým hlasom.
No ona nemohla prestať. Medvedíky, oni ho obliekli do pyžama s medvedíkmi.
„Veľmi vám to pristane, môj pane...“
Sadla si na posteľ absolútne neschopná spustiť zrak s toho vzoru a takisto aj z tváre Temného pána, ktorá bola ako zosobnenie všetkých trestov.
„Naozaj, nemusíte sa obávať, že by...“
Snažila sa premôcť... no nedarilo sa jej to, tak si schovala tvár do dlaní.
„Od dnešného večera, budeš za moje... odevy zodpovedná výlučne ty...“ vyhlásil mrazivo.
Bezmocne prikývla, stále ešte plná radosti z toho, čo... nečakala ani v tých najpríjemnejších snoch.
„A ak sa o tomto incidente, niekedy zmieniš Potterovi...“
„Nebojte sa, lord Slizolin... sľubujem vám, že Harry sa to nikdy nedozvie...“ bezpochyby mala svoje dôvody na to, aby o tomto zážitku radšej nikomu zo svojich blízkych nič nepovedala. Pochybovala že by jej vôbec boli čo i len ochotní uveriť.
***
Ráno vstávala s omnoho väčším entuziazmom, než za všetky tie posledné dni.
Jej spoločník sa stále mračil, no bol už omnoho pokojnejší než večer. Len sa trochu začínala obávať, čo bude mať oblečené počas dňa.
„Grangerová, máš to skontrolovať... nezabudni, že... chcem obyčajný habit, žiadne svetre, žiadne džínsy ani nič podobné...“
„Ako poviete, pane...“  ešte si zvykala na svoju novú funkciu, no predpokladala, že to vskutku bude potrebné, ak majú spolu hovoriť o takých dôležitých veciach, ako je jej ďalší osud a stav jej mysle, ktorý bol práve teraz lepší než zvyčajne, no pochybovala, že to bude mať dlhé trvanie.
Mala to na pamäti, keď skutočne prezrela veci, ktoré by si mal obliecť.
***
„Grangerová,“ jeho hlas bol tým jediným, čo prekonalo temnotu. Nevedela kedy sa to stalo, no zrazu na ňu všetko padalo. Zrazu tam len stála uprostred tej miestnosti a vôbec si nepamätala na to, čo sa stalo.
„Pane...“ hlesla rozrušene a dívala sa na svoje trasúce sa ruky. Opäť sa to stalo a ona si už myslela, že možno bude na tom lepšie, že to možno zvládne aj bez...
„Poškriabala si si tvár, musíš si to ošetriť...“ upozornil ju, v jeho hlase bolo niečo, čo by považovala za starostlivosť o jej blaho, nebyť toho, že city tohto druhu boli jemu samému vzdialené.
„Prepáčte, nemala som to v úmysle...“ rukou sa dotkla tváre a skutočne pocítila mierne pálenie na jednom líci.
„Urobila som aj niečo iné?“ bála sa odpovede, no musela ju poznať.
Ticho, takmer už ani nedúfala, že by sa ho mohla dotknúť ,a predsa, bolo tým najhorším, čo nedokázala zniesť.
„Nie, nič, len si hovorila, aby ťa nechal na pokoji, že sa mýli, že to nechceš...“
Rozplakala sa, nezniesla ten pocit, že by sa všetko v nej mohlo opäť zlomiť, keď by sa vrátila k tým spomienkam, keby dovolila, aby ju pohltili.
„Zabudni teraz na tie škrabance... to počká...Poď sem ku mne...“ prikázal jej neľútostne.
Poslúchla.
Ani nevedela ako a opäť sedela na jeho kolenách, akoby sa len tak blízko neho mohla cítiť v bezpečí.
Bola šťastná a nevedela, čo by si mala o tom myslieť, keď cítila jeho fyzickú prítomnosť, keď vnímala opäť upokojujúci tlkot jeho srdca.
„Zdá sa, že máme menej času na rozhovory než som predpokladal, najlepšie bude urobiť to čo najskôr, podľa možnosti aj hneď...“ jeho tvár nadobudla po dlhom čase takmer až neobvyklú vážnosť, akoby aj on podliehal istému druhu napätia.
„Áno, ale ja... predsa... Povedali ste, že nemáte mágiu... “  pripomenula mu rozochvene, chcela pomoc, no začínala sa obávať toho, čo všetko  zistí, ak sa dotkne jej mysle, čo všetko bude opäť musieť prežívať ona.
„Použijeme prsteň, ktorý si pre mňa získala, má aj iné schopnosti, o ktorých dosiaľ nikto nemá ani poňatia... pomocou neho mi dáš časť svojej mágie, len toľko, aby sa vytvorilo dočasné magické jadro, ktoré mi pomôže... aby som dočasne mohol používať v obmedzenej forme mágiu... na legilimanciu, to bude postačujúce, preniknutie do tvojej mysle, s cieľom zistiť podstatu problému, na tento úkon bude stačiť aj obmedzené množstvo...“
„Ja neviem či... nemôžem pochopiť, prečo vlastne, chcela by som, aby ale mám hrozný strach... a okrem toho, čo ak to využijete na to, aby ste ma zabili alebo ešte viac zhoršili moje poškodenie?“ ozval sa v jej hlas rozumu, silnejší než akákoľvek nádej. „Keďže si myslím, teda domnievam sa, že možno vám mágia pomôže aj hýbať sa... inak by asi nebolo možné...“ bol to len jej predpoklad, no musela ho vysloviť.
„Áno, umožní mi hýbať sa, dočasne, čo sa však týka tvojich obáv o život, môžem ti sľúbiť, že to neurobím, ale nepoznám žiadny spôsob, ako by som ťa mohol o tom presvedčiť, možno okrem jedného...“
Dívala sa mu do očí, stále ešte čiastočne rozochvená a znepokojená.
„Niečo k tebe cítim, neviem to presne posúdiť, lebo som nikdy... nebol vystavený niečomu takému... no moja povedzme, že obnovená duša, toho získala viac než by som si získať prial... Možno mi záleží na tom, aby si prežila... možno to je ten druh pocitu, ktorý som sa naučil cítiť... Je to daň za moje zločiny, za to, že som si dovolil postaviť sa proti prírode, niečo mi na oplátku vrátila...“
Nevedela posúdiť, či jej klame alebo nie, ale to ako potichu vyslovil tie slová, akoby sa ich obával, že by ich niekto ďalší mohol zachytiť... iný výraz jeho tváre, ktorý akoby nemal nič spoločné s jeho zvyčajným chladom.
„Aj napriek tomu, kým si... aj napriek tomu, že predtým by som urobil čokoľvek, len aby som zabránil tomu, aby som niečo také... aby kvôli osobe muklovského pôvodu...“ vyjadril sa ešte pomerne slušne, čo vskutku dokázala oceniť.
„Ďalším dôvodom je, že ťa chcem... chcem zistiť, aké to bude, keď nás povedzme, že nebudú obmedzovať isté prekážky...“ to povedal, akoby si tým chcel napraviť svoju reputáciu. „Sama si musíš vybrať, či mi budeš veriť, alebo budeš ešte čakať, no vzhľadom na to, že si zrejme prestávaš uvedomovať, čo sa s tebou deje, nemáš veľa času na nápravu...“
Opierala sa o jeho plece a uvažovala o tom, čo povedal, v jej mysli sa rodili ďalšie a ďalšie otázky, chvíľu ho nenávidela, chvíľu nenávidela seba, že vôbec uvažuje o tej možnosti, že by skutočne mohol byť...
Ginny povedala, že bol veľmi presvedčivý, že verila každému jeho slovu... Musela myslieť na jej varovania aj na to všetko, čo jej o Voldemortových schopnostiach povedal Harry. Nemala by mu veriť, racionálna časť jej osobnosti nad niečím takým len krútila hlavou, len prepadala neskutočnému zúfalstvu, že aj tak zrejme zomrie bez toho, aby ... A čo ak si vezme všetko a jej sa napriek všetkému zbaví? Nevie predsa ako ten proces prebieha, nebude to môcť nijako ovplyvniť. A Harry čo ak ... to pre Harryho bude znamenať, že... nemôže predsa myslieť len na seba...
Vstala.
„Prepáčte, ja nemôžem vám veriť... neverím, že dokážete niečo také cítiť a nemôžem dovoliť, aby ste...“
Očakávala odpor z jeho strany, hnev a všetko nepríjemné čo jej zrejme k tomu povie, no on na ňu len hľadel a povedal: „To je v poriadku, Grangerová, ak si sa tak rozhodla, budem to rešpektovať...“
Nič viac, žiadne presviedčanie, žiadne urážky ani iné formy útoku, len ticho.