Hearthless
Pár: Peter Pan/OC
Fandom: Once upon a time
pokračovanie poviedky, ktorú mi venovala Farah
To krásne dievča v škole, na ulici, bolo zrazu všade. Utekala pred ním, predtým jej pohľadom, ktorý jej spôsoboval bolesť.
Cítila tlak vo svojej hrudi, keď opäť zbabelo utiekla pred jej očami.
Vrátila sa späť do bezpečia svojej izby, k tej knihe, k tomu príbehu plnému lží.
Peter bol iný než ten láskavý hrdina v nej, no okrem Petra tam bolo aj dievča, jej pochybnosti o tom, či to čo sa medzi nimi stalo, bolo skutočné vzrástli, keď si opäť prečítala príbeh o Wendy.
Dokázala len plakať, opäť zmáčala tie stránky svojimi slzami, no vedela, že nebude môcť prestať.
Zvláštna bolesť, ktorú nikdy predtým v tejto podobe nepoznala sa opäť vkrádala do jej srdca. Opäť ju nútila vybrať si medzi sebou a tým zvláštnym napätím, ktoré akoby nepatrilo k nej, ale k niekomu inému koho z celej duše nenávidela.
V tomto svete, v ich svete sa hovorí, že láska netrvá večne, že po istom čase zmení svoju tvár, zovšednie, ľudia zabúdajú na tých, čo milovali a dokážu nájsť nové šťastie, niekoľkokrát no nikdy nie navždy.
Skutočná láska je vzácna, niektorí spochybňujú jej existenciu, tvrdia, že aj ona je len krutou rozprávkou pre vyvolených, len mýtom, stvoreným preto, aby sme neprestali existovať a neznenávideli sa natoľko, aby prestali prichádzať tí ďalší.
Už dlhší čas je preč z Krajiny-Nekrajiny no nezabudla, bolesť neslabne, je stále živá, stále tak hlboká, že nemôže dýchať bez toho, aby nemyslela na to, aké by to bolo, keby sa rozhodla ostať.
Pustila knihu zo svojich rúk, nechala ju padnúť na zem, otvorila dvere na svojej izbe a postavila sa k zárubni.
„Ty už vôbec nerastieš...“ to jej povedali, jej rodina, takmer akoby zo žartu, no ona v tom nachádzala hlbší význam, ktorí nemohli pochopiť. Vrátiť sa späť znamená opäť zomrieť, stratiť časť svojej duše, no nemohla inak, nemohla prestať myslieť na...
Zdvihla ruku a dotkla sa toho miesta, prešli tri roky a ona sa vôbec nezmenila... Nestávala sa ženou...bola stále rovnaká, akoby to bolo len včera čo...
Bola to snáď kliatba alebo?
Možno len získala čas, možno mu len ešte nebola podriadená, nikto z jej blízkych si aj tak nepamätal, že bola preč. Akoby snáď dovtedy aj v tomto svete existovala v nejakej inej forme.
No a prestane rásť začnú si myslieť, že je chorá... budú sa obávať... nechcela si ani len predstavovať čo všetko by sa mohlo stať... Dúfala, že je to len prechodné, nechcela sa ešte poddať strachu, no vedela, že strach je silnejší, než jej vôľa, než všetko ostatné, strach bol jej najnovšou posadnutosťou, strach a myšlienky naňho, na to či už zabudol... na to či nejaké iné dievča.... a prečo je Wendy vlastne tu, prečo sa nesnaží získať si späť...
Odkedy sa stala jej spolužiačkou, ten príbeh, na ktorý sa snažila zabudnúť bol s ňou opäť spojený, prichádzali jej tie knihy, jedna po druhej, vždy keď sa jednej zbavila prišla ďalšia a nemohla ich prestať čítať, nedalo sa to, aj keď sa o to pokúšala, všade v nich bola jeho podobizeň, všade v nich bola ona a všetky tie lži, no čo ak niečo z toho v nich bola pravda, prečo ju tak veľmi bolelo, keď čítala ten príbeh stále odznovu a odznovu a hľadala v ňom nové významy.
Wendy na rozdiel od nej rástla, tak rýchlo, až sa zdalo, akoby sa snažila dobehnúť všetko čo stratila, nebola smutná, nebola vystrašená zo života, do ktorého vstúpila. Ona to predsa chcela tiež, tak čo sa vlastne stalo, prečo vlastne nedokázala nič iné... nechať sa pohltiť vlastnou bezmocnosťou.
Nechcela ustúpiť, tentoraz nie. Ustúpiť znamenalo tiež len opäť si zvoliť smrť, než opäť pripustiť, že ďalšia časť z nej bude musieť zomierať po kúskoch.
Už sa rozhodla, už vedela, že musí hľadať pravdu, že nemôže viac čakať na to, kým tá bolesť ustúpi sama.
Prijala Wendino pozvanie do obchodu, ktorý údajne patril jej rodine, rozhodla sa tam ísť aj s tou knihou a zistiť o čo jej ide, zistiť, prečo jej stále tie knihy prichádzajú z jej adresy.
Odišla z domu, takmer až utekala... skôr než by ju ten strach mohol zastaviť.
***
Takmer stratila odvahu, keď sa dostala na Puding Lane, na tú ulicu plnú všetkých tých obchodíkov, pravidelne navštevovanými tunajšími obyvateľmi.
Stála pred tým starožitníctvom, no bála sa vojsť, prekročiť ten prach, bála sa toho čo nájde a čo bude musieť urobiť... Bála sa, že ich tam nájde spolu, že stratí aj tú poslednú časť srdca, ktorá jej ešte ostala...
No napokon ich otvorila, napokon pozbierala odvahu a vstúpila dovnútra. Ozval sa zvonček, takmer ju zmiatol, takmer kvôli nemu cúvla späť.
No nedokázala sa pohnúť, keď začula tie kroky, keď uvidela...
Klesala tak rýchlo, až sa bála, že ju pohltí niečo horšie než len strach.
To objatie jej pomohlo udržať sa na nohách. Bolo ako nový život, ako niečo čoho sa bála, no zároveň potom túžila viac než po akomkoľvek inom potešení.
„Vitaj...“ jeho hlas ju celú rozochvel, spôsobil ktorý nenávidela aj milovala zároveň.
Dotýkala sa ho, cítila každý jeho pohyb, aj každý úder svojho vlastného srdca. No stále túžila aj po pravde, aj keď vedela, že sa za ňu platí tá najvyššia cena.
„Prečo nemôžem vyrásť?“
Jeho dych sa jej dotkol jej ucha.
„Kým ma ľúbiš, tak to nebude možné...“ jednoduchá odpoveď žiadne vytáčky, len on a jeho objatie, láskavý dotyk jeho rúk, ktorý ju znepokojoval a tešil zároveň. Nepriala si, aby v nej zničil všetko to, o čom si myslela, že by ešte mohla cítiť.
Zrazu si uvedomila, že si praje, aby ju pustil, veriť jeho slovám znamenalo, že sa možno nevyslobodí, že možno aj to, čo títo ľudia veria o láske nebude pravda, že možno... nikdy nebude môcť cítiť nič iné než prázdnotu.
„Ako dlho vám smrteľníkom trvá, kým poslúchnete srdce...“ pošepol jej.
Jeho bozk bol ako pulzovanie temnoty, ako niečo k čomu by sa bála čo i len priblížiť, keby sa odvážila uniknúť svojmu osudu, keby mohla vzdorovať tomu čo cíti ešte o niečo dlhšie. Šťastie však trvá len krátko, nešťastie býva znamením, ktorého sa je ťažké zriecť, akoby bolo vypálené priamo do kože.
„Prišla som hlavne kvôli Wendy, ona ma sem pozvala...“
„No tušila si, že ma tu nájdeš, všakže? Nenechalo ťa to na pokoji...“
Jeho ruka sa dotkla jej vlasov.
„Možno...“ nedobytná, chcela taká byť, chcela, aby si ju zapamätal takúto.
Jeho ruka sa dotkla jej vlasov.
„Prikázal som jej to. Nebola tým nadšená, no nemala veľmi na výber, nikto nemá... to som sa už dávno naučil...“
„Ale Wendy z tvojho príbehu...“
„Nedôležitá, nepodstatná spomienka na minulosť, to je Wendy.“
No aj ona sa mohla stať minulosťou. To, že tak hovoril o nej ju znepokojovalo.
„Tak prečo ste mi posielali tie knihy?“
„Aby si nezabudla. Aby si pochopila, že nie je možné predo mnou uniknúť, ak sa raz rozhodnem, vezmem si to čo chcem, nahovorím ľuďom čokoľvek, hoci aj to, že som v podstate len veľmi milý sprievodca po Krajine-Nekrajine. A oni tomu uveria. “
„Čo teda chceš odo mňa? Prečo nechceš, aby som na teba zabudla?“
Jeho pery sa namiesto odpovede, opäť dotkli tých jej. Len krátko, takmer akoby na rozlúčku.
„Bozkávať ťa, cítiť, že si tu, to by mi malo stačiť, no nestačí... Začalo sa to... už nie je možné to zastaviť a ty si toho súčasťou...“
„Peter, to predsa...“
Nepočúval ju.
„Čoskoro bude tvoj svet v mojich rukách. Nielen náhodné obete, ale všetko chcem absolútne všetko, čo mi môže ponúknuť...“
„To nedokážeš, si predsa viazaný k ...“
„Bol som, ale to sa zmenilo, to už neplatí, získal som tvoje srdce, tvoje srdce je kľúčom k tomu všetkému... Ty si odtiaľto, patríš mne a tvoje srdce ti nedovolí vzdať sa ma... niet návratu, nie pre teba a už vôbec nie pre mňa...“
„Moje srdce?“ zopakovala zúfalo. Bilo v jej hrudi tak prudko, nedokázala ho utíšiť.
„Peter, prosím...“
„Ľúbim ťa, no nastal čas, práve preto, že ťa ľúbim, už nado mnou nemajú moc...“
Jemne ju od seba odsunul, jeho ruka sa dotkla jej hrude.
„Nikto neunikne, ani ty...“
Zavrela oči.
Teraz to už vedela, vedela, že ju zabije, nejakým spôsobom jej vezme jej srdce.
Hrozná zrada.
Sklamanie.
Vedomie, že nemôže dýchať, keď ju jeho ruka ešte raz zľahka pohladila a potom už necítila nič.
„Už žiadna bolesť, žiadna temnota ani svetlo...“ sľúbil jej a ona tomu verila, lebo bola prázdna, taká vzdialená od všetkého čo ju trápilo...
Ten tlak sa stratil, no ona, akoby sa opäť nadýchla, keď sa všetko pomaly vrátilo späť. So zdrvujúcou istotu to cítila, akoby jej hruď zaliala vlna.
„Otvor oči...“ žiadal ju, no ona odmietala. Ak je toto umieranie, nechce aby to posledné čo videla, bol on... nechce ani len počuť jeho hlas... ona by kvôli nemu dokázala... no on nemohol ani ...
Cítila, ako položil ruku na miesto, kde by malo byť jej srdce.
„Nie je preč celé, zdá sa, že som ti ho zlomil a stačil len kúsok na to, aby som aj ja mohol žiť...“
Dotkla sa jej pocítila to tiež a prudko ju zo seba striasla.
Mal pravdu. Cítila ho, tú časť srdca, ktorú potrebovala.
Zachránila sa?
Možno nie.
Aspoň teraz to tak necítila.
„Prosím, pozri sa na mňa... Povedz, niečo, čokoľvek... “ naliehal ďalej.
Jej srdce.
Musel cítiť je bolesť, keď sa oňho práve teraz delili, musel chápať čomu bola vystavená.
Pomaly poslúchla.
„Nemám ti čo povedať, Peter...“ to bolo všetko, čo mu plánovala povedať.
V jej mysli už nič neostalo.
Priala si len vyrásť.
***
Dívala sa na to, ako dievča opustilo obchod, ako pokračovalo ďalej tou dlhou ulicou.
Bez neho.
Stála tam a jej tvár zdobil úsmev.
Konečne.
Konečne pochopil, čo znamená stratiť...
No on ju našiel, cítila jeho vplyv, jeho dotyk na svojom krku, keď sa chcela tešiť z jeho prehry, akoby to bola ona, kto opäť môže vyhrať.
„Mohol som tušiť, že si to nenecháš ujsť, že jej dovolíš sem prísť, len preto, aby...“
„Dostal si predsa to, čo si chcel máš srdce, a to zvykne bolieť, zmier sa s tým... Nie je také, ako bolo to tvoje...“
„Získam ju späť... Stále som to ja... nič sa nezmenilo... Nič podstatné...“
„Veľa šťastia... Teraz máš pred sebou celý svet, celý svet, v ktorom bude všetko, len nie ona... nemôžeš ju zastaviť, musí za tebou opäť prísť dobrovoľne, to je tvoj trest, bude stáť za to, sledovať, ako trpíš...“
Pobozkala ho na čelo, odtiahol sa, akoby ho snáď udrela, no pre ňu to bol jeden z tých najšťastnejších dní, možno ešte chvíľu sa nebude snažiť vymazať ho zo svojej mysle, aspoň tak dlho, kým bude môcť sledovať ako...
Pobozkala ho tak, ako mladšieho brata, ktorý urobil jednu z tých chýb, ktoré im staršie sestry nikdy nemôžu odpustiť.
