Slash od 18 rokov!!!
Pôvodne kapitola ešte nemala byť. Našla som si však trochu času, aby som ju sem pridala :) Príjemné čítanie. Bez komentu ani krok .))))))))
„Harry, snáď nechceš, aby som ti musel spôsobiť bolesť. Nemám dostatok trpezlivosti, aby som znášal tvoje vrtochy. Chcem ťa, “ bledé prsty pomaly zovreli nepoddajné vlasy.. Ich prísaha ho jeho telo, aby sa mu vo všetkom podriadilo. Naviedol ho na miesto, kde ho najviac potreboval. Zacítil príjemné šteklenie hrubého koberca. Z hrdla mladého muža sa vydral prekvapený povzdych. Neočakával, že jeho čeľustne napriek odporu povolia. Vlhké ústa nedobrovoľného milenca ho okamžite zaujali.
„Neponáhľaj sa...vychutnaj si ma, nezabúdaj dýchať,“ zastretým hlasom poznamenal Voldemort. Užíval si zdesený výraz na mladíkovej tvári. Bol plný strachu a obáv. Nie, čo to robím ? Ja sa vôbec nemôžem brániť. Nie, dosť ja to... Nedokázal ovládnuť ani vlastný jazyk. Zaplavila ho horúčava. Napriek tomu, že žalúdok sa neznesiteľne skrúcal nemohol prestať. Prestaň ! To predsa nemôžeš. Je to tvoj nepriateľ... Napriek týmto argumentom mu však spôsobovalo zvláštne uspokojenie počuť tlmené vzdychy a vidieť ten zvláštny výraz v tvári temného pána. Po prvý raz pôsobil ako obyčajný človek, ktorý má svoje slabosti. Po chvíle jeho ústa zaplnil dosiaľ nepoznaný pocit. Mazľavá tekutina mu stekala aj po brade. Nevládal to všetko prehltnúť. Po chvíli ho Voldemort omilostil tým, že sa od neho odtiahol. Obaja chvíľu ležali vedľa seba a spamätávali sa z toho náhleho spojenia.
„Výborne Harry,“ chrapľavo poznamenal Temný pán. Vôbec ho neprekvapilo, že stratil vedomie. Stále bol nesmierne zoslabnutý. Opatrne zdvihol chlapca. Nemal chuť na nejaké zbytočné vyrušovanie zo strany smrťorútov. Otvoril dvere vedúce do svojej spálne. Nikto zo smrťožrútov nemohol vojsť do tejto miestnosti. Bola chránená akousi priestorovou zábranou, ktorá nevpustila dnu žiadne nepovolané osoby. Vedel, že smrťožrútom bude chvíľu trvať, kým si uvedomia, aké je jeho postavenie v sídle temnoty. Pre istotu nemienil nechávať Harryho samého v nejakej oddelenej izbe. Takisto ho znepokojil Dumbledore. Odkiaľ vzal také schopnosti ? Ako mohol prežiť, keď ho videl mŕtveho ? Kam sa podel riaditeľ školy a prečo sa rozhodli urobiť takúto výmenu ? Tie otázky mu neustále kolovali v mysli. Potreboval poznať odpovede.
„Možno ťa chceli využiť, aby odpútali pozornosť. Túžba po inej bytosti je predsa slabosť. Ja som nikdy nebol závislý od vôle iných. Počas týchto nekonečných dní som však šalel od zlosti, že ťa nemôžem mať. Čo to so mnou urobili ? “ pohľadom sa vpíjal do nahého tela, po ktorom tak veľmi túžil. Nenásytne ho pritisol k sebe. Chlapec sebou prudko trhol a zdesene si pošúchal oči. Voldemort opäť použil nejaké kúzlo. Pocítil vo svojom vnútri zvláštne teplo. Prineskoro si uvedomil ich opätovné spojenie. Zúfalo stiahol svaly a pokúšal sa ho odsotiť. Opäť sa však musel vzdať. Telo mu vypovedalo poslušnosť. Nemohol urobiť nič na svoju obranu...
„Chcem zomrieť, nechaj ma,“ zašepkal Harry. Znepokojene odvrátil hlavu. Nechcel sa naňho dívať. V očiach pocítil nepríjemné pálenie. „Ty si nebudeš klásť podmienky. Urobíš pre mňa všetko bez odvrávania,“ pripomenul mu chladne. Na dverách sa zjavili prúžky modrého svetla. Bol to jasný náznak, že s ním chce niekto hovoriť. Voldemort si spokojne užíval ich vzájomné spojenie. Harry sa upokojil až, keď ho Temný pán nechal odpočívať v izbe. Vyčaroval nejaké jedlo a prikázal mu, aby sa poriadne najedol.
„Ak budeš niečo potrebovať stačí, keď ma v myšlienkach zavoláš,“ potichu poznamenal Temný pán. Zo skrine vybral čistý habit a odhodlane vyšiel von. Toho sa nedočkáš, Tom. Nikdy ťa k sebe dobrovoľne neprivolám. Rýchlo zliezol z postele. S námahou v sebe potlačil spomienky na všetko, čo sa v nej odohrávalo. Jeho pohľad upútala polica s knihami.
Boli pekne usporiadané vedľa seba a zrejme obsahovali všelijaké užitočné kúzla. Uľavilo sa mu, keď ostal sám. Nepotreboval vidieť vyškerené tváre smrťožrútov ani počúvať zvláštne vyznania z úst Temného pána. S roztrasenou rukou si odštipol kúsok z chleba. Nemal veľkú chuť do jedla po tom, čo všetko musel urobiť. Keď si spomenul na to, čo držal v ústach predtým žalúdok sa mu obrátil naruby akoby ho Teta Petúnia donútila zjesť presolenú praženicu. Márne hľadal nejaký vhodný odev.
Nechcel si obliecť niečo čo patrilo Voldemortovi. Bolo mu však jasné, že zrejme nemá na výber, pokiaľ nechce ostať nahý. To rozhodne nepovažoval za dobrý nápad. Odhodlane pristúpil ku skrini. Čierne habity poukladané na vešiaku ho vôbec nelákali. Takisto ani pár zelených s hadím emblémom. Napokon si však zvolil jeden z klasických čiernych. Bol však poriadne dlhý a rukávy mu takisto nesedeli. Prekvapilo ho však, že habit sa okamžite prispôsobil k jeho veľkosti. Absolútne ignoroval nepríjemné pocity slabosti a rýchlo pristúpil k oknu. Takmer sa zamotal do hrubej záclony, ktorá ledva prepúšťala vzduch. Podarilo sa mu otvoriť okno. Okolo celej impozantnej stavby sa týčila plocha. Z vody sa vystrčilo rozožraté telo. Začul nepríjemné cvaknutie zubov. Stihol zazrieť bledú ženskú tvár. Vo vode plávali nepríjemne pôsobiace telá... Inferiovia, to snáď, nie... Harry zdesene ustúpil.
Okamžite pochopil, prečo sa Voldemort neunúval začarovať okná. Asi ťažko by sa niekto opovážil skrížiť im cestu. Nechcem ho ďalej znášať blízko seba... Musím trochu riskovať. Možno to nebude bolieť, možno ma nechajú na pokoji. Opatrne vysúkal svoje telo von. Nohy mu voľne viseli vo vzduchu a rukami sa podopieral o okenný rám. Harry, neboj sa. My ti neublížime. Nenávidíme ho rovnako ako ty. Zabil nás, a navždy zabránil našim telám dosiahnuť pokoj. Pomôžeme ti... Hlas tej ženy znel tak spokojne a priateľsky. Hmm tak to je koniec kapitoly. Skočí Harry alebo nie ? Môžete pokojne hádať .)
