pár: Mark/Misha
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.
Hodnotenie
venované Tsuky, Ell a sanasami.
Niekoľko dní prežil medzi spánkom
a bdením. Bojoval s horúčkou a jedno prijímal len veľmi ťažko.
Najčastejšie ho kŕmili akousi kašou, ktorú ako jedinú dokázal jeho stiahnutý
žalúdok prijať. Pri jeho posteli sa striedala Ideya, spolu so staršou otrokyňou
Lethou, ktorú volali aj liečiteľka. Práve ona pri ňom presedela tie nekonečné
hodiny, pripravovala mu bylinkové zábaly a horké lieky, starostlivo ho kŕmila a spoločne s Ideyou
naňho dohliadali vo dne aj v noci. Dievča občas pri ňom plakalo
a držalo ho za ruku, modlilo sa pri ňom ich starým jazykom a on mal
aspoň na chvíľu pocit, že je doma medzi svojimi.
„Nevzdávaj to...“ šepkala mu.
Pevne zvierala jeho ruku
a stávala sa oporným bodom, ktorého sa držal.
„Tak pútnik prichádza zo samoty, tak pútnik prichádza k nám...“ slová
starej piesne prenikali cez temnotu.
Stisol jej ruku ako poďakovanie
za to, že obetovala svoj čas na spánok, aby mohla byť s ním. Cítil silnú
spriaznenosť medzi nimi, akoby mu bola vlastnou sestrou. A možno aj niečím
viac, niečím čo nemôže ponúknuť ani spoločná krv.
„Keď kráčaš spolu s ním, keď prekonáš všetky strasti...“
Jej hlas ho sprevádzal aj v zmätených
snoch a vidinách. Ako niečo skutočné, čoho sa mohol držať.
Snímalo sa mu o tých dňoch,
keď chodil do lesa zbierať drevo a hral sa s ostatnými deťmi. Počul
matkin hlas, ako ho volala na obed a kdesi v diaľke zaznieval aj jeho
vlastný. Kedysi rozprával, predtým o tom pochyboval, ale teraz si tým bol
istý, kedysi aj on chodieval na veľký kopec a počúval ozvenu svojho hlasu,
prichádzajúcu zo všetkých strán.
Telo mu trápila triaška a bo
No keď sa pokúsil požiadať o vodu slovami, opäť sa nič nestalo. Musel
ukázať znak, no neuvedomil si, že vtedy pri ňom už nebola Ideya, ale tá staršia
žena, no aj ona pochopila, že chce vodu a pochválila ho aký je šikovný.
Najprv sa zľakol, že tak rýchlo prezradil svoje tajomstvo, no ona ho
ubezpečila, že to ostane medzi nimi, ak si to tak naozaj praje.
No zvyčajne nebol pri vedomí dosť
dlho na to, aby sa mohli skutočne pozhovárať. Prešiel ďalší týždeň a on sa
postupne začínal zotavovať. Nechcel sa
vrátiť späť, ale tiché prosby toho mladého dievčaťa a neúprosný pohľad
staršej otrokyne ho vťahovali späť do života aj proti jeho vôli. Vedel, čo bude
nasledovať ak sa preberie, opäť skončí v senátorovej moci. Vezme si jeho
telo a bude si nárokovať na všetko, akoby sa absolútne nič nestalo. Poznal
Rimanov dosť dobre na to, aby vedel, odhadnúť to ako sa zachovajú
v určitých situáciách. Nepredpokladal, že tentoraz by to mohlo byť inak.
Dve osoby však chceli, aby sa
vrátil a robili preto všetko, čo bolo v ich silách. A nielen
oni, chodili za ním aj ostatní otroci, cítil ich tichú aj hlasnú podporu.
O senátorovi nič nevedel ...
Počas tých chvíľ, keď bol ako tak pri vedomí za ním neprišiel a čo sa
dialo, keď blúznil to nepovažoval za dôležité, blúdil v zmätených snoch
a predstavách, ktoré sa absolútne vymykali realite. Nepotreboval
k tomu pridávať žiadne ďalšie obavy. Bojoval sám so sebou, striedavo
vyhrával aj prehrával, až kým napokon po veľmi dlhom čase úplne prebral.
lo mu horúco, mokrý obklad a jej
utešujúce slová ho upokojovali.
Ideya bola opäť s ním.
Objala ho, keď si uvedomila, že opäť vníma.
„Čo tu ty robíš?“ počul hlas
mladšieho muža. Hlas, ktorý znel akoby žiarlil.
„Pán mi prikázal, aby som sa oňho
postarala...“ zachytil náznak strachu a obáv, pevnejší stisk ruky jeho
kamarátky a cítil, že sa bude diať niečo zlé.
„Nechaj ho tak a poď ku mne!“
„Nie, pán mi prikázal...“
namietala, no on ju od neho odtrhol.
„Ako chceš...“
Misha počul ako niečo treslo.
Prial si byť dosť silný, aby tomu mohol zabrániť. S námahou otvoril oči,
no celý svet sa s ním nemilosrdne krútil a ponáral späť do tmy. Ideya
ležala na zemi a šúchala si boľavú tvár. Udrel ju a odišiel. Viac sa
urobiť neodvážil kvôli tomu, že táto izba bola spojená s izbou jeho otca.
Otvoril ústa, nevyšiel z nich
hlas, len sípavý povzdych. Klesol na zem k nej až to zadunelo. Prebral sa,
ale po dlhej chorobe bol oslabený, preto sa ešte nedokázal poriadne udržať na
nohách.
Ten zvuk privolal do miestnosti
senátora.
„Čo sa tu stalo?“ senátor uprel
prísny pohľad na Ideyu.
No keď si všimol, že Misha je
tiež na zemi, jemne ho vzal do náručia a uložil späť do postele. Bol
príliš slabý na to, aby sa bránil. Nechal sa odniesť aj pozakrývať, ale nemal
veľkú radosť z jeho prítomnosti. Senátor naňho hľadel akosi inak než
predtým a takisto vyzeral dosť utrápene, akoby sa mu tiež v poslednom
čase nedarilo veľmi dobre.
„Cítiš sa lepšie?“
Bojoval s tým, či odpovedať
alebo nie, ale ďalší podobný trest by už nezniesol a po predchádzajúcej
skúsenosti sa veľmi bál senátorovho hnevu.
Prikývol.
„Výborne, maličký, čoskoro opäť
zosilnieš a všetko bude v poriadku...“
Pohladil ho po tvári a šepkal
mu slová, ktorým nerozumel.
Znelo to ako veľmi ťa ľúbim, ale čo to asi tak mohlo znamenať to netušil. Také
slovo nepoznal. Rimania to zrejme nehovorili veľmi často. Druhú časť jeho slov
však pochopil. „Sľubujem, že sa pri mne budeš mať opäť dobre. Postarám sa o to.“
Tomu rozumel až príliš dobre. No zvolil si život a vedel, že ak si takto vyberie, zrejme sa tomu nevyhne.
Senátor pozrel na trasúce sa
dievča.
„Kto tu bol?“ opýtal sa svojej
otrokyne.
Ideya len hľadela do zeme.
„Váš syn môj pane, počula som
jeho hlas...“
Letha položila misku s obkladmi.
Pripravovala liek vo vedľajšej miestnosti, no ani ona nemala takú právomoc, aby
mohla zastaviť toho mladého muža, no rozhodne si to nemienila nechávať pre
seba.
„Postarám sa o to, aby sme
viac nevkročil...“
