pár: Gareth/John
varovanie: inšpirované "nebezp. letmi"
dokumentom, pilotské, romantika, dobrodružné
Obsah: John má za úlohu prepraviť malé lietadlo, ktoré predal jeho dobrý známy, k novému majiteľovi. Čaká ho dlhá cesta, po náročnej trase a nový kopilot, ktorý ho už od začiatku riadne štve. Gareth takisto nie je nadšený svojím novým kolegom, a poriadne to medzi nimi iskrí už na zemi :D Kvôli poruche lietadla musia neplánovane pristáť v menšom mestečku, v ktorom sa zdržia pár dní... Podarí sa im tam zohnať len jednu izbu, čo ich oboch poriadne irituje, ale napokon sa zmieria s tým, že inak by im nevystačili peniaze na ďalšiu cestu....
Obsah: John má za úlohu prepraviť malé lietadlo, ktoré predal jeho dobrý známy, k novému majiteľovi. Čaká ho dlhá cesta, po náročnej trase a nový kopilot, ktorý ho už od začiatku riadne štve. Gareth takisto nie je nadšený svojím novým kolegom, a poriadne to medzi nimi iskrí už na zemi :D Kvôli poruche lietadla musia neplánovane pristáť v menšom mestečku, v ktorom sa zdržia pár dní... Podarí sa im tam zohnať len jednu izbu, čo ich oboch poriadne irituje, ale napokon sa zmieria s tým, že inak by im nevystačili peniaze na ďalšiu cestu....
Predpokladaný počet kapitol: 10
varovanie: nie som odborník na
lietanie a veci s tým spojené, za svoj zdroj považujem sériu dokumentov
letecké katastrofy, a dokumenty nebezpečné lety. Preto sa v mojom podaní
lietania a vecí s tým spojené môžu vyskytnúť chyby, a nepresnosti. A
niektoré veci si budem prispôsobovať podľa seba. To len tak na okraj.
18+
vhodné pre romantikov!
Hodnotenie
venované Sanasami a Lilith.
„Aký je?“ zaujímal sa.
„Ťažko povedať, naposledy, keď som ho
videl, mal šestnásť a všetko zaňho podpisoval jeho právny zástupca.“
Gareth sa posunul na sedadle a so
záujmom si obzeral menší bar, ktorý bol súčasťou tohto luxusného auta.
Nemal samozrejme na nič chuť, ale aj
tak sa nikdy predtým neviezol v takomto type auta, takže bol prirodzene
zvedavý na to ako si žijú ľudia z vyššie triedy.
„Také decko... A teraz má koľko?“
„Dvadsať dva,“ povedal John po chvíli
premýšľania, zrejme chvíľu uvažoval nad tým, kedy približne to lietadlo
doručoval.
A má
už toľké peniaze.
Pomyslel si tak trochu závistlivo.
Kým on sám bol takmer na mizine,
a aj keď sa s ním Sim už vyrovnal a prišli mu peniaze za prevoz
Cessny, stále mal tak trochu obmedzený rozpočet.
John sa pohodlne oprel na svojom
sedadle.
„Mne úplne stačí to, že mám teba...“
povedal mu.
„Naozaj?“ opýtal sa zasnene, nemohol
uveriť tomu, že John povedal niečo také romantické a práve on.
Jeho kolega sa k nemu naklonil.
„Nahého v posteli
a celého...“ pobozkal ho na krk a on cítil, ako celé jeho telo
odpovedalo na partnerovu blízkosť.
Johnov výraz tváre opäť mierne
potemnel.
Gareth sa prisunul bližšie k nemu
a dovolil mu, aby ho objal. Spoločne sa potom dívali z okna,
a obdivovali takmer nedotknutú prírodu tohto miesta.
Nie každý deň mali možnosť vidieť opustený ostrov prerobený podľa plánov
akéhosi bohatého mladíka.
Tak trochu sa obával, že ho ten mladý
muž nezamestná. Hlavne kvôli jeho pošramotenej povesti a bolo mu jasné, že
ak položí otázku na istých miestach, zrejme bude z tejto hry vylúčený, ale
aj tak sa odmietal vzdať. Užíval si túto cestu, ten pokoj a možno bude mať
šťastie a uvidí aj to luxusné lietadlo. Nateraz mu to stačilo na to, aby
sa cítil takmer ako na dovolenke.
„A kde ho Sim spoznal? Teda,
nepredpokladám, že patrí k bežným klientom...“
O služby Simeonovej firmy mali
väčšinou záujem, farmári, menší podnikatelia, a nadšenci lietania, no väčšinou
šlo o bežných ľudí zo strednej triedy.
„Na nejakej benefičnej akcii
v Centre pre gayov a lezbičky. Prišiel tam ako špeciálny hosť a jeden
zo sponzorov a keďže Sim dáva na to centrum peniaze tiež, akosi sa dali do
reči a vymenili si kontakty...“ vysvetlil mu John.
Vedel, že Sim nedáva veľmi peniaze na
charitu, ale toto centrum podporoval a pokiaľ mu to práca dovoľovala
zúčastňoval sa aj na niektorých akciách. A zrejme jedna z nich sa mu
dosť vyplatila, keďže nadviazal dôležitý obchodný kontakt.
Každopádne, ak by bol ich šéf
orientovaný tak ako oni, nebol by to problém, práve naopak, spolupracovalo by
sa s ním omnoho lepšie, keby túto pracovnú ponuku uzavreli, v čo
veľmi nedúfal.
Asi tak po pätnástich minútach
bezproblémovej jazdy, prišli k veľkej bráne, ktorá sa pred nimi ako na
povel otvorila, a oni mali dobrý výhľad na pomerne slušnú, aj keď tak
trochu bežnú vilu, nebola veľmi okázalá, všetko bolo také ako má byť, aspoň čo
sa týkalo vkusu tunajšieho majiteľa, nedalo sa mu nič vyčítať.
Keď vystúpili, prišiel ich privítať správca
domu, o ktorom im Sim hovoril. Bol to taký bežný muž okolo tridsiatky,
opálený, pekne vyobliekaný a vskutku pôsobiaci dosť distingvovane.
„Dobrý deň... Pán Farrel vás už
netrpezlivo očakáva“
Pozdravili mu, sledovali ako šofér
vzdal ich batožinu a odniesol ju dovnútra.
Piloti prešli do vstupnej haly, až do
tzv. modrého salónika, ktorý slúžil v tomto dome na prijímanie návštev. Aspoň
správca im niečo podobné povedal.
„Dáte si občerstvenie a niečo na
pitie? Pán Farrel bude mať na vás čas približne o tridsaťpäť minút...“
oznámil im.
„Ja si niečo ľahšie dám, ale mám isté
požiadavky...“ John povedal tomu mužovi o alergii na určité veci, zistili
mu to v nemocnici a odvtedy si už radšej dával pozor.
„Žiadne obavy pane, postarám sa, aby
ste dostali niečo, čo neobsahuje vami zmienené zložky...“
Gareth už takisto veľmi vyhladol,
takže nepohrdol menšou desiatou.
Keď mu odišiel, John sa k nemu
obrátil a pošepol mu.
„Páči sa ti tu?“
„Dá sa to zniesť.“
Vyhlásil nedbalo, aj keď nikdy nebol
v krajšie zariadenej miestnosti.
A tie kreslá, boli také pohodlné,
že by mu nevadilo v nich ani len zaspať. Jeho chrbát si užíval kontakt
s nimi.
Netrvalo dlho a prišlo akési
dievča oblečené v čiernej slúžkovskej uniforme, a na stolík
porozkladalo hotovú hostinu.
Aspoň tak, by to nazval, keby mu niečo
také priniesli v reštaurácii.
Všetko voňalo veľmi lákavo
a dostali aj pitie, niekoľko druhov, mali si z toho vybrať, lebo sa
akosi nezmienili o tom, čo by presne chceli.
§§§
Približne o tridsaťpäť minút, obaja najedení a spokojní
aj s nápojmi, ktoré si vybrali, čakali na svojho štedrého hostiteľa.
„Dobrý deň, páni...“
Julien Farrel k nim napokon prišiel až o hodinu, ale keď
zistil, že bude meškať, poslal im správcu, ktorý im toto zdržanie oznámil.
Bol neprehliadnuteľný, s tými svojimi modrými očami,
a tak trochu rozstrapateným účesom, pôsobil sviežo a tak trochu ako
bezstarostný chlapček, ktorým zrejme aj bol, rozhodne sa mu nedali uprieť isté
prednosti.
„Mrzí ma, že som vás nechal čakať, ale
obchody nepočkajú...“
Usadil sa do kresla oproti nim.
Bol trochu menší, no oblek šitý na
mieru, mu veľmi pristal a zvýrazňoval skôr len jeho prednosti, ktorých
vôbec nebolo málo.
„Takže ty si John, a ty Gareth...
Môžem vám tykať, však?“ opýtal sa tak trochu nezbedným tónom hlasu.
„Áno, samozrejme,“ odvetili obaja.
„Tak dobre, môžeme začať...“
Chvíľu prechádzal prstami po tablete.
„Áno, Sim mi poslal všetky vaše údaje,
životopisy, odporúčania... A musím sa priznať, že ste ma obaja na prvý
pohľad zaujali...“
Kládol im štandardné otázky, ako iní
zamestnávatelia, aj také týkajúce sa praxe a toho, čo od tejto práce
očakávajú, no zároveň si ich tak zvláštne obzeral. Gareth začínal byť
z jeho upreného pohľadu tak trochu nervózny.
„Viete, že ma varovali, aby som vás
nezamestnával? Veľmi ma to zaujalo a rád by som vedel, aký majú dôvod
takto trápiť chlapca, ktorý neurobil nič
také hrozné, aby si takéto zaobchádzanie zaslúžil...“
Gareth tušil, že to takto skončí,
preto mu len hrdo hľadel do očí a povedal mu všetko tak, ako Johnovi.
Farrel chvíľu len prikyvoval,
a bolo na ňom vidieť, že o tom dosť dlho rozmýšľa.
„Ja vás zamestnám aj napriek tomu.
Páčite sa mi, aj vaša úprimnosť aj to, ako ste sa prejavovali počas nášho
rozhovoru. A prišli ste od Sima, toho dobre poznám, viem, že by mi
neposlal ľudí, ktorí by neboli dobrí. Ak
máte záujem, beriem vás oboch. “
„Áno, máme...“ povedal John
a Gareth sa k nemu pridal.
