pár: Sung Joon/Jung Ui Chul
herci z doramy shut up flower boy band
varovanie: školské, supernatural, duchárske, smrť, neskôr vzťah medzi dvomi duchmi!, závislosť na liekoch
obsah:
Dvaja chlapci, ktorí zdanlivo nemajú nič spoločné, ešte ani zďaleka netušia, že ich spája podobný osud...
poviedka patrí k Rivals
herci z doramy shut up flower boy band
varovanie: školské, supernatural, duchárske, smrť, neskôr vzťah medzi dvomi duchmi!, závislosť na liekoch
obsah:
Dvaja chlapci, ktorí zdanlivo nemajú nič spoločné, ešte ani zďaleka netušia, že ich spája podobný osud...
poviedka patrí k Rivals
Odohráva sa rok
dejom v poviedke Rivals! Tieto postavy sú ešte v tomto období živé
s ADHD, neposedný a tak trochu výbušný typ, ktorý si s ničím nerobí ťažkú
hlavu, večne je zadĺžený a neustále lieta v problémoch.
Jung Ui Chul (16) mladý dedič veľkého majetku
dokonalý študent z elitnej školy, introvert zahĺbený do kníh, ktorí nemá veľa skutočných priateľov.
Chlapec, ktorého osud je už od narodenia určovaný inými.
Jung Ui Chul (16) mladý dedič veľkého majetku
dokonalý študent z elitnej školy, introvert zahĺbený do kníh, ktorí nemá veľa skutočných priateľov.
Chlapec, ktorého osud je už od narodenia určovaný inými.
Poznámka: v podstate to nie je nová poviedka, pretože patrí k Rivals.
Poznámka 2: Sme stále ešte v prvej kapitole, minule bola chyba v číslovaní, ktorú som už opravila.
Hodnotenie
venované Ell, Lilith.
Do matkinho bytu prišiel približne
o dve hodiny, tak dlho mu trvalo, kým sa trochu spamätal a rozmyslel
si kam by chcel ísť.
Mal k dispozícii až dve izby
v dvoch rôznych bytoch, u otca a jeho priateľky, u matky
a jej tzv. manžela, no po noci
strávenej mimo domova, bolo preňho výhodnejšie využiť svoju druhú izbu, lebo
matka a jej partner sa ho nikdy nevypytovali na to, kde bol v noci,
na rozdiel od otca, ktorý by rád kontroloval každý jeho krok.
Matka mu viac dôverovala
a rozumel si s ňou lepšie, bol rád, že sa s otcom dohodli hoci
aj na takejto tak trochu komplikovanej výmene.
Najprv sa tomu bránil, hneval sa na
matku, že ho nechala samého s otcom, ale časom pochopil, že oni dvaja boli
príliš silné osobnosti, a to, aby spolu vydržali bez toho, aby jeden
druhého úplne nezničili. Matka potrebovala niekoho ako bol jej súčasný partner,
mierneho a pomerne pokojného muža, ktorý sa ňou viac-menej nechal viesť.
No skôr než stihol vyhľadať bezpečie
svojej izby, dvere na tej vedľajšej sa otvorili, a on sa ocitol zoči-voči
uplakanému stvoreniu, s mierne opuchnutou tvárou.
„Sang Hee?“ opatrne oslovil svojho
mladšieho brata.
Chlapec sa pri vyslovení jeho mena
viditeľne strhol.
„Čo tu chceš?“ hlesol nahnevane.
A mal na to právo, pri pohľade na
jeho tvár sa mu nechtiac vynorili spomienky na počiatok jeho záchvatu zlosti.
Skôr než šiel za Jung Joon pohádal sa
s bratom. Nevedel presne o čom sa hádali, ale stačil jediný pohľad na
tvár jeho brata a pochopil, ako to asi dopadlo.
„Prepáč...“ hlesol previnilo.
Sang Hee prudko za sebou zaplesol
dvere, natoľko až sa obrázky na stenách otriasli, a zamkol ich.
„Ja... skutočne ma to veľmi mrzí... Si
v poriadku? Ja som nechcel... len...“ nervózne prešľapoval pred jeho
dverami a márne sa pokúšal spomenúť si, čo v ňom vyvolalo taký výbuch
zlosti. Nebolo to však nič výnimočné, Sang Hee bol vždy citlivý, možno až
prehnane, dráždilo ho to, nevedel kedy presne to začalo, no dosť často ho
mlátil, či už pod vplyvom liekov, alebo aj vtedy, keď bol len nahnevaný
a nemal si na kom vybiť zlosť a frustráciu. Nenávidel sa za to, ale
vždy, keď bol s ním, akosi sa mu to všetko vymklo z rúk.
„Vypadni!“ počul ako jeho brat niečo
posunul k dverám, podľa toho s akou ťažkosťou to ťahal, zrejme šlo
o nočný stolík.
„Neboj sa, nepôjdem do tvojej izby...“
prisľúbil mu pokojným hlasom.
„Dnes jej to poviem... Poviem jej to!“
kričal Sang Hee.
Kopol do dverí a prudko nimi
zalomcoval, akoby ich chcel vyraziť.
„Opováž sa a prisahám ti, že...“
vyhrážal sa mu tými najhoršími slovami.
Prestal, až keď začul bratov zúfalý
nárek. Zaplavili ho intenzívne pocity viny, ale tá druhá negatívna časť jeho
ja, naňho kričala, že jeho brat má vždy všetko, všetci ho milujú a ochraňujú,
nepožadujú od neho nič špeciálne. Len sa oňho dobre starajú a dávajú naňho
pozor, akoby snáď bol malé dieťa. A pritom je to len taká obyčajná nula,
ničím výnimočný, vystrašený chlapček, ktorý sa bojí všetkého, čo sa ho dotkne,
a oni ho vtom len podporujú... Nikto sa ho nesmie ani dotknúť, ani sa k nemu
priblížiť... Všetko mu odpúšťajú, a dokonca aj jeho otec o ňom hovorí,
že je to dobrý a slušný chlapec, že by si mal vziať príklad z toho,
ako on pristupuje k svojim povinnostiam.
Podvolil sa tej zlosti a nenávisti.
A ponechal svojho plačúceho brata svojmu osudu.
Prešiel k druhým dverám na pravo
a zrútil sa na svoju posteľ.
Díval sa na strop.
A lampu, ktorá bola určená
výlučne len preňho. Počítal jednotlivé štvorčeky tvoriace zložitý vzor
a dúfal, že sa upokojí. Trochu to pomohlo, no nie natoľko, aby zahnal
výčitky, ktoré ho vždy prinútili siahnuť po ďalšej tabletke.
No musel dodržať dávkovanie.
Nechcel sa zabiť, hlavne nie teraz, keď po dlhom čase našiel
dôvod, pre ktorý by sa oplatilo, ďalej sa trápiť s tým všetkým.
Rukou siahol na svoj mobil, podržal ho
v prstom a dotkol sa displeja nacvičeným pohybom.
Chvíľu hľadel na narýchlo urobenú
fotku svojho milenca, ktorú mal v mobile, raz ho odfotil, ani nevedel
prečo, jednoducho to urobil a práve teraz prstom prechádzal po okraji
displeja, akoby sa jej chcel dotknúť.
Len nedávno od neho odišiel a už
by mu chcel zavolať.
Potreboval počuť jeho hlas
a ubezpečiť sa o tom, že to, čo sa medzi nimi stalo bolo skutočné. No
neodvážil sa, získal si ho len vydieraním, uvedomoval si, že nemá skutočný
záujem o vzťah s ním, ale bol presvedčený o tom, že neskôr sa to
zmení.
Predstavoval si, že ho má opäť pri
sebe, že tentoraz neodmietne... Spomínal na to, ako sa ho dotýkal, na to čo
cítil, keď bol s ním.
Uvažoval o tom, aké to bude, keď
ho opäť uvidí.
