Horúčka 5. 1 časť

 pár: LV/RW
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
poviedka bola dokončená, ale neprešla editáciou. Jednotlivé časti sú krátke, lebo vtedy som písala tak krátko.
Prečo ju sem dávam až dnes, lebo som na ňu zabudla a včera som si ju opäť všimla, lebo si upratujem veci pred prechodom na nový komp. A uvedomila som si, že už nie je celá na nete... 

poznámka: korektúra  je úplná,  je to zas nová časť, pôvodne tam už bolo veľké odhalenie, ale myslím si, že je to ešte skoro, poviedka sa tým predĺži, ale to nevadí...

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 venované Lilith.

Dlho som tam len tak nečinne ležal a zvykal som si na zvláštny tlak v mojej hlave. Bolo ťažké sledovať čas, nemal som prostriedky na to, aby som ho mohol merať. No odhadoval som, že zrejme prešlo niekoľko hodín. Odhadoval som to podľa toho, koľko jedál som dostal aj podľa toho, ako mi doplnili vodu a dovolili vykonať isté nevyhnutné činnosti.

Cítil som sa lepšie.  Bolesť ma viac netrápila a vnímal som to spojenie, akoby to bola nejaká prekážka v mojej hlave.

Prvý vpád do mojich myšlienok bol presne taký, ako mi to popisoval Harry. Bolo to posadnutie, ktoré ma takmer prinútilo nenávidieť samého seba. Toto trvalejšie spojenie bolo iné, omnoho pokojnejšie, nebol som sám,  cítil som, že moja myseľ je stále obklopená tou druhou, no nevnímal som žiadne ďalšie prudké vpády, psychickú bolesť, ani surové vyťahovanie spomienok.

Pomaly som vstal a prešiel som tú krátku vzdialenosť od jednej strany cely na druhú.

Nohy ma neposlúchali, vliekol som ich za sebou a nútil ich kráčať, bolo to pomalé a takmer som na pol ceste spadol, ale napokon som sa dostal na druhý koniec a moje ruky sa dotkli druhej steny.

Môj návrat bol zatiaľ odložený na neurčito, lebo som sa obával, že naspäť do už nezvládnem.

Stál som tam, neviem presne ako dlho, ale keď som cítil, že už viac nevládzem, chcel som sa opäť dať do pohybu a vrátiť sa späť, dúfal som, že to dokážem, že ma moje telo bude poslúchať. No nemal som možnosť sa tým trápiť, lebo niekto vošiel do mojej cely.

Počul som za sebou zvuk krokov, otočil som sa a uprel som nespokojný pohľad na chlapca odetého v čiernom habite.

„Mám ti pomôcť?“ opýtal sa Tod.

„Nie, ďakujem...“

Zosunul som sa na zem rovno tam, kde som sedel, nemal som v úmysle dovoliť, aby ma práve on videl padnúť na zem.

Tod si však sadol ku mne, tak aby sedel oproti mne a položil na zem akúsi uzatvorenú skrinku.

„Niečo som ti priniesol...“

Navonok to vyzeralo ako nejaký zložitý obraz, no keď potlačil na tých správnych miestach, zrazu sa všetko pohlo, otvorilo sa to, a ja som uvidel, čarodejnícku šachovnicu s  detailne prepracovanými figúrkami.

 „Odkiaľ to máš?“

„Patrilo to mojej rodine, keď sa im ešte darilo... Objavil som to len nedávno... Máš rád čarodejnícky šach? Nebol som si istý, chcel som ťa niečím rozptýliť a Temný pán súhlasil, že toto ti môžem priniesť...“

„Šach je moja obľúbená hra,“ pripustil som neochotne.

„Tak si zahrajme...“ nechal nastúpiť svoje figúrky, a bolo to skutočne impozantné divadlo, lebo sa pritom všetky predvádzali a priam nadšene vykrúcali, akoby ich už dávno nikto nepoužil.

„Nie, radšej nie...“  pokrútil som hlavou, aj keď ho to stálo veľa úsilia, nechcel podľahnúť falošnému pocitu bezpečia.

„Bojíš sa prehry?“

„To ty by si sa mal báť...“  nedal som sa len tak ľahko vyviesť z miery.

„Máš pravdu, možno by som mal, ale hra ešte ani poriadne nezačala...“