Botticelliho anjel 3. kapitola 3/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash

po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie

 Pre ell.

***

Niekto zazvonil pri dverách.

Doktor nemal náladu na návštevy,  po otcovej smrti bol v takmer neustálom pracovnom kolobehu. Hlavne odvtedy, ako sa oficiálne potvrdilo, že získa titul, a teraz, keď už mal aj priezvisko Grimani, zrazu mal až príliš veľa priateľov aj na takých miestach, ktoré predtým nenavštevoval. Preto takmer dúfal, že to bude nejaký pacient.

Nemal v úmysle zanechať lekársku prax, bolo to jeho povolanie, osud, ktorý si vybral, a aj keď vedel, že zo začiatku budú k nemu ľudia pristupovať dosť rozpačito, časom si zvyknú na jeho nové postavenie. Nebol pripravený sa vzdať svojho postu.

Zatiaľ ešte nevedel, ako sa k tomu postaví, a ešte sa ani len nepresťahoval na panstvo. Všetko to bolo také zvláštne, potreboval čas, aby si zvykol na toľko zmien.

Práve preto Luca šiel ako prvý, no hneď ako začul jeho takmer zúfalý výkrik, nechal všetko tak a čo najskôr pristúpil k dverám.

Uvidel akúsi nie veľmi sympaticky pôsobiacu staršiu ženu, pomerne vyzývavo oblečenú, ktorá pevne zvierala Lucu za rameno. Chlapec sa jej takmer zúfalo snažil vytrhnúť, no ona zosilnela zovretia natoľko, až bolo jasné, že mu na ruke ostanú stopy.

Luca bolestne vzlykol. A v doktorovi sa náhle akoby prebudila krv jeho predkov.

„Pustite ho!“ prikázal jej neľútostne, a keď nereagovala, jednoducho ju od chlapca dosť nešetrne odtrhol.

Luca sa ukryl zaňho, prudko lapal po dychu a vyplašene cúvol späť do doktorovho domu.

„Prepáčte, pán doktor...“ začala tá žena sladko, keď si uvedomila, že násilím zrejme nič nezmôže.

„Pre vás barón Grimani...“ odsekol Cezare chladne a nedovolil jej vstúpiť do domu.

„Áno, samozrejme ako inak... nemala som v úmysle vás vyrušovať, ale ten lotor... povedali mi, že sa teraz usadil tu... “  pokračovala krčmárka, akoby sa vôbec nič nebolo stalo.

„Prišla som si poňho, ak dovolíte, tento chlapec u mňa má istý dlh a nemôže len tak...“

 „Nie, prosím...“ zaznelo za jeho chrbtom, spolu so znepokojeným povzdychom.

         „Luca ostane tu, ujal som sa ho a nedovolím vám, aby ste ho odviedli... a čo sa týka vášho dlhu, ak je vaša požiadavka oprávnená, dostanete čo vám patrí a ak nie, takisto vám bude nadelené podľa zásluh...“

Žena zbledla, pretože v jeho hlase zrejme spoznala to, čoho sa tak veľmi obávali ľudia tu na okolí. A on mal v úmysle na ňu presne tak pôsobiť.

„Ja som len... len... pochopte, že jeho matka, nechala všetko na mojich pleciach... ja som sa starala o to, aby...“ vyjachtala dosť rozpačito a snažila sa pred ním hrať na obeť. Ani si ju nevypočul dokonca. Dal jej to, čo považoval za vhodné, pretože vedel, že inak by neprestala otravovať, ale postaral sa o to, aby už v žiadnom prípade nepýtala viac. Tým že si dovolil využiť na to spôsoby svojho otca, ktorého si viac zapamätal ako pána a práve teraz mu to prišlo ku prospechu, lebo tá žena odchádzala bledá, otrasená a čo najrýchlejšie utekala preč z jeho dosahu, bála sa akoby snáď držal v ruke korbáč a on mohol s potešením zavrieť dvere.

„Luca!“ zavolal Cezare na chlapca, ktorý už medzitým zmizol v dome. No nedostal žiadnu odpoveď, aspoň nie hneď... Musel si ho nájsť sám.

 „Neboj sa, už odišla...“ ubezpečoval ho čo najpokojnejším hlasom a až potom sa chlapcova útla postava k nemu priblížila. Luca pomaly a veľmi opatrne zamieril k nemu a vysilene klesol do jeho objatia. Celý sa triasol.

Doktor ho vzal do náručia a odniesol na pohovku. Luca sa k nemu tisol a stále mal v očiach zmes strachu a bolesti.

„Pán doktor, nedovoľte jej, aby ma odviedla... prosím, ja... urobím čokoľvek...“

„To je v poriadku, už je dobre...“ utešoval ho mladý barón. Jemne hladil po vlasoch a dovolil mu, aby sa ho držal.

„Len pokojne....“ prihováral sa mu tlmeným hlasom.

Luca si oprel hlavu o jeho plece. Privrel oči a opäť sa oňho dôverne opieral.

Sklonil sa a pobozkal ho na čelo. A on ho ďalej držal v bezpečnom objatí a prihováral sa mu.

Luca trochu povolil zovretie a pohodlnejšie sa oprel.

Postupne sa prestával triasť, nedýchal už natoľko prerývane, a keď po dlhšom čase opäť otvoril oči, boli jasné a zbavené tej hrôzy, ktorá ich tak náhle obklopila.

Cezare bol tými jeho krásnymi očami takmer priťahovaný. Nedokázal sa od nich odpútať aj keď vedel, že by mal, čo najskôr uniknúť z ich dosahu, no nechcel ho len tak surovo pustiť, nedávno prekonal šok a bolo nevyhnutné, aby pochopil, že s ním je aspoň v istom ohľade v bezpečí.

Čaru tých očí však bol zrejme vystavený až príliš dlho, pretože keď Luca zdvihol hlavu, nežne sa perami dotkol jeho pier.

predchádzajúca časť   nasledujúca kapitola