19. 5. 2015

Botticelliho anjel 11. kapitola 1/3










pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
taliansky historický slash.

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie...

 Pre ell, ester.



Akási ruka nemilosrdne siahla na čiernu látku, ktorá Alvisemu zakrývala oči.
Ešte nebol oslobodený, len cítil dotyk inej osoby, ktorá sa rozhodla, si ho takýmto nie práve najpríjemnejším spôsobom, predvolať. A menšie postrčenie, ktoré skončilo jeho pádom na zem, bolo tiež nevyhnutnou súčasťou podobných konfliktov. 
Smrť bola už dlhší čas jeho spoločníčkou, naučil sa jej čeliť. Jediné za čo bojoval, bol jeho syn, ktorý... ako sa zdá, podedil toho viac po ňom než po grófovej pokornej a poslušnej matke.
Preňho chcel lepšiu budúcnosť, očistenie mena, spojenie s rodinou, ktorá by mu mohla zabezpečiť blahobyt a prosperitu. Na tom jedinom mu ešte záležalo.
„Čo odo mňa chcete?“ hlesol nespokojne, keď tá ruka konečne odstránila čiernu látku z jeho hlavy. A márne sa snažil zakryť strach, keď čelil tej obávanej osobe z tunajšieho podsvetia, ktorá mala pod kontrolou všetky dôležité obchody.
Čarodejník.
Muž mnohých tvárí z pochybnou minulosťou a svojskými spôsobmi. Takto o ňom hovorili hlasy tých, ktorých nebolo vhodné podceňovať. A teraz zrazu stál pred ním.
„Pozhovárať sa o vašich aktivitách, gróf Alvise... nič viac a nič menej než ubezpečiť sa o tom, že porozumiete mojim výhradám voči vášmu správaniu k mojej rodine a zariadite sa podľa toho...“
Alvise dýchať pokojne, priveľmi nezaťažovať srdce, no aj tak sa rozbehlo možno až prirýchlo pri pohľade na lesknúcu sa čepeľ v mužovej ruke.
„Áno, to je môj obľúbený nôž, iste ste už o ňom počuli, pretože znak na ňom je ako moja pečať a nepochybne ste mali možnosť vidieť akým spôsobom pracuje...“ pripomenul mu Čarodejník neľútostne.
„Ale čo vás vlastne podnietilo k tomu, aby ste ho práve teraz vytiahli, to mi nie je jasné?“ neodpustil Alvise si menšiu provokáciu, po ktorej ten obávaný muž pevne zovrel jeho krk a prudko ho prirazil k stene.
„Nehrajte sa so mnou gróf Alvise...“ pošepol mu chladne. Nejaký čas ešte stláčal jeho hrdlo, dostatočne dlho na to, aby pocítil hnev. A keď ho pustil, Alvise prudko lapal po dychu pri jeho nohách. Roztrasenou rukou siahol do svojho kabáta a náhlivo si strčil do úst liek.
Nejaký čas sa s ním všetko krútilo. Musel privrieť oči a počítať tie nekonečné minúty, kým sa jeho telo ako-tak neupokojilo.
„Váš syn je vedľa, aj s ním sa pozhováram, ak náhodou nevydržíte... bude tiež na rade...“ varoval ho ten muž chladne a on pochopil, že nebude úniku, ak sa s ním aj naďalej bude zahrávať a odmietne sa poddať. Bojoval by, urobil by všetko čo by bolo v jeho silách, keby ho choroba a strach o synov osud neprinútili prikloniť sa k riešeniam, ktorým by zvyčajne pohŕdal.
„Urobím, čo budete chcieť... ak nás necháte odísť, tak... vás poslúchnem vo všetkom, čo bude vašim prianím... pane... “
„Presne to som od vás potreboval, počuť, áno, možno... ak zotrváte v tomto postoji, bude tentoraz môj nôž nevyužitý...“ povedal mu Čarodejník. Otvoril dvere a dovolil doktorovi, aby vstúpil do miestnosti.
„Vy?“ šokovane hlesol Alvise. Považoval toho doktora za takého dobrého a slušného chlapca. Nepredpokladal, že sa takto otvorene postaví voči nemu a už vôbec nie v spoločnosti šedej eminencie tunajšieho  podsvetia.

***

Cezare sa vrátil späť k svojmu drahému anjelovi. Neschopný odolať túžbe byť opäť s ním. A čím dlhšie naňho hľadel, tým viac si bol istý tým, že sa rozhodol správne, prial si, aby bol v bezpečí, to jediné bolo preňho dôležité. Napokon prišiel  na to miesto a bol prítomný pritom, keď s nimi Čarodejník urobil poriadok.
No držal sa v úzadí a zostával len pozorovateľom, až na konci sa on sám zapojil do hry, keď už bol gróf doslova pripravený na všetko a takmer mŕtvy od strachu, ale bolo to potrebné, dlhy voči tomu mužovi boly raz a navždy vyrovnané a dalo by sa povedať, že čarodejník už mal svoje spôsoby na to, aby udržal jeho ústa zatvorené. A nebolo pochýb ani o tom, že grófov syn sa bude musieť poobzerať po inej výhodnej partii. Prerušenie všetkých zväzkov s tou rodinou, bolo preňho samého ako požehnanie. A konečne mal možnosť uvažovať o iných, omnoho príjemnejších veciach.
„Dobré ráno, Luca...“ pošepol mladý barón svojmu obľúbenému chlapcovi.
Jeho mladý milenec už sedel na posteli, pomerne čulý na to, aké utrpenie v poslednej dobe zakúsil.
„Dobré ráno, Cezare...“ povedal Luca s úsmevom a venoval mu jeden zo svojich sladkých úsmevov.
„To všetko je pre mňa?“ hľadel na bohaté raňajky, ktoré si mu doktor dovolil priniesť.
„Áno, len a len pre teba...“ usmial sa naňho Cezare.  Opatrne zložil podnos na posteľ a prisadol si k nemu.
„Ako sa dnes má môj vzácny pacient?“ opýtal sa mladý barón, keď mu vtisol jemný bozk do vlasov.
„Trochu lepšie...“ zamumlal Luca, spokojný s tým, že ho mladý doktor objal a popritom sa mohol aj dobre najesť.
„No rád by som sa už vrátil domov, ja neviem, či tu môžeme po tom všetkom ostať a...“   poznamenal Luca, no nevyzeralo to, že by mal veľmi na ponáhlo, zrejme sa obával len toho, čo by si o nich mohol pomyslieť domáci pán, no Cezare už vedel, že mu môže dôverovať a nemal dôvod o tom pochybovať.
„Ničím sa netráp, môj poklad... Ešte nejaký čas tu budeme hosťami, už som sa s pánom domu dohodol...“  ubezpečoval ho Cezare a porozprával mu o tom, ako sa spoločne s Čarodejníkom počas tej minulej noci vyrovnali s grófom Alvisem.  Ešte bolo nutné postarať sa o pár vecí, skôr než bude všetko v úplnom poriadku a budú môcť bezstarostne pokračovať v svadobných prípravách. To najhoršie však už mali za sebou a doktor prekonal sám seba, len preto, aby ochránil svoju rodinu.
Nezabúdal ani na relonvalesceniu svojho milého. Prial si, len aby oddychoval a čo najskôr sa vyliečil. Na svoje vlastné zranenie vôbec nemyslel, ani na to druhé, ktoré sa po dlhom čase tak bolestne otvorilo. Nesmel dovoliť, aby sa k nemu opäť dostali podobné myšlienky. Nikdy viac si neprial byť ich otrokom.

***

Svadba Cezareho sestry bola vskutku veľkolepou spoločenskou udalosťou tejto sezóny. Zožali veľa blahoželaní a gratulácii. Cezare a Luca sa zdravili so svojimi známymi a postupne sa začleňovali do tejto pomerne prívetivej spoločnosti.
Spojenectvo ich dvoch rodín im otváralo nové možnosti a Cezare, ktorý teraz zakladal v meste novú nemocnicu, bol vo svojom živle, obzvlášť preto, že opäť vykonával lekársku prax a v istých kruhoch sa stal dosť známou osobnosťou.
Vikomt a jeho manželka pomaly pristúpili k nim.
„Gratulujem vám, pán vikomt, drahá sestra...“ povedal mladý barón mladému páru, ktorý sa už spolu mohol pohybovať aj na verejnosti a nejaký čas spolu len tak nezáväzne konverzovali.
Rád zveril sestru do vikomtových rúk, no pripomenul mu, že sa bude vždy o ňu zaujímať a dbať na jej šťastie,  zblížil sa aj so svojou malou neterkou. Postupne sa medzi nimi upevňovali rodinné zväzky,  zvykol si na myšlienku, že má rodinu, ktorá bude stáť pri ňom, čo mu dávalo omnoho viac priestoru na to, aby sa venoval vlastným veciam, budoval svoju kariéru a staral sa o svojho drahého chlapca.