pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
taliansky historický slash.
poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie...
Pre ell, ester.
Akási ruka nemilosrdne siahla na čiernu
látku, ktorá Alvisemu zakrývala oči.
Ešte
nebol oslobodený, len cítil dotyk inej osoby, ktorá sa rozhodla, si ho takýmto nie
práve najpríjemnejším spôsobom, predvolať. A menšie postrčenie, ktoré
skončilo jeho pádom na zem, bolo tiež nevyhnutnou súčasťou podobných
konfliktov.
Smrť bola už dlhší čas jeho spoločníčkou,
naučil sa jej čeliť. Jediné za čo bojoval, bol jeho syn, ktorý... ako sa zdá,
podedil toho viac po ňom než po grófovej pokornej a poslušnej matke.
Preňho
chcel lepšiu budúcnosť, očistenie mena, spojenie s rodinou, ktorá by mu
mohla zabezpečiť blahobyt a prosperitu. Na tom jedinom mu ešte záležalo.
„Čo
odo mňa chcete?“ hlesol nespokojne, keď tá ruka konečne odstránila čiernu látku
z jeho hlavy. A márne sa snažil zakryť strach, keď čelil tej obávanej
osobe z tunajšieho podsvetia, ktorá mala pod kontrolou všetky dôležité
obchody.
Čarodejník.
Muž
mnohých tvárí z pochybnou minulosťou a svojskými spôsobmi. Takto o ňom
hovorili hlasy tých, ktorých nebolo vhodné podceňovať. A teraz zrazu stál
pred ním.
„Pozhovárať sa o vašich aktivitách,
gróf Alvise... nič viac a nič menej než ubezpečiť sa o tom, že
porozumiete mojim výhradám voči vášmu správaniu k mojej rodine
a zariadite sa podľa toho...“
Alvise
dýchať pokojne, priveľmi nezaťažovať srdce, no aj tak sa rozbehlo možno až prirýchlo
pri pohľade na lesknúcu sa čepeľ v mužovej ruke.
„Áno, to je môj obľúbený nôž, iste ste už o ňom
počuli, pretože znak na ňom je ako moja pečať a nepochybne ste mali
možnosť vidieť akým spôsobom pracuje...“ pripomenul mu Čarodejník neľútostne.
„Ale čo vás vlastne podnietilo k tomu,
aby ste ho práve teraz vytiahli, to mi nie je jasné?“ neodpustil Alvise si
menšiu provokáciu, po ktorej ten obávaný muž pevne zovrel jeho krk
a prudko ho prirazil k stene.
„Nehrajte sa so mnou gróf Alvise...“ pošepol
mu chladne. Nejaký čas ešte stláčal jeho hrdlo, dostatočne dlho na to, aby
pocítil hnev. A keď ho pustil, Alvise prudko lapal po dychu pri jeho
nohách. Roztrasenou rukou siahol do svojho kabáta a náhlivo si strčil do
úst liek.
Nejaký
čas sa s ním všetko krútilo. Musel privrieť oči a počítať tie
nekonečné minúty, kým sa jeho telo ako-tak neupokojilo.
„Váš syn je vedľa, aj s ním sa
pozhováram, ak náhodou nevydržíte... bude tiež na rade...“ varoval ho ten muž
chladne a on pochopil, že nebude úniku, ak sa s ním aj naďalej bude
zahrávať a odmietne sa poddať. Bojoval by, urobil by všetko čo by bolo
v jeho silách, keby ho choroba a strach o synov osud neprinútili
prikloniť sa k riešeniam, ktorým by zvyčajne pohŕdal.
„Urobím, čo budete chcieť... ak nás necháte
odísť, tak... vás poslúchnem vo všetkom, čo bude vašim prianím... pane... “
„Presne to som od vás potreboval, počuť,
áno, možno... ak zotrváte v tomto postoji, bude tentoraz môj nôž
nevyužitý...“ povedal mu Čarodejník. Otvoril dvere a dovolil doktorovi,
aby vstúpil do miestnosti.
„Vy?“ šokovane hlesol Alvise. Považoval toho
doktora za takého dobrého a slušného chlapca. Nepredpokladal, že sa takto
otvorene postaví voči nemu a už vôbec nie v spoločnosti šedej
eminencie tunajšieho podsvetia.
***
Cezare sa vrátil späť
k svojmu drahému anjelovi. Neschopný odolať túžbe byť opäť s ním. A čím
dlhšie naňho hľadel, tým viac si bol istý tým, že sa rozhodol správne, prial
si, aby bol v bezpečí, to jediné bolo preňho dôležité. Napokon prišiel na to
miesto a bol prítomný pritom, keď s nimi Čarodejník urobil poriadok.
No držal
sa v úzadí a zostával len pozorovateľom, až na konci sa on sám
zapojil do hry, keď už bol gróf doslova pripravený na všetko a takmer
mŕtvy od strachu, ale bolo to potrebné, dlhy voči tomu mužovi boly raz a navždy
vyrovnané a dalo by sa povedať, že čarodejník už mal svoje spôsoby na to,
aby udržal jeho ústa zatvorené. A nebolo pochýb ani o tom, že grófov
syn sa bude musieť poobzerať po inej výhodnej partii. Prerušenie všetkých
zväzkov s tou rodinou, bolo preňho samého ako požehnanie. A konečne mal
možnosť uvažovať o iných, omnoho príjemnejších veciach.
„Dobré
ráno, Luca...“ pošepol mladý barón svojmu obľúbenému chlapcovi.
Jeho mladý milenec už sedel na
posteli, pomerne čulý na to, aké utrpenie v poslednej dobe zakúsil.
„Dobré
ráno, Cezare...“ povedal Luca s úsmevom a venoval mu jeden zo svojich
sladkých úsmevov.
„To
všetko je pre mňa?“ hľadel na bohaté raňajky, ktoré si mu doktor dovolil
priniesť.
„Áno,
len a len pre teba...“ usmial sa naňho Cezare. Opatrne zložil podnos na posteľ a prisadol
si k nemu.
„Ako sa
dnes má môj vzácny pacient?“ opýtal sa mladý barón, keď mu vtisol jemný bozk do
vlasov.
„Trochu
lepšie...“ zamumlal Luca, spokojný s tým, že ho mladý doktor objal a popritom
sa mohol aj dobre najesť.
„No rád
by som sa už vrátil domov, ja neviem, či tu môžeme po tom všetkom ostať a...“ poznamenal
Luca, no nevyzeralo to, že by mal veľmi na ponáhlo, zrejme sa obával len toho,
čo by si o nich mohol pomyslieť domáci pán, no Cezare už vedel, že mu môže
dôverovať a nemal dôvod o tom pochybovať.
„Ničím
sa netráp, môj poklad... Ešte nejaký čas tu budeme hosťami, už som sa s pánom
domu dohodol...“ ubezpečoval ho Cezare a porozprával
mu o tom, ako sa spoločne s Čarodejníkom počas tej minulej noci
vyrovnali s grófom Alvisem. Ešte
bolo nutné postarať sa o pár vecí, skôr než bude všetko v úplnom
poriadku a budú môcť bezstarostne pokračovať v svadobných prípravách.
To najhoršie však už mali za sebou a doktor prekonal sám seba, len preto,
aby ochránil svoju rodinu.
Nezabúdal ani na relonvalesceniu
svojho milého. Prial si, len aby oddychoval a čo najskôr sa vyliečil. Na
svoje vlastné zranenie vôbec nemyslel, ani na to druhé, ktoré sa po dlhom čase
tak bolestne otvorilo. Nesmel dovoliť, aby sa k nemu opäť dostali podobné
myšlienky. Nikdy viac si neprial byť ich otrokom.
***
Svadba
Cezareho sestry bola vskutku veľkolepou spoločenskou udalosťou tejto sezóny. Zožali
veľa blahoželaní a gratulácii. Cezare a Luca sa zdravili so svojimi
známymi a postupne sa začleňovali do tejto pomerne prívetivej spoločnosti.
Spojenectvo
ich dvoch rodín im otváralo nové možnosti a Cezare, ktorý teraz zakladal v meste
novú nemocnicu, bol vo svojom živle, obzvlášť preto, že opäť vykonával lekársku
prax a v istých kruhoch sa stal dosť známou osobnosťou.
Vikomt
a jeho manželka pomaly pristúpili k nim.
„Gratulujem
vám, pán vikomt, drahá sestra...“ povedal mladý barón mladému páru, ktorý sa už
spolu mohol pohybovať aj na verejnosti a nejaký čas spolu len tak
nezáväzne konverzovali.
Rád zveril sestru do vikomtových
rúk, no pripomenul mu, že sa bude vždy o ňu zaujímať a dbať na jej
šťastie, zblížil sa aj so svojou malou
neterkou. Postupne sa medzi nimi upevňovali rodinné zväzky, zvykol si na myšlienku, že má rodinu, ktorá
bude stáť pri ňom, čo mu dávalo omnoho viac priestoru na to, aby sa venoval
vlastným veciam, budoval svoju kariéru a staral sa o svojho drahého
chlapca.