obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
poznámka: stále ešte bez korektúry...
to teplo je fakt neľútostné...
Pre Abequa, Alya Midnight, Vai, Michalette
„Myslím to vážne, pán profesor...“ ubezpečoval ho Harry.
No nevyzeralo to tak, že by bol Snape až tak veľmi
presvedčený o jeho dobrých úmysloch.
„Isteže áno, Potter, a buďte si istý, že vám to
pripomeniem, ak by ste náhodou chceli ustúpiť od tohto nepochybne šľachetného
úmyslu...“ neodpustil si profesor ten dobre známy posmešný tón, ktorý ho už
teraz dráždil.
A Harry nepochyboval o tom, že to tak bude, no mal
lepší pocit, už aspoň z toho, že sa
rozhodol prekonať svoje vlastné očakávania.
No všetko, čo sa prípadne ešte chystal povedať, náhle úplne
stratilo význam pod vplyvom silnej bolesti, pripomínajúcej pálenie, ktoré ním
prešlo ako zdrvujúca sa vlna, šíriaca sa z predlaktia.
Nejaký čas nemohol myslieť, nemohol dýchať. Len si prial, aby
to skončilo, netúžil po ničom inom, a potom to bolo zrazu preč. Jeho telo
bolo akoby zmrazené, nemohol urobiť nič, aby navonok dal najavo tú strašnú
bolesť.
A takisto kdesi na okraji svojho vedomia cítil, že tú
bolesť neprežíva sám, že ho spája s inou osobou, ktorá takisto prežíva
toto utrpenie. A rovnako ako on čaká na to, kedy sa to skončí.
„Odíď...“ prikázal Snape Dobbymu nie práve
najprívetivejším tónom hlasu, keď tá vlna bolesti napokon pominula.
Harry zvažoval či to má profesorovi povedať, no kým si to
stihol rozmyslieť, Snape nechal všetko tak a vstal.
„Stalo sa niečo, pane?“
opýtal sa ho.
„Zdá sa Potter, že budem musieť odísť... ostaňte v byte a za žiadnu cenu ho
neopúšťajte...“ prikázal mu.
„Nejaké otázky, Potter?“
Stále ešte uvažoval nad tým, že mu o tej svojej bolesti
povie, no napokon to neurobil.
„Nie, pane...“
Nechcel, aby to vyzeralo tak, že sa bojí tohto účinku
rituálu, no vyvolalo to v ňom náznak strachu spojený s tým, čo by
ešte mohol pocítiť, pokiaľ je skutočne pravda, že je to volanie Temného
znamenia, mohlo by to znamenať, že by sa mohol dočkať aj iných múk, no
nedokázal pred ním priznať, že sa tej možnosti obáva, nechcel počuť o tom,
že je slabý, nemal v úmysle dovoliť, aby sa mu za to mohol vysmiať.
„Nie, je to návšteva u priateľov, Potter, takže pokiaľ
by som sa nevrátil do nasledujúceho večera, kontaktujte pomocou škriatka členov
rádu, dovtedy po dobu mojej neprítomnosti, sa zdržiavajte blízko domu, lebo som
vám ešte nemal čas vysvetliť všetko, čo sa týka vášho pobytu vonku...“
Harry sa chystal namietnuť, že ak by to bolo nutné ubráni sa
aj sám a toto opatrenie nie je nevyhnutné, návrat toho neľútostného
pálenia, mu vtom zabránil. A zároveň s tým pocítil úzkosť pri
predstave, že by niečo také bolo možné, žeby skutočne bol ochotný kvôli rádu
ísť aj na smrť, keby to bolo skutočne tak, že bol ich špehom a nepatril viac
Temnému pánovi, čomu Harry odmietal veriť. Tá bolesť nech bola akokoľvek krutá,
nepochybne bola nástrojom, ktorý Temný pán používal, aby nemusel dlho čakať na
odpoveď od svojich verných a Harry uznával, že je to vskutku účinná metóda.
Pretože Snape sa po druhom impulze skutočne veľmi ponáhľal,
keď opúšťal jedáleň.
A bolesť opäť pominula. Tak rýchlo ako prišla, bola
zrazu preč.
Šiel do svojej izby, aby odolal pokušeniu profesorovi povedať
o tom, čo sa s ním práve stalo. Po ďalšej bolesti k tomu nemal
veľmi ďaleko, no ovládol sa pod vplyvom pomerne nepriateľských myšlienok.
A sám sebe sa snažil nahovoriť, že Snape si predsa musel
uvedomiť, čo sa mu to stalo, aj on predsa cítil, že to neprežíva sám. No
očividne mu to bolo jedno a Harry sa mu nebude doprosovať.
Klesol na posteľ, nejaký čas hľadel len na strop a celé jeho
telo bolo v napätí z možného návratu tých preňho pekelných múk.
Napokon si vyhrnul rukáv a pozrel na to miesto, kde by
približne malo byť temné ... keby bol...
Dotkol sa jaziev potom poslednom zranení, na mieste, kde
Červochvost zanechal tú nepríjemnú stopu.
No boli zahojené a nič nenasvedčovalo tomu, že by mi sa
na tom malo niečo zmeniť.