Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť
túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné
pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však
text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom
mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…
poznámka: kratšie doplnenie k osmičke, pripravte sa na útok romantiky...
Alan sa opäť díval do plameňov, sledoval hru svetla a
tmy, jeden z tých večných bojov, v ruke držal jeden z tých
otcových slávnych pohárov na víno, to staré rodinné dedičstvo, pomaly a takmer
znalecky popíjal.
Dovolil si bližšie preskúmať tú jedinečnú chuť.
Snapova skaza, či jeho triumf, nech bol už názov akýkoľvek, chutila sladko a
osviežujúco, ako ten najsilnejší elixír, ktorý je schopný opantať všetky zmysly.
Pokúšal sa opäť získať silu, aby mohol čeliť svetu a
tomu čo sa bude hovoriť v najbližších týždňoch a mesiacoch.
Daniel ležal pohovke
v uvoľnenej pozícii a práve teraz sa opieral o Alanove kolená, pričom jeho
pohár bol položený na stolíku, neďaleko fľaše, tak aby naňho mohol kedykoľvek dosiahnuť.
No štýl akým pil ho predurčoval k tomu, aby skončil omnoho skôr než Alan. Nezazlieval mu to, bol to ťažký deň a jeho mladý priateľ čelil niečomu s čím predtým nemal veľa skúseností.
On sám ťažko znášal to, čo sa stalo a nechcel to bremeno presúvať aj naňho. Bolo omnoho lepšie sa nechať pohltiť inými záležitosťami a navodiť aspoň určitý druh pohody, medzi nimi, pretože Daniel naňho vskutku tak dokázal pôsobiť. Dokázal zahnať tie tiene a byť preňho príjemným spoločníkom, aj keď on počas tohto večera nedokázal niečo také udržať, Danielovi sa to podarilo. Aj napriek počasiu, ktoré im dnes okrem iného vôbec neprialo.
Bol to jeden z tých chladnejších
večerov na chatke, dokonca prišiel aj dážď, ktorý plynulo vrážal do okien a
zanechával za sebou dotyk chladu.
„Myslím,
že tá chuť je vskutku jedinečná, niečo sladké no zároveň aj… je tam istá
zložka, ktorá mňa samého nenecháva na pochybách, že sme napokon zvolili ten
správny názov… „
Jednu ruku položil na Danielovu
hruď, pomaly ňou prešiel po mladíkovom tele, odtrhol zrak od plameňov a díval
sa len naňho.
Na svojho priateľa, ktorý bol s ním,
nejaký čas obklopený tým takmer blahodárnym tichom a neskôr aj jedným z tých
bezstarostných rozhovorov, akoby sa časť toho bremena, ktoré ho dusilo zrazu uvoľnilo
a on bol voľný tak napol no zároveň, cítil sa už lepšie, hlavne preto, že
sa zbavil tej ťarchy spojenej s konečným rozhodnutím, z tejto stránky
sa mu skutočne uľavilo, ale zároveň naňho doliehali hlasy a obrazy všetky tých
spoločne strávených rokov a premárnených snov, všetkých tých dní, keď veril
tomu, že ešte stále má za čo bojovať. Začínať odznova v jeho veku nebolo ľahké, spájalo sa to s mnohými rizikami, na ktoré chtiac či nechciac, nedokázal zabudnúť.
Ale aspoň počas tejto noci dovolil vínu, aby ich odstránilo a odsunulo na vedľajšiu koľaj.
Jeho pohladenie, akoby sa odrazilo
v Danielových očiach, boli také iné, zrazu temnejšie než predtím.
„Ľúbim ťa, Al…“ povedal mu to bez
váhania, s istotou, nebolo nutné sa tomu brániť ani to popierať, cítil že
sa už dostali za tú hranicu, že už niet cesty späť.
„Mrzí ma, že sa kvôli tomu trapíš,
chcel by som ti pomôcť… neviem presne ako, ale stačí povedať a ja urobím… čo
bude v mojich silách…“
„Aj ja teba, Dany, aj ja ľúbim… a pomáhaš mi, už len tým, že si tu so mnou... to mi stačí, nič viac nepotrebujem...“
vyznal sa mu Alan, či už pod vplyvom toho vína, alebo tejto dlhej noci, ktorú
mienil napriek všetkému stráviť s ním.
Dych sa mu zrýchlil, cítil to pod
vplyvom svojho dotyku, jeho mladý priateľ, bol pripravený mu pomôcť, a on si
neprial nič iné, len aby to urobil, len aby dokázal z jeho mysle dostať aj
posledné kúsky dosiaľ ešte nespracovanej minulosti, a on pomaly odložil pohár,
k tomu, ktorý patril mu, akoby priam symbolicky našiel svoje miesto.
Dan bol šťastný, vedel, že by
nemal, no nedokázal sa ubrániť tomu takmer až opojnému pocitu.
Teraz môže byť Alanovým priateľom,
nemusí nad tým uvažovať, nemusí sa cítiť zvláštne a čeliť tomu pocitu, že si
berie niečo, na čo nemá právo, že sa snaží rozbiť niečo, čoho by sa nemal ani
len dotknúť.
Dnes bol vážnejší, starší.
Alan v jeho pohľade nachádzal tú
chýbajúcu časť samého seba, aj keď ho pripustenie si tej možnosti stálo veľa
úsilia, bol pripravený za ňu bojovať, tak akoby bojoval, on keby mu bolo
umožnené…
Nežné bozky, nenásilné a vôbec nie
kruté, ale také špeciálne preňho, sladšie než to víno, bol jeho triumfom aj
skazou.
Pochopil jej chuť a až teraz o
toľkých rokoch, úplne vedel, čo to znamená oddať sa niečomu takému.
Čo znamená podľahnúť tomu, čo bolo
nazývané láskou.
Daniel sa pomaly posadil a on ho objal,
nejaký čas ho len pevne držal, vďačný to, že môže cítiť jeho blízkosť, za tú
podmanivú vôňu spojenú s jeho prítomnosťou v jeho živote. Za možnosť
cítiť ho pri sebe a byť ním milovaný.
Jedna strata bola nahradená
získaním toho, čoho by sa takmer až obával, keby v jeho hlave nekolovalo
víno, keby to sladké opojenie nezastrelo všetky jeho obavy.
A on sa nechal unášať tým pocitom, keď
si doprial sladkosť tých pier, zmiešanú s vínom, keď cítil ako sa ich
jazyky, pomaly pozvoľna posúvali do vyššej hry. A ich oblečenie začínalo
strácať svoj význam a stávalo sa nepotrebnou záťažou.
A tie dychtivé ruky mu pomáhali, čo
najskôr sa zbaviť posledných kúskov. Uvoľnení zo všetkého, čo by im mohlo prekážať.
Daniel spokojne zastonal, keď si ho
posadil na seba a on bol obklopený ním. Dával mu istú moc nad sebou, istú možnosť byť tým aktívnejším a podriaďoval sa rozkoši plynúcej z tohto rozhodnutia.
„Al…“
„Dany…“
Dovolil mu, aby na ňom jazdil, aby
on bol dnes aktívnejší, chcel prijať jeho lásku a byť jej súčasťou a nemusieť sa obzerať späť.
pokračovanie nabudúce...
