fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...“ poznámka: upevňujem prepojenie medzi poviedkou Hacker a programátorka, niektoré postavy sa mihnú v oboch poviedkach, keďže v programátorke toho bude viac o h. skupine darkArts a hacker je prevažne o fdefenders :D
Pre Michalette.
„Misha...“
Ten
hlas, jeho hlas, ktorý bol čiastočne sprevádzaný tou mierou preňho typickej
láskavosti.
Bol
natoľko pohltený svojimi myšlienkami, že si ani nevšimol, kedy presne sa pred
ním objavil, akosi to zaznamenal až vtedy, keď stál pred ním, keď ho znovu
oslovil.
„Som
rád, že si prišiel, ja... bál som sa, že...“ nevedel, čo by mal povedať, akoby
mal vyjadriť všetko to, čo sa teraz v ňom odohrávalo.
On
bol tu.
Prišiel.
Aj
napriek tomu, že ho bez vysvetlenia opustil, že všetko pokašľal už aj predtým.
Asi
preto mu tak dlho trvalo, kým sa naňho vôbec dokázal poriadne pozrieť, lebo
dosiaľ sa díval len do zeme, dosiaľ bol len zhrbeným tieňom čakajúcim na svoj
osud.
No
práve teraz pohľadom prechádzal po jeho tvári, čiastočne zakrytej tou preňho
dobre známou tmavou šiltovkou.
Mal
na sebe len obyčajné biele tričko a tenšie džínsy, nič extra, no skrátka
to bol on.
On
muž, ktorý už dlhší čas hýbal jeho svetom.
A keď
si zložil čiapku, keď sa jej zbavil, akoby ju takmer ani vôbec nepovažoval za
dôležitú.
Rozoznával
tie jeho krátke svetlé vlasy, jeho tvár, jeho modré oči, ktoré si ho
premeriavali ešte stále čiastočne aj s tou mierou prísnosti
a mierneho odstupu, spojeného s výsledkom ich posledného osobného
stretnutia. To, ako spolu hovorili na sieti považoval za irelevantné. Vedel, že
skutočnú mieru jeho hnevu či sklamania pocíti skôr na vlastnej koži a keby
mal viac času, doprial by si tú možnosť trochu sa na to pripraviť, čo však
práve teraz už nebolo v jeho silách, tak len čelil jeho pohľadu.
A snažil sa v sebe nájsť odvahu, ktorá mu tak často chýbala pri osobnom
stretnutí s niektorými ľuďmi, z ktorých priam cítil tú drvivú mieru
sebaistoty.
„Som
tu... Teraz som už tu...“ povedal to, tie slová po ktorých tak veľmi túžil.
Aj
napriek tomu svojmu rozhodnutiu, aj napriek neistote, on bol preňho osobou,
ktorej sa nedokázal úplne zriecť.
A keď
ho objal, všetko to napätie, ktorým bol zviazaný, akoby pominulo, akoby sa
stratilo v tom pevnom objatí.
Akoby
vedel, že práve teraz a tu je doma, bez ohľadu na to, že sú v púšti,
bez ohľadu na to, ako veľmi sa naňho zrejme hnevá, pokazil tú poslednú
záležitosť nedokončil ju a bez ohľadu na to, koľko starostí mu tým musel
spôsobiť.
„Prepáč...“
opakoval neúprosne, neprestával to opakovať aj keď on to od neho nevyžadoval.
Len
na chvíľu zavrel oči a predstavil si, že je všetko v najlepšom
poriadku, že jeho sestra sa nikdy nepokúsila o samovraždu liekmi, ktoré
jej prenechal, že nepokazil tú poslednú akciu z darkArts a nevystavil
všetkých smrteľnému nebezpečenstvu.
Nechcel
na to myslieť, vytesnil to kamsi na okraj a pomaly sa to k nemu
vrátilo až s tým sestriným zmiznutím, ktoré prinavrátili do jeho mysle tie
nebezpečné červené čísla. A prinútili ho opäť zlyhať, opäť stratiť
kontrolu.
Bolo
to príjemné, jednoduché, všetko nechať za sebou a len cítiť, že je pri ňom
osoba, ktorá sa postará o veci, na ktoré on nemá dostatok síl, ktorá
dokáže kontrolovať túto nevyspytateľnú stránku jeho povahy.
„Teraz
na to nemysli, máme pred sebou dôležitejšie veci...“ vyhlásil šéf, keď ho
napokon pomaly a vskutku dosť šetrne pustil. A preňho to bol niekedy
už aj Mark, no práve v tomto okamihu by sa ho tak neodvážil osloviť.
Nevedel
či na to ešte má právo, čiastočne bol ovládaný svojimi vlastnými výčitkami. V ich
zajatí, takmer ani nedokázal voľne dýchať.
„Oni...
majú... ju... majú Danielle?“
„Ešte
som od nich nedostal kompletnú odpoveď, no pracujeme na tom, chce to však čas a
trpezlivosť... Hlavne buď pokojný a dovoľ mi, aby som to všetko vyriešil,
o túto záležitosť sa budem starať osobne, nech je kdekoľvek, ja ju
nájdem...“
Prikývol.
Nemal
dôvod mu neveriť.
Vedel,
že sa v týchto veciach vyzná viac než on, mal možnosť sa o jeho schopnostiach
presvedčiť.
A práve
preto sa cítil omnoho lepšie, lebo on bol na jeho strane a veľmi dobre vedel,
čo to znamená čeliť hrozbe podobného druhu.
***
Neskôr...
Brat
naňho kričal.
Takmer
sa to nedalo počúvať. Už ani zďaleka nebol tak v pohode. A on si
zvykal na túto jeho menej príjemnú stránku, práve teraz bol takmer ako otec a ani
si neuvedomoval, že používa presne tie isté iritujúce slová.
Nikdy
ho nepočul tak vystrájať, keď sa mu ozval. Po dvoch dňoch strávených mimo farmy
to musel urobiť. Nechcel, aby sa obával ešte aj oňho a vyhlásili po ňom
pátranie, predpokladal, že Sasha by bol niečoho takého schopný, aj keď nechal
odkaz.
„Kde
si? Čo to vlastne... Misha, čo si si myslel, keď si... najprv Danielle a teraz
a prečo vlastne si mi nepovedal, že... “ nepustil ho ani len k slovu a neustále
doňho hustil. A chcel riešiť aj to, čo mu zrejme o ňom povedali
rodičia, zjavne nemali chuť ho od toho ušetriť. A on si musel vypočuť ešte
raz všetky tie ťažké slová, ktoré ho len zbytočne odsudzovali k tomu, aby
sa čoraz väčšmi stiahol od tej časti svojho ja, ktorá dokázala len trpieť, len
sa mučiť tými nekonečnými výčitkami a z ich kruhu nevidieť žiadne
východisko.
„Ty
nevieš, aké to je, netušíš čo všetko...“ chcel mu to vysvetliť, snažil sa o to,
no nezdalo sa, že by práve teraz Sasha, ovplyvnený tým svojím spravodlivým
hnevom, o to skutočne stál.
Vedel,
že to nemal urobiť, že to bolo nesprávne rozhodnutie, no musel sa naučiť žiť s tým,
že to urobil, že bol toho schopný a zvyknúť si na myšlienku, že to už
nemôže vrátiť späť.
No
necítil sa preto o nič lepšie a jediné čo práve teraz rozhodlo o tom,
že sa dokázal kontrolovať, bol dotyk šéfovej ruky na jeho chrbte, Anwar0505
naňho práve teraz pôsobil mimoriadne upokojujúco.
No
len veľmi ťažko mu mohol vysvetliť to, že sa chystá vrátiť k svojim, aspoň na čas, späť do
centrály fdefenders, darkArts konečne odpovedali, a on si
prial byť v centre diania.
A preto
nebol veľmi spokojný s tou svojou odpoveďou na tie posledné bratove
výčitky.
S tým
ako nepríjemne sa s ním ku koncu zhováral. A pocítil takmer až úľavu,
keď sa zbavoval toho jednorazového telefónu.
Unknown
nič z toho neurobil, nebola to jeho vina a on si teraz prial byť ním.
nasledujúca kapitola
