Právo čistej krvi 8. kapitola 2/2

Petrike
Nič viac si už počas toho večera nestihli povedať, lebo  si uvedomila, že zaspala, skôr než mala možnosť položiť mu ďalšie otázky.
Svetlo prútika sa však počas noci dotklo jej tváre, vydesilo ju to, prebudilo hrôzu, ktorú cítenie mágie aspoň na určitý čas potlačilo.
Dotkla sa jeho ruky, celkom inštinktívne a cítila, ako sa jeho prsty aspoň čiastočne pohli, matne si uvedomovala, že  v nich má cit a jej dotyk neostane bez povšimnutia.
„Čo chcete?“ hlesla rozochvene.
„Prepáčte, slečna Grangerová...“ počula hlas toho mladého aurora, ktorého spoznala počas prvého dňa, keď vstúpila do domu Riddlovcov. Na jeho meno si nespomenula, čo ju dosť znepokojilo.
„Dostali sme rozkaz na nočnú prehliadku...“ oznámil jej stroho.
„To je v poriadku,“ hlesla Hermiona rozrušene, spomenula si, že podobné záležitosti sa uvádzali aj v zmluve, no aj tak bola vrcholne zahanbená ich prítomnosťou v pacientovej izbe, nepochybne vďaka svojej vlastnej pozícii, ktorá k takým pocitom len prispela.
A čiastočne bola aj ovládaná strachom, že nájdu nádobu s prsteňom a prepustia ju zo služieb Temného pána. Nevedela, akoby  vysvetlila prítomnosť toho prsteňa poznačeného čiernou mágiou v očistnom roztoku. Bol dobre ukrytý, na mieste, kde by ho nemali objaviť, ale aj tak ju znepokojila už len tá možnosť... Podľahla panike a čelila tomu chveniu, ktoré... bolo predzvesťou tých nepríjemných reakcií jej vlastnej mysle.
Bol to však jeho hlas, ktorý aspoň čiastočne zmiernil vplyv toho neželaného vpádu do jej súkromia.
„Ak mi poviete, páni, čo vlastne hľadáte, rád vám to uľahčím...“ bola natoľko prekvapená jeho reakciou, až sa úplne prestala báť toho strachu, ktorý jej zvieral hrdlo.
„Ja hľadám...“ zaznel hlas mladého aurora, ktorého meno ešte stále nenachádzala vo svojej mysli a Temný pán sa o to zrejme ani len nesnažil.
„Čokoľvek čo nepatrí do vašich rúk...“ to sa odvážil mu povedať a aj Temného pána sa dotklo svetlo jeho prútika.
„Pre vás som lord Slizolin, chlapče, nebudem vám to neustále pripomínať, ešte ste nedorástli na to, aby ste sa so mnou zhovárali ako so seberovným...“ nechával vo svojich slovách zaznieť vyhrážku, ktorú nebolo možné prehliadnuť.
„Zabil by som vás tak rýchlo alebo tak pomaly, podľa toho, čo by mne viac vyhovovalo, na to nezabúdajte...“
„Nemáte mágiu,“ odsekol auror chladne a tí ostatní, bolo priam cítiť, ako sa obrátili k nim.
„Nepotrebujem mágiu na to, aby som si poradil s podradnými existenciami určitého druhu... nikto ma nebude urážať pod mojou vlastnou strechou, ani vy a tie vaše smiešne právomoci... vám napokon nebudú na nič...“ v jeho pohľade bola výzva spojená s akousi krutou zvrátenosťou, napriek tomu však ešte nepustila jeho ruku, ešte to nedokázala urobiť.
To zrejme stačilo na to, aby auror prehodnotil svoje správanie. „To stačí, nechajte to tak... pôjdeme... a necháme lorda Slizolina pokojne spať...“ povedal vskutku s absolútnou vážnosťou  a ešte raz sa obrátil smerom k nej. „Ešte raz prepáčte, slečna Grangerová... za to, že sme vás vyrušovali v takú neskorú nočnú hodinu...“ v jeho hlase nebola ani stopa po akejkoľvek láskavosti.
Nedokázala mu odpovedať, len si uvedomovala, že si k sebe pritíska časť prikrývky na čo použila tú voľnú ruku a je skutočne naozaj veľmi šťastná, že si dnes obliekla tú obyčajnú sivú košeľu a nie nič výnimočné a že jej srdce bije priam bolestne.
Po ich odchode však jeho ruku napokon pustila a musela zapnúť aj svetlo, tma ju práve teraz desila, potrebovala, aby... Obrátila sa tvárou k nemu a snažila sa netriasť, keď sa mu pozrela do očí. Jeho slová boli tak, uverila by mu každé jedno z nich, aj to, že by bol schopný... aj napriek svojmu hendikepu, práve on mal tú moc, že tomu ľudia uverili aj napriek nelogickosti...
„Prišli, lebo si myslia, že... Ja viem, že prehliadky sú uvedené v zmluve, ale aj tak...“
„Nezapôsobila si na nich práve najlepšie, Grangerová. Čakali, že prídeš za nimi von a že budeš zúfalo prosiť o záchranu, ty si ich nádeje sklamala... myslia si, že si rozumieme až príliš dobre...“
„Tých ostatných ošetrovateľov ste skutočne tak vydesili, že to urobili?“ nepochybovala o tom, že to dokázal, no priala si, aby jej to povedal on sám.
Tom sa len usmial, nie samoľúbo, ale tak ľudsky, miatlo ju to, lebo nevedela, čo si má myslieť.
„Povedzme, že bolo zábavné počuť ich kričať.
Striasla sa.
Takýto bol Tom Riddle v skutočnosti, toto bol Lord Voldemort, o ktorom jej rozprával Harry.
„Prečo ste to neurobili aj mne, lord Slizolin...“
Už sa viac neusmieval, keď ho tak nazvala Hermiona.
„Netuším Grangerová, možno ty budeš poznať tú odpoveď skôr než ja...“
Nič viac jej už nepovedal a ona naňho ani len nenaliehala, aby to urobil. On predsa nebol schopný pocítiť skutočné sympatie a už vôbec nie náklonnosť, ale ona áno, čo bolo nebezpečné a bezpochyby šialené, dôverovať práve jemu tak skoro bez ohľadu na všetky varovania rozumu.
Myslieť na to, bolo neznesiteľné, tak sa radšej len pokúsila zaspať, keď bola schopná opäť zhasnúť svetlo, aspoň čiastočne bola spokojná s tým, že prsteň ostal v bezpečí svojho úkrytu.

***
Prsteň bol čistý, mohla ho vziať do dlane, čo urobila až po dôkladnej kontrole, na čo bola upozornená ním. Jej pacientom.
Bol upravený a pripravený na ďalší spoločný deň, ktorý zrejme bude musieť prežiť v jej spoločnosti.
„Tak ako ho mám spojiť, pane?“ opýtala sa, keď napokon držala v dlani aj kameň oživenia.
„Zaklínadlo je reparo miderei, je nutné vykonať pohyb podobný bežnému zaklínadlu na opravovanie vecí, má však výrazne elipsovité zakončenie, pomalšie a precíznejšie než reparo...“ povedal jej všetky potrebné inštrukcie, opäť skôr v úlohe jej učiteľa. No ona nikdy nebola tým typom študentky ako práve teraz, keď bol nutné jej všetko donekonečna vysvetľovať.
Odložila prsteň, vzala prútik a skúsila urobiť príslušný pohyb najprv len cvične. Šlo to prekvapivo dobre, až na pár detailov.
„Záver je veľmi rýchly...bude nutné trochu spomaliť, ale inak je to v poriadku...“ zhodnotil jej výkon Temný pán. Snažila sa tak naňho myslieť, nie ako na mladého muža, ale ako na Temného pána, ktorým skutočne nikdy neprestal byť.
Zopakovala pohyb prútikom,  čo tentoraz on sám zhodnotil kladne.
„Myslím, že si pripravená predniesť zaklínadlo... stačí, keď priložíš kameň k miestu, kde by mal zapadnúť, aby sa vytvorilo spojenie...“ dával jej ďalšie pokyny a ona pomaly uložila kameň na to správne miesto, nešlo to hneď, ruky sa jej chveli, lebo cítila, že sa na ňu díva, a j keď vedela, že ho zaujíma len prsteň, že sa na ňu nedíva tak, ako ona osobu, ktorá... Čo ju však neupokojilo, práve naopak. Bála sa toho viac, než keby jej otvorene ubližoval, jeho povedzme, že láskavé správanie voči jej osobe, len posilňovalo to šialenstvo, viac akoby jej otvorene ubližoval.
„Grangerová...“ oslovil ju, vytrhol z myšlienok, prsteň jej vypadol, kameň skončil kdesi pod stolom.
„O čom premýšľaš? Čo ťa natoľko vyvádza z miery, že nemôžeš...“

„Chcem vás pobozkať...“ to povedala, opustilo to jej pery, ten zvuk, ktorý znel, akoby ho žiadal o bozk. To nie, to predsa definitívne nemohla povedať ona...
„A ti to pomôže, tak to pokojne urob...to zaklínadlo je nutné urobiť poriadne, ak sa budeš zaoberať takýmto myšlienkami, nepodarí sa ti to dokončiť... toto  zaklínadlo má aj isté riziká, spojené s možnosťou, že ak si nedáš pozor, podarí sa ti prsteň definitívne zničiť...“
„Nie, ja...“ krútila hlavou, nevedela prečo to vlastne povedala, muselo to byť opäť len to šialenstvo, ktoré...
Ostala stáť medzi jednou možnosťou a druhou... Istý čas sa nedokázala ani len pohnúť. „Ja to predsa nechcem, nie teda, že by... ale ... skrátka myslím, že to zvládnem aj bez toho, prepáčte, ja ... skutočne netuším, prečo...“
„Výborne, tak to skús... ale mysli na to, čo sa chystáš urobiť, nie na mňa...“ vyhlásil s istou dávkou samoľúbosti, ktorá ju dráždila.
Zdvihla prsteň, našla pod stolom kameň a uložila kameň tak, aby bolo všetko pripravené, čo najlepšie.  Stále však bola dokonale zmätená tými slovami, ktoré...
„V poriadku, takto je to dobré, len pokračuj...“ povedal, jej keď vyvedená z miery, opäť prestala, čiastočne znepokojená tým, že tak rýchlo upustil od tej predstavy, že by to mohla skutočne urobiť. Jej srdca sa dotklo bolestivé bodnutie, ktoré ignorovala, tak dokonale, že si nič nemohol všimnúť ani skúsený pozorovateľ, akým on nepochybne bol.
Zodvihla svoj prútik a chcela to vysloviť, ale to zaklínadlo bolo preč z jej mysle a ona pocítila bolesť, ktorá ju prinútila pustiť prútik, pár iskier dopadlo na zem, ruky ju pálili, keď bojovala s tým tlakom.
„Zdá sa, že to predsa len chceš...“ skonštatoval pobavene.
Nechcela mu urobiť tú radosť, no nemala dosť času na to, aby to mohla skúšať donekonečna, mohli ich kedykoľvek vyrušiť.