Petrike (dakujem za komentár)
Vyslobodenie v tme.
Milovať ticho a nenávidieť temnotu bez neho, túžiť po jeho bozku, potom aby nemuseli byť oddelení nikým a ničím, aby si pokojne žili ďalej vo svojom svete.
Byť milovaná, nespoznať nič iné len jeho dotyk ako niečo, čo by mohlo znamenať, že by bol ochotný ju prijať aj inak než prostriedok na dosiahnutie cieľa aj inak než túžbu, ktorou možno bola a možno len... chcela byť...
Bola v bezpečí v jeho náručí, cítila prvé pohyby jeho tela, prvé možnosti, ktoré so sebou prinášalo to, ako si vzal jej prútik, no zároveň bola tak vzdialená, tak slobodná a uvoľnená... Ľúbiť ho bez ohľadu na meno, bez ohľadu na to svoje aj to jeho... nemyslieť len cítiť, čo by mohlo znamenať, keby aspoň raz mohla cítiť šťastie a niečo iné než... trpkosť sklamania, ktoré by zničilo aj to posledné dobré v nej.
„Nechceš stenu...“ to jej povedal na pol udivene, napol znepokojene.
„Chceš, aby ťa niekto len miloval, to je nebezpečné želanie, Grangerová... vieš to však...“
Nemohla prikývnuť len počúvala jeho hlas, len cítila ako znie, keď sa jej tlmene prihovára v jej vlastných myšlienkach.
Bolo to šialenstvo, no chcela aby ju ľúbil on, chcela aby chápal, čo to znamená...
Opäť len tma, len vyslobodenie, len ticho, len plnosť, neúprosná plnosť, ktorej sa nemohla ubrániť.
A spokojnosť s tým, že ju drží, že cíti dotyk jeho tela, že sa on sám už pomôže pomaly hýbať a ona je v jeho rukách, priveľmi spokojná na to, aby sa trápila s celým svetom.
Len jeho.
Len vtom svete, ktorý ovláda on sám.
Vyslobodená od bolestí a zbavená utrpenia.
Nebola to stena, ale láska, ktorá obklopila jej myseľ, ktorá ju nútila nevidieť nič iné než tú stránku neho, ktorú on sám začínal len veľmi pomaly objavovať.
Tom Marvolo Riddle.
Meno, ktoré nenávidel.
Lord Voldemort
Meno, ktoré prijal, no stratilo sa kdesi ako súčasť tých najhorších snov a on nebol oslovovaný inak než pánom.
A mladý muž, so spojenou dušou, o ktorom ešte nebolo celkom jasné čo si vyberie, teraz, keď bol schopný pripustiť, že by mohol niečo cítiť k nej.
Hnev.
Cítila jeho hnev, cez svojej sledovanie mágie. Cítila, že ho niečo vyviedlo z miery, no ona bola predtým v bezpečí, akoby ju chránil svojím vlastným spôsobom.
Tak dlho, až kým nepocítila, že sa blíži jej návrat, že opúšťa mágiu a vracia sa späť do fyzické sveta.
V ktorom bola tak povediac pomaly prenesená na posteľ. A uvedomila si to, až keď sa jej hlava dotkla vankúšov.
Otvorila oči, pozrela sa naňho, sedel tam pri nej, ešte stále sa zrejme mohol hýbať.
„Tá fyzioterapia, ku ktorej ich nútim, je zjavne dostatočne účinná aspoň pokiaľ mám aspoň dočasne späť jadro... To jediné mi bráni chodiť. No čoskoro sa to zmení, čoskoro už nebudem odkázaný na vozík... No skôr ma zaujíma to, ako sa cítiš ty, lepšie, Grangerová... to ešte zatiaľ nič nebolo, no už by si mala cítiť menšiu zmenu... “
„Ja...“ bolo ťažké o čomkoľvek hovoriť, keď si uvedomila, že on sa už môže hýbať, že ona už...“
„Prečo si bol nahnevaný, keď si skúmal moje poškodenia, bolo tam snáď niečo, čo by som... ?“ to bolo prvé na čo sa ho spýtala, keď sa akosi snažila pozbierať s toho, že na ňu hľadí z tejto perspektívy, že to ona je teraz bezbranná.
„Len jeden lapač, ktorého zrejme budem musieť už s princípu zabiť, pokiaľ ešte náhodou nie je mŕtvy...“
Nevedela čo presne s ňou urobil, no bolo jej jasné, že práve on spôsobil jej zranenia, aj keď na to nikdy nechcela myslieť, no nemohlo to zájsť až tak ďaleko, aby... nebol s ňou osamote tak dlho, aby...
„Čo sa týka tvojich poškodení, vôbec to nie je jednoduché, zjavne má istý talent, ktorý mu nemožno uprieť, istú deviáciu, ktorá mu pomohla nasadiť do tvojej mysle povedzme, že bolestivé obrazy, ktoré však nezodpovedajú skutočnosti, boli pod nimi aj pravé spomienky, na to, ako ťa len odviedol do Malfoy manor, ale aj iné ktoré ti vsugeroval, aby si si myslela, že mal nad tebou istý druh moci.“
„Takže je možné to časom vyriešiť a zbaviť sa tých... úzkostí, ktoré...“
„Áno, je, no vyžiada si to čas a viacero pokusov... Teraz som ti pomohol eliminovať aspoň čiastočne prejavy, ktoré ťa obmedzovali... použil som inú techniku než stenu, no predpokladám, že budeš spokojná... istý čas ťa to bude chrániť pred tými falošnými spomienkami...“
„A bude to niečím podmienené?“
„Nie, z mojej strany nie, nebudem ťa nútiť, aby si mi násilím darovala svoju mágiu, urobíš to len ak budeš chcieť, inak to aj tak nebude fungovať... Budem ju potrebovať na to, aby si sa ich zbavila, aby som ti pomohol zabudnúť na tie veci, ktoré sa ti snažia poškodiť dušu a bezpochyby aj na to, aby sme sa vyrovnali so všetkým ostatným...“
Chápala to. Vedela, že sa bude musieť rozhodnúť, že aj keď nedovolí, aby... že to bude znamenať, že by ho mohla definitívne stratiť, ak Harry...
Ak ona dovolí, aby sa k nemu dostal, keď sa nebude môcť brániť... že niekto, ktokoľvek môže všetko prezradiť aj napriek ministerstvu a potom...
Nie, to nikdy nedovolí.
„Urobím všetko, aby som ti vrátila mágiu, ale nemôžem dovoliť, aby si... chcem aj niečo od teba... musíš pochopiť, že nie je možné, aby som...“
„Čo by si chcela? Môžeme o tom pokojne diskutovať.“
Ľahol si k nej a ona sa obávala, že úplne stratí hlavu, už len preto, lebo bol tak blízko, lebo boli osamote.
„Chcem, aby sme odišli preč z Británie, aby sme zanechali všetko za sebou... Aby nedošlo k tomu stretnutiu, ktoré... nemôžem zniesť, nedokážem sa vyrovnať s tým, že by...“
