10. kapitola

stará, stratená kapitola k jednej poviedke....

9. kapitola (dokončená poviedka)

Prečo to robí? Nemal by sa ku mne takto správať... Pevnejšie sa k nemu pritisla. Nechcela ho nahnevať. Vedela, že by kruto zaplatila za konflikt s ním. Pevne sa k nemu pritisla a vychutnávala si vzájomný kontakt. Váhavo opätovala jeho bozky. Pevnejšie ho objala a nechala sa unášať blízkosťou iného tela. Nikdy predtým niečo podobné nerobila. Riadila sa len inštinktom. Z jeho strany však necítila žiadnu nehu. Mala dojem, akoby bola len korisťou určenou pre jeho zábavu. Každý ďalší dotyk bol pre ňu utrpením.

„Prekvapuješ ma, Wiliamsová,“ potichu zamrmlal Tom. Pomaly siahol na jej habit a pokúšal sa ho rozopnúť. Ruky sa mu chveli od očakávania.

„Ja už musím ísť. Ty ma predsa nepotrebuješ, máš dostatok obdivovateliek, ktoré ti splnia každé prianie,“ vyjachtala zdesene. Nemienila pokračovať v tomto šialenstve. Nechcela byť objektom jeho záujmu. Vedela, že uňho nemôže hľadať žiadne city ani porozumenie. Vnímala chlad, ktorý ho obklopoval. Nedokázala mu dôverovať. Nebola natoľko oslnená fyzickou stránkou, aby si nevšimla, že ho zaujíma jedine moc. Nepovažovala zo vhodné, aby medzi nimi k niečomu došlo. Ľutovala, že sa nechala ovládnuť chvíľkovým poblúznením mysle. Zdesene sebou trhla, keď na krku zacítila tlak prútika.

„To nebude také ľahké. Donútim ťa, aby si urobila, to čo chcem. Nemáš žiadnu šancu na útek,“ odmietnutie ho poriadne rozdráždilo. Nebol zvyknutý na takéto správanie. Slizolinčania ho rešpektovali ako svojho vodcu. Zo strachu pred hnevom toho mladého čarodejníka, ktorý nikdy nebol obyčajným dieťaťom, občas vzali na seba aj niektoré prehrešky, ktorých sa dopustil.

„Vyhodia ťa zo školy, keď sa nebudeš správať slušne ! Bol to len bozk, ktorý nič neznamenal,“ pohŕdavo vyprskla Emma. Rukou nahmatala akúsi malú knižku, ktorá mu vytŕčala z tašky. Na prstoch zacítila zvláštne teplo. Šírilo sa do celého tela a pomaly upokojovalo rozbúrenú myseľ.

„Mňa nikto neobviní a ty už vôbec nie. Nebudeš mať na to príležitosť,“ zasyčal rozčúlene. Vedel, že jej pokojne môže upraviť spomienky, tak aby nemala prístup k žiadnym podrobnostiam. Na Rokforte dokonca vraždil a nikto ho neodhalil. Považoval to za lákavú možnosť, ako sa zbaviť nevinnosti. Po dlhom čase prekonal bariéru, ktorá ho nútila vyhýbať sa takýmto skúsenostiam. Po ďalšom mávnutí prútikom ich oblečenie dopadlo na zem. Bolo to jednoduché kúzlo, ktoré značne uľahčovalo situáciu.

„Tom, zbláznil si sa ? To nie je možné...“ hrozne očervenela, keď si uvedomila, že je nahá. Zúrivo sa pokúšala vymotať z jeho náručia. Podarilo sa jej poškriabať ho drsným okrajom knihy, ktorú mu vybrala z tašky.

Celá miestnosť náhle stmavla. Ponárala sa do zvláštneho sveta, ktorý ju čoskoro úplne pohltil. Ocitla sa na voľnom priestranstve. Pred sebou videla ošarpaný dom, z ktorého sa ozýval krik. Slizké telo hada sa zmietalo na dverách tej nevábne vyzerajúcej stavby. Opatrne podišla bližšie. Triasla sa od zimy a poníženia.

„Pokiaľ ma nebudeš poslúchať, tak tam skončíš aj ty !“ nejaký malý chlapec mieril prútikom na malé dievčatko. Bez váhania na ňu zoslal neodpustiteľnú kliatbu. Drobné telíčko sa zúfalo mykalo. Pocítila však pevné zovretie nejakej ruky.

„Wiliamsová, ako si sa dostala do denníka, odpovedz ?!“ panovačne jej prikázal Riddle. Tvár mal od hnevu stiahnutú a chvel sa od zlosti.

„S tebou nemám o čom hovoriť,“ bez najmenšieho zaváhania ho poriadne udrela do tváre. Mala chuť mu spôsobiť, čo najväčšiu bolesť. Zo zeme zdvihla väčší kus odtrhnutý z nejakej plachty. Nechcela ostať odhalená.

„Kto ste a kam sa podelo vaše oblečenie? Háveď na svojom pozemku nestrpím,“ starší muž si na nich posvietil prútikom.

„Ja nie som žiadny, mukel. Som tvoj vnuk,“ hadia reč plynule zaznela z úst mladého čarodejníka.

Tentoraz som mala inšpiráciu na túto poviedku. Ak chcete ďalšiu kapitolu, nezabudnite komentovať. Pretože som nezaregistrovala veľký záujem o túto poviedku, je možné, že nebude pribúdať dlhšiu dobu. Ak chcete, aby sa tu zjavovala častejšie nezabudnite komentovať.

8. kapitola (bez názvu)

„Bude lepšie, keď sa prestanete tváriť tak kyslo, pán Lestrange,“ profesorka MgGonagallová vrhla prísny pohľad na chlapca, ktorý práve niečo pošepkal svojej tanečnej partnerke.

„Prepáčte, pani profesorka,“ potichu poznamenal nespokojný študent.

Po krátkej inštruktáži ich nechala všetkých tancovať po miestnosti. Občas ich zastavila a opravila, pokiaľ robili nejakú chybu.

Emma sa pokojne nechala viesť. Starala sa len o to, aby sa náhodou nedotýkali viac, než to bolo potrebné. Jej myseľ sa odpútala od činnosti, ktorú nepovažovala za dôležitú. Naozaj mu to urobil on ? Chudák Potter. Určite sa na plese nebude môcť ukázať. Možno len s poriadnou maskou.

„Musíte ísť bližšie k sebe,“ nespokojne poznamenala profesorka. Všimla si dosť veľkú medzeru, ktorá ich oddeľovala. Bez váhania ich pritiahla bližšie k sebe. Takisto aj upravila spôsob, ktorým sa držali za ruky. Tom sa strhol, akoby ho niekto udrel. Neznášanlivosť k ľudským dotykom sa prejavila práve v tejto chvíli. Gramofónová platňa sa zasekla a začala vydávať čudný praskot.

Celý zvyšok hodiny sa profesorka snažila dať do poriadku štrajkujúci prístroj. Už sa jej viac nepodarilo zabezpečiť hudbu. Napriek tomu museli tancovať ešte pár minút, kým nebola úplne spokojná z výkonom všetkých študentov. Uľavilo sa jej, keď mohla odstúpiť od Toma. Tanec s ním nebol vôbec príjemný. Tváril sa zhnusene, akoby bola nositeľom nejakej smrteľnej choroby.

„Poď so mnou,“ chladne ju požiadal, Tom.

„Nemám čas, potrebujem si dokončiť úlohy,“ pokúsila sa protestovať Emma. Nechcela, aby si spolužiaci namýšľali, že sa medzi nimi vytvoril istý druh vzťahu. Oveľa radšej by trávila čas so svojou sesternicou Jane. Obe si chceli navzájom porovnať práce z veštenia.

„To je rozkaz,“ podráždene odsekol Tom. Pevne ju chytil za rameno, aby nemala možnosť uniknúť. Žiaci zvedavo sledovali túto zvláštnu výmenu názorov.

„Dobre, v poriadku,“ prekvapene hlesla Emma. Nechcela robiť scény pred sebou školou. Bez slova ho nasledovala. Kráčala za ním až do kľukatých chodieb, nepoužívanej časti Rokfortu. Otvoril akési zaprášené dvere vedúce do komory na metly. Vsotil ju dovnútra a zabuchol za sebou dvere. Ocitli sa v úplnej tme.

„Čo to má znamenať, Riddle ? “ takmer nohou vrazila do akéhosi starého vedra. Pre každý prípad zovrela v rukách prútik. Nemala vôbec chuť trčať zavretá s Riddlom v nejakej pochybnej miestnosti. Upokojovalo ju len to, že všetci videli s kým odišla. Určite by sa neodvážil urobiť nejakú hlúposť. Pre istotu ustúpila, čo najďalej od neho.

„Po škole sa už dlhšiu dobu šíria reči, ktoré mi pôsobia problémy. Obávam sa, že to má niečo spoločné s tebou. Počul som tvoju sesternicu hovoriť o mojej údajnej neschopnosti dotknúť sa nejakého dievčaťa. Všetkým tvrdila, že nie som celkom v poriadku. Zaujímalo by ma, kto šíril tieto nehorázne klamstvá! Práve preto bude lepšie, keď všetkým dokážem, že sú to len výmysly,“ zasyčal podráždene. Urobil pár krokov smerom k nej. Pevne ju pritlačil k stene. Ešte nikdy predtým, niečo také neurobil. Prekonal vlnu odporu, ktorá prebehla jeho myšlienkami. Všetci predsa hovorili, že bozkávanie môže byť veľmi príjemné...

„Nemal by si ich poslúchať, sú to len hlúposti,“ nespokojne zavrtela hlavou. Pocítila drsný dotyk neľútostných pier.

7. kapitola Riddlova "partnerka"

Tak pridávam sem ďalšiu kapču, patriacu k Denníku M. G. Komentíky, pls ;) (cím viac komentíkov, tým skôr bude pokračovanie :)

„Poriadne si prečítajte pokyny, dúšok živej smrti nie je vôbec jednoduchý elixír,“ Slughorn sa prechádzal okolo lavíc a nazeral študentom do kotlíkov. Vôbec nebol spokojný. Žiakom sa očividne nedarilo.

Z kotlíkov stúpal štipľavý dym a bublali v nich elixíry rôznych farieb. Ani z ďaleka však nepripomínali elixír, ktorý im zadal. Nespokojne pokrútil hlavou, keď prešiel okolo štyroch debatujúcich Slizolinčaniek. Namiesto prípravy elixírov boli zabraté do rozhovoru. Profesor znechutene pokrútil hlavou.

Zamieril aj k zadnej lavici, v ktorej sedela Emma. Nervózne listovala v knihe. Pre istotu sa neodvážila pozrieť na svojich spolužiakov. Všetci jej kládli čudné otázky. Dievčatá pôsobili sklamane, kvôli tomu pozvaniu. Chrabromilčania si takisto medzi sebou šepkali. Táto historka sa stala predmetom mnohých dohadov.

Vyzerá to dobre, ale dávajte pozor na intenzitu miešania,“ pripomenul jej. Napokon vzdal márne snaženie odpútať ich od rozhovorov o večierku. Jedine Tom ako vždy odovzdal výborne pripravený elixír a nevenoval pozornosť svojim spolužiakom. Emma sa trochu pomýlila v záverečnej fáze prípravy. To je však vôbec neprekážalo.

„Wiliamsová, odkedy chodíš s tým slizolinským strašidlom ?“ nahlas poznamenal Patrick Potter. Neposlušné vlasy mu poskakovali okolo okrúhlej tváre. Rovnako ako ostatní Chrabromilčania, ani on nedokázal zveriť, že Tajomnú komnatu otvoril ich spolužiak Hagrid. Vrhalo to pomerne zlé svetlo na celú fakultu.

„Netáraj, Potter. Radšej sa venuj tomu elixíru, pomaly ti začína pretekať kotlík,“ statočne poznamenala Emma. Kotlík sa nenápadne pohol, akoby ho niekto naschvál postrčil. Bezmocne sledovala, ako horúca tekutina vyšplechla na Potterovu bledú tvár.

„Pán Potter vyzerá to na rozsiahle popáleniny. Poďte chlapče, odprevadím vás do nemocničného krídla,“ Slughorn znepokojene podoprel nariekajúceho chlapca. Tvár ho príšerne bolela.

„To bol on ! Za to mi zaplatíš, Riddle !“ zúrivo zreval Patrick.

„Hodina skončila, ďakujem vám za pozornosť. Profesorka MgGonagallová vás po obede očakáva vo veľkej sieni. Požiadal som ju, aby sa tentoraz venovala aj mojím žiakom. Hodina tanca vám vôbec nezaškodí. Zdôrazňujem, že je to povinné,“ rýchlo ho prekričal Slughorn. Pevne zvieral Potterove ruky a pridržiaval ho, aby nespadol. Nemal náladu počúvať nejaké nepodložené obvinenia.

6. kapitola Plánované svatby

Emma rozčúlene stisla operadlo. Dosiaľ ju nikto nepozval a nepočítala s tým, že sa to zmení. Slávnostné oblečenie, ktoré jej rodičia poslali nechala nerozbalené a zasunuté pod posteľou. Pevnejšie zovrela bielu myšku a dovolila jej, aby sa lepšie uvelebila na kolene.

„Si blázon. Veď je to posledný raz čo sa môžeme na Rokforte trochu rozptýliť. Rodičia predsa minuli kopu peňazí na naše slávnostné šaty,“ zhrozene vyjachtala Jane. Tak prudko roztvorila čistý pergamen, až sa na jeho koncoch objavili drobulinké trhlinky.

„Chcú si nás len kúpiť, aby sme ľahšie sa ľahšie podrobili ich plánom. Chceš mi snáď povedať, že budeš súhlasiť zo svadbou so starým Goylom ?“ vedela, že je na túto tému nesmierne citlivá. Práve preto vytiahla na svetlo požiadavky rodičov, ktorí im samozrejme dopredu nalinkovali celú ďalšiu budúcnosť.

Jane zdesene pokrútila hlavou. Práve kvôli tomuto uvažovala o úteku z domu. Nikdy predtým by si nepomyslela, že rodičia jej za manžela vyberú takého starého a mrzutého muža. Bolo jej jasné, že v tom zohrali úlohu obchodné vzťahy s tou neslávne známou rodinou.

„Prosím ťa, to mi ani nespomínaj,“ pri pomyslení na toho chlapa sa jej skrúcal žalúdok. Rýchlo sa pustila do čítania objemnej učebnice. Nemohla celú domácu úlohu opísať. Musela si vybrať len niektoré časti. Občas nakukla do knihy, aby sa vyhla prípadnému odhaleniu.

„Siedmy ročník vôbec nie je dôvodom na radosť. Naši sa takisto rozhodli zatiahnuť ma do tejto nechutnej hry. Našťastie ešte nevedia, kto by bol ochotný si ma vziať,“ chladne odvrkla Emma. K svojim rovesníkom z ostatných výlučne čarodejníckych rodín sa správala odmietavo. Na večierkoch sa vždy naschvál dopustila nejakých prešľapov. Za trest vždy musela ostať zavretá v izbe, ale napriek tomu sa nemienila vzdať. Bola tvrdohlavá a nechcela sa podriadiť nátlaku. Dúfala, že to tak ostane aj naďalej. Nervózne uchopila do ruky prútik a razantne ním mávla. Knihy uložené na stole sa okamžite poskladali do úhľadnej kôpky.

„Wiliamsová, poď sem,“ z druhej strany klubovne zaznel nevrlý hlas. Tom vzbudzoval rešpekt u všetkých slizolinčanov. Nikto sa neodvážil neposlúchnuť ho. Vedeli, že by si našiel spôsob ako ich kruto potrestať. Učitelia boli k nemu vždy ústretový

a dôverovali mu. Bol najlepším študentom na škole a zároveň aj hlavným prefektom. Táto kombinácia mu umožňovala nenápadne spriadať svoje plány. Nikto okrem Dumbledora nepodozrieval toho nadaného chlapca, ktorý dokázal mnohých ľudí získať na svoju stranu.

„Potrebuješ niečo, Tom ?“ unavene sa spýtala Emma. Pomaly podišla celkom blízko k nemu. Myška opatrne liezla po jej pleci. Napriek tomu, že jej nikto nebol sympatický nemienila ho poštvať proti sebe. Skúmavý pohľad tých temných očí ju poriadne znervóznil.

Wiliamsová by bola celkom vhodná. Nepáčil sa mi, ale.... Určite sa nebude pokúšať zatiahnuť ma do nejakých fyzických záležitostí. Iná vôbec neprichádza do úvahy. Ak by sa dozvedeli, že mám odpor k dotykom určite by sa mi začali posmievať... To nemôžem dopustiť.

„Áno, chcem, aby si bola mojou partnerkou....“ pokojne odvetil Riddle. Stálo ho to veľa úsilia. Nemienil však dopustiť, aby za ním stále lozili ďalšie „obdivovateľky.“

Jane si od prekvapenia vyliala atrament na kolená. Šokovane vypleštila oči. Taška jej skĺzla zo stoličky a všetky knihy sa zosunuli na zem. Vrhla závistlivý pohľad na svoju sesternicu.

„Ja totiž, naozaj ....“ zdesene vyjachtala Emma. Vôbec tomu nerozumiem. Riddle ?! Od neho by som to vôbec nečakala. Prečo to robí ? Čo tým chce dosiahnuť ? Určite je to len žart. Tak dobre, poviem mu čo chce počuť. Som zvedavá čo urobí..

„Dobre. Ak si to naozaj želáš, nemám žiadne námietky,“ nemohla uveriť tomu, že niečo také vyslovila nahlas.

5. kapitola Syn

„Chcela som sa mu pomstiť. Z celej duše som túžila po odplate,“ tmavovlasý chlapec práve dočítal poslednú vetu, ktorá sa dala rozlúštiť. Na ďalšej strane matka opäť vytvorila hádanku. Bol to akýsi zložitý hlavolam zložený z pospájaných symbolov. Potreboval dostatok času, aby mohol prejsť na ďalšiu časť denníka. Vedel, že to vôbec nebude jednoduché. Matka si strážila svoje tajomstvá.
„Tom, máš už hotovú úlohu z transfigurácie ?“ jedna z mladších Slizolinčaniek pomaly pristúpila k nemu. Všimla si, že je zaujatý čítaním akejsi drobnej knižky. Napriek tomu sa odvážila ho vyrušovať. Pokúsila sa o nie veľmi presvedčivý úsmev.
„Keď si myslíš, že ti pomôžem, tak si na veľkom omyle !“ pohŕdavo odvrkol hlavný prefekt. Pohrával sa z myšlienkou, že jej strhne body. Nechcel však uškodiť svojej vlastnej fakulte.
„Prepáč, ja som len...“ vyjachtala zmätene. Veľmi rýchlo ustupovala pred jeho hodnotiacim pohľadom. Všetky si myslia, že im budem zobať z ruky, len kvôli tomu, že sa predo mnou predvádzajú.
„Nenamáhaj sa. Pokiaľ zo seba nevieš dostať ani jednu rozumnú vetu, tento rozhovor nemá žiadny zmysel,“ podráždene okolo nej prešiel a sadol si do kresla čo najďalej od ostatných.
„Jane, ak chceš môžem ti pomôcť,“ ozvalo sa čiernovlasé dievča s okrúhlymi okuliarmi. Emma väčšinu sedávala v kúte a nevenovala pozornosť svojmu okoliu. Nezapájala sa do konfliktov svojich spolužiakov. Tentoraz však nechcela, aby bola jej sesternica sklamaná. Práve mala pred sebou vyloženú celú kopu kníh a domácich úloh, ktoré boli väčšinou dokončené. Do školy chodila rada a mágia ju nesmierne zaujímala. Nedokázala sa však zaradiť do kolektívu.
Opäť otravuje Riddla asi jej preskočilo. Nechápem, čo na ňom vlastne vidí ? Tie jeho oči sú plne zloby, akoby v nich nemal ani kúsok citu. Neustále sa predvádza s tou svojou bandou. Po škole chodí ako nejaký samozvaný vládca.
„Si poklad,“ okamžite si k nej prisadla a nedočkavo zobrala do ruky pergamen.
Emma sa pohodlne usadila v zelenom kresle. Z rukáva jej vyliezla malá biela myška. Slabulinko zapišťala. Uprela drobné čierne očká na hlavného prefekta. Nechala sa pohladiť po lesklej srsti. Bolo to zvieratko z muklovského obchodu, ale napriek tomu si ho nesmierne obľúbila.
„Už máš partnera na večierok ?“ Jane práve odtrhla oči od domácej úlohy. Mala plnú hlavu príprav. Práve preto si nenašla čas na školské povinnosti.
„Nemám a pochybujem, že tam vôbec pôjdem,“ bezstarostne odvetila Emma. Vôbec ju to netrápilo.

4. kapitola Denwish

Piatok 14. 02.
„Okamžite uprac ten neporiadok, hlupaňa !“ otec nemal vôbec dobrú náladu. Musela som zniesť pár nepríjemných buchnátov do chrbta. Ledva som udržala v rukách panvicu s vajíčkami. Nezaujímalo ho, že Morfin rozložil po celej dlážke hadie kože, ktoré sa mu podarilo získať. Ako vždy vinu zvalil všetku vinu na mňa.
„Áno, otec,“ vyriekla som pokorným hlasom. Rýchlo som hodila vajíčka na tanier, pozbierala zo zeme tie nepríjemne pôsobiace veci a vtisla mu do rúk čerstvý chlieb. Dúfala som, že raňajky ho aspoň na chvíľu umlčia.
„Konečne som ti našiel snúbenca. O pár rokov už nebudeme žiť v tejto biede. Starý Malfoy bol nadšený, keď som mu sľúbil, že po dovŕšení osemnástich narodenín sa staneš manželkou jeho syna.“ rýchlo sa prehraboval v tanieri. Tenké pery sa stiahli do nepríjemného úškrnu.
Nepočúvala som jeho básnenie o skvelom rodokmeni tej rodiny. Nikdy ma to nezaujímalo. Neprekážali mi dokonca ani ľudia, ktorí nedokázali čarovať. Jedného dňa ujdem a už ma nikdy neuvidíš, otecko. Príde čas, keď ti dokážem, že ťa viac nepotrebujem. Sama si vyberiem svoju cestu. Tá predstava mi pomáhala prežiť. Bola mojím svetlom, ktoré ma nútilo kráčať ďalej. Po raňajkách som sa opäť rýchlo vytratila z chatrče. Zamyslene som prežúvala mäkký kúsok pečiva.
Vo vrecku ma stále tlačil prútik, ktorý som vzala Tomovi. Nebolo mi jasné, kde ho vzal. Cítila som temnú moc vychádzajúcu z jeho vnútra. Patril čarodejníkovi, ktorí veľakrát vraždil. To ma neprekvapovalo. Ľudia, ktorý dostanú do vienka veľkú moc sa ňou väčšinou nechajú zlákať. Tak ako moji predkovia a možno aj budúci potomkovia. Vedela som, že pre mňa bude veľmi dôležitý. Ak sa ho naučím používať, možno dokážem uniknúť otcovej tyranii.
„Vingardium leviosa,“ namierila som ho na drobný kamienok. Nič sa nestalo. Ostal nehybný, napriek tomu, že som to kúzlo určite vyslovila správne. Do očí mi vyhŕkli slzy. Začula som nejaké kroky. Rýchlo som sa schovala do krovia. Nechcela som, aby ma niekto videl s prútikom v rukách. Dvaja chlapci si sadli na trávu. Vždy, keď sa Riddle niekam zatúlal so svojím kamarátom Denwishom, znamenalo to, že si chcú opäť z niekoho robiť žarty. Svetlovlasý chlapec s uhrančivými očami si nikdy nenechal ujsť príležitosť niekoho ponížiť. Mrzelo ma, že Tom má práve takého odporného kamaráta. Pevne som zaťala päste. Bolo mi jasné, že by bolo lepšie, keby som odišla. Zvedavosť však prevládla nad strachom.
„Tak sa pochváľ, už ti na to skočila ?“ rukou odtrhol pár stebiel trávy.
„Áno, samozrejme. Tá chuderka takmer vypustila dušu, keď som k nej začal byť milý. Budem v tom pokračovať, až kým mi nezačne dôverovať,“ posmešne odvetil Tom.
„Snáď sa ti to nezapáčilo ?“ smiech mladého chlapca bol horší než úder päsťou.
„Nie, vôbec. Bolo to príšerné sa jej, čo len dotknúť.“
Prečo ma takto trápiš ? Nenávidím ťa. Toto ti nikdy neodpustím. Ďalšie švihnutie prútika už bolo oveľa lepšie. Podarilo sa mi nebadane strhnúť Denwishovi klobúk z hlavy.

3. kapitola Pochybnosti

Ty si pil ? Vzchop sa konečne. Nechcem, aby mne tu ležali celý deň,“ vyjachtala som zdesene. Veľmi dobre som vedela, čo dokáže spôsobiť alkohol. Vždy, keď si otec vypil úplne strácal akékoľvek zábrany. Vždy vykrikoval, že mu chýba poriadna žena. Celý deň som sa musela potichu plaziť po dome, aby som ho náhodou niečím nenahnevala. Horšie však bolo, že keď mal takúto „povznesenú náladu“ dával mi bozky na líce a chcel, aby som sedela na jeho kolenách. Vždy som sa pritom cítila hrozne. Morfin sa zabával na tom, ako ma otec naháňal po celej chatrči, lebo som mu nechcela dať bozk na dobrú noc. Nemohla som sa k nemu správať takýmto spôsobom. Nikdy som sa necítila, ako jeho dcéra. Mala som skôr funkciu slúžky, ktorá musí na slovo poslúchať pána. Nič nemohlo vymazať úrážky a hrubé zaobchádzanie.
„Nemysli si, že som túto polohu zaujal dobrovoľne. Tie staré handry, ktoré nosíš už dávno patria do múzea,“ posmešne poznamenal Tom. Opäť sa mu podlomili kolená. Oprel sa o mňa, akoby hľadal nejaký záchytný bod. Zatlačil ma hlbšie do blata.
„Tak zo mňa už konečne zlez !“ skríkla som podráždene. Telo poznačené rannajším výpraskom ma poriadne bolelo. Morfin porozbíjal polovicu porcelánových šálok, vina však ako vždy padla na mňa.
„Tak ľahko to nepôjde. Zrejme mám zlomenú nohu. Príšerne to bolí,“ zazrela som kus kosti, ktorý zrejme prerazil kožu.
„Pomôžem ti, nemusíš sa báť,“ napriek tomu, že sa ku mne nesprával slušne, neželala som si, aby zbytočne trpel.
Sústredene som privrela oči. Pomaly som v duchu opakovala slová nejakého zaklínadla. Otec a brat sa domnievali, že zatiaľ nemám žiadnu čarovnú moc. Moje sily však mierne vzrástli. Dokázala som pohybovať predmetmi a ovládať niektoré zvieratá, hady sa ku mne občas pritúlili a niečo mi šepkali.
Nemienila som však dopustiť, aby to zistili. Mysleli si, že som úplne bezmocná.To mi dávalo možnosť načerpať dostatok síl. Počas ich neprítomnosti som prečítala pár zaujímavých kníh. Vedela som, že nebudem schopná postaviť sa proti vôli dospelého čarodejníka, jedného dňa však príde môj čas. Slizolinov medailón mal moc, o ktorej otec nič netušil. Dal mi možnosť vykonávať drobné kúzla aj bez prútika. Nie vždy som však mala dostatok síl. Niektoré kliatby som sa bála vysloviť. Jednoduché liečebné kúzlo som však poznala veľmi dobre, pomáhalo mi prežiť roky plné utrpenia.
„Vylieč sa,“ zašepkala som po parselsky. Kosť sa náhle vrátila na správne miesto.
„Ako si to urobila ?“ znepokojene zašepkal Tom. Keď rukou prešiel po nohe nenašiel ani stopu po nejakej zlomenine. Jemne mi pomohol vstať.
„Ďakujem ti,“ odvetil pokojne. Prekvapilo ma, keď mu z vrecka vypadol prútik. Niečo také som neočakávala.
„Ty nie si, Riddle. Tak kto si ?“ zúrivo som sotila späť do blata. Zlosť mi dala dodala silu. Ten prútik nepochybne patril čarodejníkovi. Riddle bol mukel. Vždy som to vedela a nepochybovala som o tom.
„Netáraj, Merope. Samozrejme, že som to ja. Nespoznávaš ma. Tú vec som náhodou našiel na zemi. Nechápem, prečo robíš taký rozruch kvôli nejakej palici. Si bláznivá rovnako ako tvoj otec,“ podišiel ku mne a ma nežne pobozkal na čelo. To ma úplne zmiatlo. Rýchlo som vyliezla von z plytkej jamy a rozbehla som sa preč. Bol to on alebo nie ? Čo si mám o tom myslieť ?

2. kapitola (Ne)priateľ

Nová kapitolka je trochu kratšia,lebo ma akosi opúšťa inšpirácia....Pokiaľ si to prečítate, nezabudnite písat komentíky, aby som vedela či sa vám to páči....
„No tak, nespi,“ šepkala som mu do ucha. Blízkosť cudzieho človeka ma znervózňovala. Srde mu bilo trochu rýchlejšie a boľavá noha mierne opuchla. Keď konečne otvoril oči, zatvári sa zhnusene, akoby spadol do kopy hnoja. Nikdy sa so mnou nechcel hrať, aj keď som túžila po priateľstve s ním. Bolo by to krásne, keby ma chránil a staral sa o mňa... Vedela som však, že niečo také sa nikdy nestane. Chvíľu som dovolila spánku, aby ma ovládal. Nebolo to až také zlé počúvať spev vtákov a dovoliť snom, aby vyčarili úsmev na mojej tvári. Spali sme v akomsi nedobrovoľnom objatí. Vnímala som tlkot Tomovho srdca. Pôsobil na mňa ako tá najsladšia uspávanka.
„Merope,neopováž sa niekomu povedať, že si ma stretla v takomto stave,“ nie príliš jemný dotyk ma nedobrovoľne vytrhol zo sveta snov.
Vedela som, že chce vstať. Niečo mu v tom však bránilo. Nedokázal udržať rovnováhu.
„Ty si pil ? Vzchop sa konečne."

1. Prekvapenie menom Tom Riddle

ešte stále utorok...
„Zomriem veľmi mladá a ty si po mňa prídeš, vezmeš ma za ruku...“ túžila som objať ten kúsok skaly,ktorý nás oddeľoval. Otcov prísny pohľad ma však prinútil dôstojne stáť pri hrobe. Nepriniesol jej kvety. Ja som to tiež nemohla urobiť. Na tvári mi pristála pomerne silná facka. Otcove hrubé prsty ostali otlačené na mojej pokožke. Nezachvela som sa a neodvážila som sa viac vyroniť ani slzu. Rukou som opatrne siahla na medailón, ktorý som musela nosiť na krku. Buď silná,Merope. Prestane to bolieť, uvidíš. Šepkal mi akýsi vnútorný hlas. Poslúchla som svoje inštinkty.
„Čo to trepeš, ty hlúpe dievčisko ? Budeš žiť kvôli zachovaniu rodu. Nezabúdaj, že sme potomkami Salazara Slizolina. V našich žilách koluje jeho krv. Jedného dňa budeš matkou potomka nášho rodu. Samozrejme ,oveľa viac sa spolieham na teba,Morfin,“ obrátil svoju pozornosť na môjho brata a jemne ho pohladil po vlasoch. Znechutene som odstúpila čo najďalej od nich. Nerozumela som významu tých slov.
„Zachovanie rodu ? Čo to znamená, otec ?“ odvážila som sa spýtať.
Starší muž sa mierne uškrnul. Jeho tvár nadobudla nezvyčajne sústredený výraz. Trochu sa striasol, keď priložil ruku na moje brucho. Nechcela som, aby zistil, že pod tričkom skrývam pár koláčikov.
„Jedného dňa budeš mať dieťa, ktoré bude rásť v tvojom tele. To je všetko, čo zatiaľ potrebuješ vedieť,“ odsunul ju tak rýchlo, akoby ho niečo popálilo. V jeho očiach sa opäť zjavil chlad a pohŕdanie.
„Morfin mi doma ukáže, ako si nacvičil čítanie. Potomok Gauntonovcov nesmie koktat, keď drží v ruke knihu. Niečo také si môžu dovoliť jedine muklovia. Ty sa mi radšej do večera strať z očí,Merope. Nechcem, aby si nás vyrušovala,“ objal môjho brata okolo pliec a ťahal ho smerom k veľkej bráne. Nevadilo mi, že ma nechali samú. Bola som schopná túlať sa po Little Hangeltone aj bez ich dozoru. Keď sa mi stratili z očí, znepokojene som si pošúchala líce. Vykročila som po úzkej cestičke, ktorá oddeľovala od seba jednotlivé hroby. Preliezla som cez dievu v plote. Nerobilo mi problém prestrčiť svoju chudučkú postavu pomedzi priečky. Musela som dávať pozor,aby oblečenie ostalo v celku. Ak by som roztrhala moje jediné šaty, otec by ma určite poriadne zmlátil.
Vykročila som po hrboľatej lesnej cestičke. Pichľavé kamene občas spôsobili škrabanec na mojich bosích nohách. Otec mi nekúpil nové topánky, aj keď som ho o to prosila. Zrejme to nepovažoval za dôležité.
„Je tu niekto ?“ za mojích chrbtom zaznel príjemný hlas. Nejaký chlapec tackavým krokom zamieril rovno ku mne. Nohu mal skrútenú vo zvláštnom uhle. Draho vyzerajúce šaty pôsobili neupravene, akoby ho práve niekto vyváľal v blate. Napriek tomu bol veľmi pekný. Aspoň to o ňom všetci tvrdili. Bol to môj sused. Tom Riddle, jediné dieťa pochádzajúce z tej bohatej rodiny. Závidela som mu aj vzduch, ktorý dýchal. Vlastne by som si to s ním rada vymenila... Túžila som po hračkách, pozornosť a dobrom jedle. To však ostalo len mojim nenaplneným snom. Ostalo mi len pár popučených koláčikov.
„Ahoj, Tom, opäť ťa zmlátil Parks ?“ podpichla som ho. Vedela som, že sa často dostáva do sporu so starostovým synom. Tí dvaja sa večne hádali.
„Teba to nemusí zaujímať, žobráčka,“ privrel oči počas ďalšieho návalu bolesti. Nohy sa mu podlomili. Nechtiac ma zhodil do kríkov. Napuchnuté líce mi trochu doškriabali konáre. Spadli sme do nejakej nepríjemne pôsobiacej diery.
Pocítila som na sebe ťažobu jeho tela. Horšie však bolo, že stratil vedomie. Srdce mu začalo biť pomalšie, akoby práve zaspal. Nevládala som ho zo seba odsunúť.
„Tom, ja nie som vankúš ! Vstávaj !“ pokúšala som sa ním poriadne zatiasť.

Denník Merope Gauntovej úvod

Život jedného zdalivo obyčajného dievčaťa....
12. 02. utorok
Matkin hrob vo mne vždy vzbudzuje nepríjemné pocity. Nerada navštevujem to miesto plné milosrdného spánku...
"Mami, prečo nemôžeme byť spolu," nežne som pohladila vyblednutý obrázok. Jej tvár na ňom nevidieť. Nedokázala som rozoznať ani jedinú črtu. Okrem vlasov, ktoré sú zrejme rovnaké ako tie moje. Nikdy som sa nedozvedela čo sa s ňou stalo. Otec a brat to prísne taja, akoby išlo o nejaký ťažký zločin. Ich ústa ostávajú navždy zamknuté.
"Merope, okamžite si utri tie slzy !" nejaká mužská ruka ma silno postrčila bližšie k popraskanému náhrobnému kameňu. Drstnosť toho dotyku ma takmer prikovala k zemi.
Otec a brat vôbec nerozumejú mojím pocitom. Ani jednému z nich mama nechýba. Otec ju nemiloval. To mi vždy bolo jasné. Nedokázal v sebe nájsť ani kúsok citu. Vraví, že sa na ňu podobám a to ma istým spôsobom upokojuje. Mám osem rokov a volám sa Merope Gauntová...Môj príbeh práve začína....