„Nikdy ťa nezradím. Budem vždy na tvojej strane. Už nás nikto nerozdelí,“ spokojne sa pritúlil k Temnému pánovi.
„Nemôžeme naňho jednoducho zabudnúť ? Nechcem, aby si sa kvôli tomu trápil,“ vzal si s taniera ďalší kúsok ovocia. Opatrne mu ho vložil do úst. Pritom sa nevyhol príjemnému pohladeniu.
„Nie, Harry. Potrebujem, aby si mi prejavil svoju náklonnosť verejne. Keď to neurobíš, budú ťa stále považovať za môjho väzňa,“ vážne vyhlásil Voldemort.
Po výdatných raňajkách obaja zamierili do miestnosti, v ktorej bol pripravený krb. V plameňoch sa zjavila hlava Albusa Dumbledora.
„Harry, si v poriadku ?“ rokfortský riaditeľ si nespokojne premeral mladého chlapca. V očiach svojho študenta zazrel skryté náznaky temnej moci. Vedel, že ho stratil a to napĺňalo jeho srdce smútkom.
„Cítim sa výborne, Dumbledore,“ ľahostajne poznamenal tmavovlasý chlapec. Cítil v sebe vlnu hnevu a odporu.
„Nepodliehaj vábeniu temnôt. Tom ťa neľúbi, niečo také nikdy nedokáže. Chce len využiť tvoju túžbu po láske. Otvor oči, Harry,“ riaditeľov hlas zaznel jasnejšie, akoby naozaj stál vedľa neho. Zaplavili ho pochybnosti. Čo ak má pravdu ? Nie...Odkiaľ vlastne vie, aký je medzi nami vzťah ? Žeby mu to prezradil Snape ? Tom by mi neublížil. Patríme si navzájom. Niečo také by neurobil. Zvádzal boj so svojou mysľou, ktorá okamžite zareagovala na riaditeľov podnet.
„Neprekáža mi to. Medzi nami je hlbšie puto, ktoré nás navždy spája. Od tejto chvíle už nepatrím do Rokfortu. Nesnažte sa ma nájsť, lebo by som vás musel zabiť. Zmiznite, a už nikdy viac ma neotravujte,“ oči mu zaplápolali červenou žiarou bez toho, aby si to uvedomil.
„Ja sa nevzdám nádeje, Harry. Jedného dňa pochopíš, ako veľmi si sa zmýlil,“ hlava veľmi rýchlo zmizla. Neostala po nej žiadna stopa. Okrem rozvíreného popola.
„Nepochybuj o mne. Ja nemám dušu obyčajného človeka, preto k tebe nedokážem cítiť lásku, ale to nám nezabráni ostať spolu,“ Temný pán pomaly objal svojho chlapca. Hrozne po ňom túžil. Nevedel sa nasýtiť jeho dotykov. Potreboval blízkosť toho nádherného tela.
„Vrátiš mi prútik ?“ po výdatnom bozkávaní to už Harry nevydržal. Hrozne mu chýbal pocit, že má v rukách predmet, ktorý mu umožňoval čarovať. Vedel, že v novej škole ho bude potrebovať.
„Áno, urobím to. Už viac nemám dôvod sa k tebe správať ako k zajatcovi. Práve som ti chcel navrhnúť, aby si sa pozrel na tvoje nové školské pomôcky,“ veľavýznamne poznamenal Voldemort. Zaviedol ho do pekne zariadenej izby. Na posteli boli poukladané rôzne knihy, oblečenie a na stolíku dokonca sedela Hedviga. Keď zbadala Voldemorta, splašene zahúkala a rýchlo si sadla na Harryho plece. Priateľsky ho ďobla do prsta a nechala sa pohladkať. Balíčky boli rozdelené na dve kôpky. Tie druhé zrejme patrili Hermione. Niektoré z nich obsahovali detské vecičky v neutrálnych farbách. Pevne uchopil do rúk svoj prútik.
„Ďakujem ti,“ ledva sa zmohol na dve slová. Dojatie mu doslova zvieralo hrdlo.
„Môj pane, potrebujem s vami hovoriť,“ Lucius a Hermiona takisto vošli do miestnosti. Mladá Chrabromilčanka sa vôbec netvárila nadšene. Svetlovlasý muž podišiel k Voldemortovi. Spoločne opustili miestnosť.
„Nikam nechoďte, hneď sa vrátime,“ prikázal im Temný pán.
„Harry, ty máš prútik. To je skvelé,“ spokojne mu pošepkala Hermiona. Bez nadšenia si obzerala nové knihy a množstvo iných vecí, ktoré zrejme bude potrebovať.
„Áno, máš pravdu. Nemusíš sa ničoho obávať. Spolu pôjdeme do novej školy. Už nebudeme ničím obmedzovaní.“
