Varovanie: Nuž veľmi som nechcela písať pokračovanie, ale keďže sa mi o tom snívalo, tak som si povedala, že to napíšem, keď už mám zo sna taký super námet. Táto časť sa skôr týka minulosti, keď bol Fujito obávaným upírom a stretol svoju osudovú lásku... (Aj, keď nie v takej podobe, akoby ste čakali XD), japonská tematika, odporúčam najprv prečítať prvú časť... (Obrázok Fujita z budúcnosti, v minulosti keď bol upír vyzerá inak)
Minulosť
Ležal na studenej dlažbe. Cítil ako mu z úst vyteká krv, ale nehýbal sa. Sledoval ako odchádza, žena s ktorou predtým žil. Zaviedla ho na opustené miesto a smrteľne zranila. Bol celkom bezmocný, predstieral, že umiera, aby ho nechala na pokoji. Napriek tomu ho mrzelo, že odchádza. Nechala ho tam celkom samého. Nevládal sa jej ani pomstiť. Žena veľmi rýchlo utekala preč. Napokon sa mu úplne stratila spred očí.
Vtedy vyzeral úplne inak. Nemal nič spoločné so súčasným Fujitom, okrem očí. Tie jediné sa nezmenili.
Polonahé bledé telo bolo rozvalené na zemi. Nádherne dlhé vlasy mal zviazané pomocou červenej stuhy. Bol veľmi príťažlivý, ako väčšina upírov. Mal ten istý dravý pohľad, schopnosť zabíjať a ničiť, ako väčšina z nich. Rukou si zotrel z tváre krv, dlhé nechty mu zanechali na pokožke červenú stopu.
Nezabila si ma. To je pre teba veľmi zlé. Priam hrozné. Kto ťa ochráni? Kto? Sám sa však nedokázal postaviť. Nevládal to urobiť.
„Pane, ste v poriadku?“ niekto ho pevne chytil a podoprel ho. Cítil na svojom pleci pevnú ruku.
„Ublížila mi, lebo si myslela, že ma dokáže poraziť. Za svoju chybu zaplatí,“ ochotne prijal pomoc od neznámeho človeka.
„Ďakujem ti. Povedz, ako sa vlastne voláš, chlapče?“ postavil sa vedľa neho, ale ešte stále sa ho musel pridržiavať. Cítil krv, ktorá mu kolovala v žilách.
„Som Takeo,“ odvetil nesmelo. Mal nadváhu, večne nosil po boku meč a po nociach sa potuloval po meste. Zámerne vyhľadával konflikty a boj. Doma musel znášať posmešky svojich starších bratov. Vždy si ho kvôli jeho mohutnému telu doberali, smiali sa mu a naschvál mu vytrhávali jedlo z rúk. Preto od nich čo najskôr odišiel, nechal im celé pole, aj všetok ostatní majetok a zarábal si na živobytie počas svojich tajomných výprav po meste. Vždy si našiel nejakú vhodnú prácu. Bol veľmi šikovný a mal dobré srdce. Jeho okrúhla tvár vyžarovala nezvyčajnú energiu. Každého si dokázal po čase získať na svoju stranu. Nevedel však písať ani čítať. Zrazu mal pred sebou krásneho muža, ktorý bol opakom všetkého, čo predstavoval on. Bol veľmi šťastný, že sa ho mohol aspoň na chvíľu dotknúť.
„Ja som Fujito. Potreboval by som nejaké prístrešie. O pár hodín začne svitať, potrebujem sa poriadne vyspať, aby som mal dostatok síl. Nevedel by si o niečom vhodnom?“ cítil, že chlapec úplne podľahol jeho čaru. Vedel, čo asi od neho bude chcieť.
„Áno, len poďte so mnou,“ ošetril mu ranu a pomohol mu kráčať.
„Bývam tu neďaleko. U jedného z mojich nových zamestnávateľov. Momentálne pracujem na poli. To nie je veľmi zábavné, ale oveľa lepšie, ako u nás doma,“ opatrne ho viedol za ruku. Zaviedol ho do chudobnej chalupy s jedinou posteľou, ktorú používal len zriedkavo.
„Si ku mne veľmi láskavý. To vždy dokážem oceniť,“ odvetil podmanivým hlasom. Nechal sa odviesť až k posteli. Klesol na ňu a prikryl sa.
„Tak ja musím ísť do práce... Zajtra večer sa vrátim. Dúfam, že tu ešte ostanete,“ odvetil Takeo. Tak veľmi sa mu páčil. Predstavoval si, aké by to bolo, keby sa mohol stať jeho milencom.
„Rozhodne sa nikam neponáhľam, uvidíme sa neskôr,“ zavrel oči a pevne sa pritisol k tvrdému vankúšu.
Po troch mesiacoch
Takeo zavrel dvere a veselo sa pobral do práce. Ešte nikdy nemal takú veľkú radosť. Konečne ho niekto doma čakal... Napriek tomu, že to bol cudzí človek, pociťoval k nemu určitú náklonnosť. Hneď od začiatku si obaja padli do oka. Celý deň usilovne pracoval. Pospevoval si a všetkým ochotne pomáhal. Keď nadišiel večer, ponáhľal sa do svojho skromného domčeka.
„Fujito-san, už som sa vrátil!“ nadšene otvoril dvere. Našiel upíra spať v jeho posteli. Práve sa prevalil na druhý bok a odhalil tým svoje nádherné telo.
„Áno, dobre... Na stole máš večeru. Niečo som ti pripravil. Kedysi som vedel celkom dobre variť, ale nemáš tu ktovieaký výber,“ upír nahlas zazíval a opatrne zdvihol hlavu.
„Ďakujem ti, ale ja by som radšej chcel niečo iné... Vieš, ja...“ celý deň naňho musel myslieť. Hneď mu bolo jasné, že je to upír, ale nedokázal by ho odmietnuť ani napriek tomu.
Upír vstal. Opatrne podišiel k nemu. Priložil pery na jeho dychtivé ústa. Privítanie nežným bozkom bolo zrejme dôležitejšie ako večera. Objal upíra okolo pása a bez okolkov ho strhol späť do postele.
„Dobre, ako myslíš...“ Fujito sa ho od seba mierne odtisol. Pomaly si vyzliekol všetko, čo mal na sebe.
„Upozorňujem ťa, že ak sa ma dotkneš, neručím za to... Nedokážem sa počas toho ovládať, potrebujem krv... Preto sa ma zvyčajne nikto nesnaží dostať do postele. Je možné, že sa ti pokúsim ublížiť, keď nato budem mať príležitosť,“ chcel byť k nemu úprimný. Cítil akúsi zvláštnu spriaznenosť, ktorú si nedokázal vysvetliť. Napriek svojej kráse bol rovnako osamelý ako on. Nikto ho nechcel prijať, lebo sa báli temných stránok. Nikto nechcel riskovať, že sa kvôli nemu stane upírom. Tým ostatným poslom noci sa musel vyhýbať. Nebolo vhodné ich kontaktovať. Boli si navzájom skôr konkurenciou. Nezabíjali sa medzi sebou, ale nemohli si ani dôverovať.
„Ako mi ublížiš?“ opýtal sa Takeo. Tak veľmi ho chcel. Ešte nikdy nemal nikoho vo svojej posteli. Nechcel premárniť tú jedinečnú chvíľu. Bál sa, že mu niekam utečie, človek, ku ktorému už od začiatku pociťuje niečo veľmi silné. Od prvého dotyku ho mal vo svojej moci.
„Ak sa rozhodneš so mnou milovať, zrejme sa pokúsim premeniť ťa na jedného z nás. Ak by som to neurobil, musel by som ťa zabiť. Nie je možné, aby si to zastavil. Je to inštinkt, ktorý nosíme v sebe,“ najprv mu to nechcel povedať, ale ten chlapec mu pomohol. Nemohol ho vystaviť takému veľkému riziku bez toho, aby poznal všetky podrobnosti.
„Ale to upíry robiť nemusia? Viem, že nemusia, keď nechcú... Vy ma jednoducho odmietate, ako všetci ostatní... Odmietate ma, lebo nie som ako vy!“ chcel zliezť z postele, ale ruky upíra ho zastavili.
„Nie, neodmietam ťa. Len chcem, aby si vedel, čo ťa čaká... Dnes mi za zachránil pred vysušením na slnku... Práve preto ťa nechcem zbytočne uvrhnúť do nebezpečenstva. Okrem toho ja nie som taký upír, ako tí, na ktorých ste tu zvyknutí... Ja som zlo. Nikdy neodpúšťam, rád vraždím a zanechávam za sebou len žiaľ,“ odvetil zmierlivo. Opäť ho trochu bozkával, aby sa prestal zbytočne hnevať.
„Chcem ťa, napriek tomu,“ napokon vyhlásil Takeo. Chvíľu váhal, ale napokon sa rozhodol nedať mu možnosť na útek. Bol úplne omámený jeho dotykmi. Ešte s nikým nebol taký šťastný.
Cítil vzrušenie, ktoré sa okamžite prejavilo hlavne v dolnej časti jeho tela. Upír priam nežne uchopil jeho úd a pohrával sa s ním. Len veľmi zľahka. Takeo prekvapene zastonal. Neľutoval, že sa nechal zlákať. Upravil sa do pohodlnej polohy, rukou sa pripravil na preniknutie. Vedel, že Takeo je až príliš neskúsený a nemá o tom ani poňatia. Netúžil po bolesti. Tej si užil už viac než dosť. Ukázal mu, ako sa má oňho postarať. Keď sa ich telá spojili, bolo to pre oboch niečo nové. Fujito vždy obeť zabil, nikdy ani jedného zo svojich milencov neupovedomil, že to môže byť naposledy. O žiadneho z nich v skutočnosti vôbec nestál. Tento zdanlivo bezvýznamný chlapec však spôsobil zmenu jeho postoja. Obaja si museli zvyknúť na ten pocit.
Jeho milenec prekonal všetok ostych. Začal si uvedomovať, že mu pohľad na jeho telo nevadí. On ho neodsudzoval, nesnažil sa mu niečo nanútiť. Takeo ešte tesnejšie cítil ich vzájomné prepojenie. Akoby to tak malo byť. Akoby k sebe už dávno neodmysliteľne patrili.
Potom sa upírova ostrá ruka zamerala na jeho telo.
„Mám taký pocit, že ťa poznám. Že sme už dávno mali byť spolu,“ prechádzal mu ostrým nechtom po tele. Cítil ako sa jeho úd pohybuje a spôsoboval mu rozkoš, všade, kam dosiahol. Penis sa dotkol miesta, ktoré si vynútilo slastný ston. Fujito pevnejšie zovrel svojho milenca. Potom mu samozrejme ostali z toho dotyku poriadne modriny. Nechcel mu ublížiť, ale mal príliš veľkú silu. Užíval si ich spojenie, takisto aj ruku, ktorá ho našla a opätovala mu dotyky. Ich pohyby sa čoraz viac zrýchľovali. Napokon skončili uspokojení v pevnom objatí.
Fujito vyceril tesáky a bez varovania ich zaboril do milencovho krku. Trochu ho to zabolelo, lebo ho pritom pevnejšie zovrel. Prepichol kožu a opatrne sal krv. Cítil ako sa Takeo trasie, vedel, že sa musí veľmi báť. Po takom krásnom zážitku to nebolo práve najpríjemnejšie, ale potreboval to. Prehĺtal, užíval si každý okamih. Jeho krv bola ešte lepšia, ako dúfal. Taká sladká a opojná. Nemohol sa jej úplne nasýtiť.
„Nie, dosť prosím! Pusti ma!“ Takeo sa ho pokúšal odtisnúť. Cítil ako z neho uniká život. Bolo mu zle, hrozilo, že čoskoro stratí vedomie.
Fujito ho neposlúchal. Pevné zovretie mu robilo dobre. Nemusel vôbec dýchať, pokiaľ nechcel. Láskavo oblizol poranené miesto, aby to až tak veľmi nebolelo, ale neprestal sať. V žiadnom prípade to nesmel urobiť. Blížili sa ku kritickému momentu. Už nemohol cúvnuť. Musel ho premeniť, poslúchal len svoje inštinkty.
„Nezabíjaj ma! Nie!“ Takeo zúfalo kričal. Pokúšal sa ho od seba dostať, ale vôbec mu to nešlo. Nevládal sa ho zbaviť. Napokon mu viečka klesli.
Fujito vytiahol tesáky z rany. „Dobre, že už nemáš možnosť sa brániť. Bolo to nepríjemné, keď si tak veľmi kričal. Ešte chvíľu vydrž, už len chvíľu a všetko bude dobré,“ opatrne sa prisal na jeho pery. Cítil ako sa telo začína triasť. Takeo otvoril oči, zvíjal sa ako blázon, hlava mu poskakovala zo strany na stranu. Potom náhle všetko utíchlo.
„Si pripravený, už sa viac neboj... Nič hrozné sa nestalo,“ dal mu napiť zo svojej krvi. Donútil ho to ochutnať. Potom mu venoval ďalší bozk. Počas neho cítil, ako mu rastú tesáky.
***
„Tak sme sa spoznali? Teda, pán profesor,“ malý Fujito poriadne očervenel. Na zadnom sedadle mu začínalo byť poriadne horúco.
„Áno, presne tak to bolo. Ty si odo mňa vlastne starší,“ Takeo sa snažil sústrediť na šoférovanie. Vôbec sa mu to však nedarilo.
„Nespomínam si, ale ten váš príbeh mi je veľmi známy. Viem, že som to prežil, ale podrobnosti mi unikajú.“ odvetil nešťastne.
„Tak to je dobre. Som rád, že o tom nič nevieš.“
„Nemôžeme ostať ešte spolu. Chcel by som byť s vami,“ zamrmlal zahanbene.
„Nie, teraz si študent. Musím to rešpektovať a ty tiež. Tetsuo o tebe nič nevie, preto si dovoľuje, ale myslím, že sa už poučil. Nie, je to možné,“ chladne ho zahriakol. Nechcel s ním nič mať. Nemienil opäť padnúť do tej hroznej pasce. Už mal iný život, bol dospelý... Mohol vyrásť.
„To mi nemôžete urobiť! Najprv ma držíte v náručí a zrazu sa ma chcete vzdať,“ chcel ho ako v tú noc, keď sa spoznali. Chcel ho čoraz viac.
„Nejde len o teba. Ak sa prebudíš, ako upír tvoje pocity sa zmenia. Ja už nie som tvoj milenec. Tetsuo, ktorý robil, všetko čo si chcel, dávno zomrel počas tej bitky. Ja som úplne iný človek,“ snažil sa mu to vysvetliť, ale sám tomu poriadne nerozumel.
„Ja budem opäť vyzerať ako ten muž? Veď to predsa... Nechcem meniť svoje telo...“
„Nie, nebudeš. Normálne začneš ďalej rásť až kým nebudeš mať 23. narodeniny. Potom sa máme na čo tešiť,“ zamieril do ulice, ktorú mu narýchlo opísal. Už sa našťastie blížili k domu toho malého školáka. Stále si musel pripomínať, že je to jeho študent.
„Akej bitky?“ opýtal sa prísne. „Prosím, povedzte mi to!“ naliehal dôrazne.
„Nemôžem, nežiadaj to odo mňa. Nemôžem o tom hovoriť,“ tvrdohlavo odmietol akýkoľvek ďalší rozhovor.
Fujito musel z auta vystúpiť a pobrať sa domov. Svojho milenca si chcel získať, späť aj keď netušil, prečo sa naňho vlastne nahneval.
Minulosť
Ležal na studenej dlažbe. Cítil ako mu z úst vyteká krv, ale nehýbal sa. Sledoval ako odchádza, žena s ktorou predtým žil. Zaviedla ho na opustené miesto a smrteľne zranila. Bol celkom bezmocný, predstieral, že umiera, aby ho nechala na pokoji. Napriek tomu ho mrzelo, že odchádza. Nechala ho tam celkom samého. Nevládal sa jej ani pomstiť. Žena veľmi rýchlo utekala preč. Napokon sa mu úplne stratila spred očí.
Vtedy vyzeral úplne inak. Nemal nič spoločné so súčasným Fujitom, okrem očí. Tie jediné sa nezmenili.
Polonahé bledé telo bolo rozvalené na zemi. Nádherne dlhé vlasy mal zviazané pomocou červenej stuhy. Bol veľmi príťažlivý, ako väčšina upírov. Mal ten istý dravý pohľad, schopnosť zabíjať a ničiť, ako väčšina z nich. Rukou si zotrel z tváre krv, dlhé nechty mu zanechali na pokožke červenú stopu.
Nezabila si ma. To je pre teba veľmi zlé. Priam hrozné. Kto ťa ochráni? Kto? Sám sa však nedokázal postaviť. Nevládal to urobiť.
„Pane, ste v poriadku?“ niekto ho pevne chytil a podoprel ho. Cítil na svojom pleci pevnú ruku.
„Ublížila mi, lebo si myslela, že ma dokáže poraziť. Za svoju chybu zaplatí,“ ochotne prijal pomoc od neznámeho človeka.
„Ďakujem ti. Povedz, ako sa vlastne voláš, chlapče?“ postavil sa vedľa neho, ale ešte stále sa ho musel pridržiavať. Cítil krv, ktorá mu kolovala v žilách.
„Som Takeo,“ odvetil nesmelo. Mal nadváhu, večne nosil po boku meč a po nociach sa potuloval po meste. Zámerne vyhľadával konflikty a boj. Doma musel znášať posmešky svojich starších bratov. Vždy si ho kvôli jeho mohutnému telu doberali, smiali sa mu a naschvál mu vytrhávali jedlo z rúk. Preto od nich čo najskôr odišiel, nechal im celé pole, aj všetok ostatní majetok a zarábal si na živobytie počas svojich tajomných výprav po meste. Vždy si našiel nejakú vhodnú prácu. Bol veľmi šikovný a mal dobré srdce. Jeho okrúhla tvár vyžarovala nezvyčajnú energiu. Každého si dokázal po čase získať na svoju stranu. Nevedel však písať ani čítať. Zrazu mal pred sebou krásneho muža, ktorý bol opakom všetkého, čo predstavoval on. Bol veľmi šťastný, že sa ho mohol aspoň na chvíľu dotknúť.
„Ja som Fujito. Potreboval by som nejaké prístrešie. O pár hodín začne svitať, potrebujem sa poriadne vyspať, aby som mal dostatok síl. Nevedel by si o niečom vhodnom?“ cítil, že chlapec úplne podľahol jeho čaru. Vedel, čo asi od neho bude chcieť.
„Áno, len poďte so mnou,“ ošetril mu ranu a pomohol mu kráčať.
„Bývam tu neďaleko. U jedného z mojich nových zamestnávateľov. Momentálne pracujem na poli. To nie je veľmi zábavné, ale oveľa lepšie, ako u nás doma,“ opatrne ho viedol za ruku. Zaviedol ho do chudobnej chalupy s jedinou posteľou, ktorú používal len zriedkavo.
„Si ku mne veľmi láskavý. To vždy dokážem oceniť,“ odvetil podmanivým hlasom. Nechal sa odviesť až k posteli. Klesol na ňu a prikryl sa.
„Tak ja musím ísť do práce... Zajtra večer sa vrátim. Dúfam, že tu ešte ostanete,“ odvetil Takeo. Tak veľmi sa mu páčil. Predstavoval si, aké by to bolo, keby sa mohol stať jeho milencom.
„Rozhodne sa nikam neponáhľam, uvidíme sa neskôr,“ zavrel oči a pevne sa pritisol k tvrdému vankúšu.
Po troch mesiacoch
Takeo zavrel dvere a veselo sa pobral do práce. Ešte nikdy nemal takú veľkú radosť. Konečne ho niekto doma čakal... Napriek tomu, že to bol cudzí človek, pociťoval k nemu určitú náklonnosť. Hneď od začiatku si obaja padli do oka. Celý deň usilovne pracoval. Pospevoval si a všetkým ochotne pomáhal. Keď nadišiel večer, ponáhľal sa do svojho skromného domčeka.
„Fujito-san, už som sa vrátil!“ nadšene otvoril dvere. Našiel upíra spať v jeho posteli. Práve sa prevalil na druhý bok a odhalil tým svoje nádherné telo.
„Áno, dobre... Na stole máš večeru. Niečo som ti pripravil. Kedysi som vedel celkom dobre variť, ale nemáš tu ktovieaký výber,“ upír nahlas zazíval a opatrne zdvihol hlavu.
„Ďakujem ti, ale ja by som radšej chcel niečo iné... Vieš, ja...“ celý deň naňho musel myslieť. Hneď mu bolo jasné, že je to upír, ale nedokázal by ho odmietnuť ani napriek tomu.
Upír vstal. Opatrne podišiel k nemu. Priložil pery na jeho dychtivé ústa. Privítanie nežným bozkom bolo zrejme dôležitejšie ako večera. Objal upíra okolo pása a bez okolkov ho strhol späť do postele.
„Dobre, ako myslíš...“ Fujito sa ho od seba mierne odtisol. Pomaly si vyzliekol všetko, čo mal na sebe.
„Upozorňujem ťa, že ak sa ma dotkneš, neručím za to... Nedokážem sa počas toho ovládať, potrebujem krv... Preto sa ma zvyčajne nikto nesnaží dostať do postele. Je možné, že sa ti pokúsim ublížiť, keď nato budem mať príležitosť,“ chcel byť k nemu úprimný. Cítil akúsi zvláštnu spriaznenosť, ktorú si nedokázal vysvetliť. Napriek svojej kráse bol rovnako osamelý ako on. Nikto ho nechcel prijať, lebo sa báli temných stránok. Nikto nechcel riskovať, že sa kvôli nemu stane upírom. Tým ostatným poslom noci sa musel vyhýbať. Nebolo vhodné ich kontaktovať. Boli si navzájom skôr konkurenciou. Nezabíjali sa medzi sebou, ale nemohli si ani dôverovať.
„Ako mi ublížiš?“ opýtal sa Takeo. Tak veľmi ho chcel. Ešte nikdy nemal nikoho vo svojej posteli. Nechcel premárniť tú jedinečnú chvíľu. Bál sa, že mu niekam utečie, človek, ku ktorému už od začiatku pociťuje niečo veľmi silné. Od prvého dotyku ho mal vo svojej moci.
„Ak sa rozhodneš so mnou milovať, zrejme sa pokúsim premeniť ťa na jedného z nás. Ak by som to neurobil, musel by som ťa zabiť. Nie je možné, aby si to zastavil. Je to inštinkt, ktorý nosíme v sebe,“ najprv mu to nechcel povedať, ale ten chlapec mu pomohol. Nemohol ho vystaviť takému veľkému riziku bez toho, aby poznal všetky podrobnosti.
„Ale to upíry robiť nemusia? Viem, že nemusia, keď nechcú... Vy ma jednoducho odmietate, ako všetci ostatní... Odmietate ma, lebo nie som ako vy!“ chcel zliezť z postele, ale ruky upíra ho zastavili.
„Nie, neodmietam ťa. Len chcem, aby si vedel, čo ťa čaká... Dnes mi za zachránil pred vysušením na slnku... Práve preto ťa nechcem zbytočne uvrhnúť do nebezpečenstva. Okrem toho ja nie som taký upír, ako tí, na ktorých ste tu zvyknutí... Ja som zlo. Nikdy neodpúšťam, rád vraždím a zanechávam za sebou len žiaľ,“ odvetil zmierlivo. Opäť ho trochu bozkával, aby sa prestal zbytočne hnevať.
„Chcem ťa, napriek tomu,“ napokon vyhlásil Takeo. Chvíľu váhal, ale napokon sa rozhodol nedať mu možnosť na útek. Bol úplne omámený jeho dotykmi. Ešte s nikým nebol taký šťastný.
Cítil vzrušenie, ktoré sa okamžite prejavilo hlavne v dolnej časti jeho tela. Upír priam nežne uchopil jeho úd a pohrával sa s ním. Len veľmi zľahka. Takeo prekvapene zastonal. Neľutoval, že sa nechal zlákať. Upravil sa do pohodlnej polohy, rukou sa pripravil na preniknutie. Vedel, že Takeo je až príliš neskúsený a nemá o tom ani poňatia. Netúžil po bolesti. Tej si užil už viac než dosť. Ukázal mu, ako sa má oňho postarať. Keď sa ich telá spojili, bolo to pre oboch niečo nové. Fujito vždy obeť zabil, nikdy ani jedného zo svojich milencov neupovedomil, že to môže byť naposledy. O žiadneho z nich v skutočnosti vôbec nestál. Tento zdanlivo bezvýznamný chlapec však spôsobil zmenu jeho postoja. Obaja si museli zvyknúť na ten pocit.
Jeho milenec prekonal všetok ostych. Začal si uvedomovať, že mu pohľad na jeho telo nevadí. On ho neodsudzoval, nesnažil sa mu niečo nanútiť. Takeo ešte tesnejšie cítil ich vzájomné prepojenie. Akoby to tak malo byť. Akoby k sebe už dávno neodmysliteľne patrili.
Potom sa upírova ostrá ruka zamerala na jeho telo.
„Mám taký pocit, že ťa poznám. Že sme už dávno mali byť spolu,“ prechádzal mu ostrým nechtom po tele. Cítil ako sa jeho úd pohybuje a spôsoboval mu rozkoš, všade, kam dosiahol. Penis sa dotkol miesta, ktoré si vynútilo slastný ston. Fujito pevnejšie zovrel svojho milenca. Potom mu samozrejme ostali z toho dotyku poriadne modriny. Nechcel mu ublížiť, ale mal príliš veľkú silu. Užíval si ich spojenie, takisto aj ruku, ktorá ho našla a opätovala mu dotyky. Ich pohyby sa čoraz viac zrýchľovali. Napokon skončili uspokojení v pevnom objatí.
Fujito vyceril tesáky a bez varovania ich zaboril do milencovho krku. Trochu ho to zabolelo, lebo ho pritom pevnejšie zovrel. Prepichol kožu a opatrne sal krv. Cítil ako sa Takeo trasie, vedel, že sa musí veľmi báť. Po takom krásnom zážitku to nebolo práve najpríjemnejšie, ale potreboval to. Prehĺtal, užíval si každý okamih. Jeho krv bola ešte lepšia, ako dúfal. Taká sladká a opojná. Nemohol sa jej úplne nasýtiť.
„Nie, dosť prosím! Pusti ma!“ Takeo sa ho pokúšal odtisnúť. Cítil ako z neho uniká život. Bolo mu zle, hrozilo, že čoskoro stratí vedomie.
Fujito ho neposlúchal. Pevné zovretie mu robilo dobre. Nemusel vôbec dýchať, pokiaľ nechcel. Láskavo oblizol poranené miesto, aby to až tak veľmi nebolelo, ale neprestal sať. V žiadnom prípade to nesmel urobiť. Blížili sa ku kritickému momentu. Už nemohol cúvnuť. Musel ho premeniť, poslúchal len svoje inštinkty.
„Nezabíjaj ma! Nie!“ Takeo zúfalo kričal. Pokúšal sa ho od seba dostať, ale vôbec mu to nešlo. Nevládal sa ho zbaviť. Napokon mu viečka klesli.
Fujito vytiahol tesáky z rany. „Dobre, že už nemáš možnosť sa brániť. Bolo to nepríjemné, keď si tak veľmi kričal. Ešte chvíľu vydrž, už len chvíľu a všetko bude dobré,“ opatrne sa prisal na jeho pery. Cítil ako sa telo začína triasť. Takeo otvoril oči, zvíjal sa ako blázon, hlava mu poskakovala zo strany na stranu. Potom náhle všetko utíchlo.
„Si pripravený, už sa viac neboj... Nič hrozné sa nestalo,“ dal mu napiť zo svojej krvi. Donútil ho to ochutnať. Potom mu venoval ďalší bozk. Počas neho cítil, ako mu rastú tesáky.
***
„Tak sme sa spoznali? Teda, pán profesor,“ malý Fujito poriadne očervenel. Na zadnom sedadle mu začínalo byť poriadne horúco.
„Áno, presne tak to bolo. Ty si odo mňa vlastne starší,“ Takeo sa snažil sústrediť na šoférovanie. Vôbec sa mu to však nedarilo.
„Nespomínam si, ale ten váš príbeh mi je veľmi známy. Viem, že som to prežil, ale podrobnosti mi unikajú.“ odvetil nešťastne.
„Tak to je dobre. Som rád, že o tom nič nevieš.“
„Nemôžeme ostať ešte spolu. Chcel by som byť s vami,“ zamrmlal zahanbene.
„Nie, teraz si študent. Musím to rešpektovať a ty tiež. Tetsuo o tebe nič nevie, preto si dovoľuje, ale myslím, že sa už poučil. Nie, je to možné,“ chladne ho zahriakol. Nechcel s ním nič mať. Nemienil opäť padnúť do tej hroznej pasce. Už mal iný život, bol dospelý... Mohol vyrásť.
„To mi nemôžete urobiť! Najprv ma držíte v náručí a zrazu sa ma chcete vzdať,“ chcel ho ako v tú noc, keď sa spoznali. Chcel ho čoraz viac.
„Nejde len o teba. Ak sa prebudíš, ako upír tvoje pocity sa zmenia. Ja už nie som tvoj milenec. Tetsuo, ktorý robil, všetko čo si chcel, dávno zomrel počas tej bitky. Ja som úplne iný človek,“ snažil sa mu to vysvetliť, ale sám tomu poriadne nerozumel.
„Ja budem opäť vyzerať ako ten muž? Veď to predsa... Nechcem meniť svoje telo...“
„Nie, nebudeš. Normálne začneš ďalej rásť až kým nebudeš mať 23. narodeniny. Potom sa máme na čo tešiť,“ zamieril do ulice, ktorú mu narýchlo opísal. Už sa našťastie blížili k domu toho malého školáka. Stále si musel pripomínať, že je to jeho študent.
„Akej bitky?“ opýtal sa prísne. „Prosím, povedzte mi to!“ naliehal dôrazne.
„Nemôžem, nežiadaj to odo mňa. Nemôžem o tom hovoriť,“ tvrdohlavo odmietol akýkoľvek ďalší rozhovor.
Fujito musel z auta vystúpiť a pobrať sa domov. Svojho milenca si chcel získať, späť aj keď netušil, prečo sa naňho vlastne nahneval.
Koniec
