Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!, dlhovlasý Roník
kapitola nie je veľmi dlhá, lebo som akosi nestíhala a okrem toho neznášam, keď okolo mňa chodia rodičia a pýtajú sa čo robím. To mi tak ide na nervy, že potom ani písať neviem... (Rona som robila ja, teda tie jeho vlasy, nuž tak to aj vyzerá)Dohoda zaväzuje. Môže ju prijať a môže aj odmietnuť. Jediné na čo nemá právo, je zvoliť si únikovú cestu.
Srdce sa mu rozbúchalo. Mal pocit, že mu klope na hruď, akoby sa z nej chystalo vyskočiť. Ruky sa mu chveli. Podvedome hľadal prútik, ktorý samozrejme nemal. Bol sám. Proti sile, ktorú ani najmocnejší nedokázali poraziť. Opustili ho. Nikto sa neodvážil mu vzdorovať. Pokúšal sa vstať z postele, ale tým sa pred ním ešte viac odhalil. Uvedomil si, že je takmer nahý a úplne bezmocný.
Myseľ mu zachvátila panika. Chcel, aby niekto prišiel. Aby sa náhle objavila vo dverách nejaká pomoc, nejaká útecha. Prial si odísť, zmiznúť, splynúť s okolím, len aby nemusel čeliť tomu, ktorého sa všetci báli. Temný pán mu pripadal príšerný, ako tá najhoršia nočná mora. Trpel pri pomyslení, že sa ho vôbec dotkol. Chcel byť odvážny, chcel sa brániť, ale strach mu nedovolil vyriecť ani slovo.
Temný čarodejník si sadol na posteľ. Habit zo seba zhodil na zem. Vytiahol svoj povestný prútik.
„Ronald Weasley, ty istotne netúžiš dnes zomrieť. Mám pre teba návrh, ktorý ti možno zachráni život. Dobre ma počúvaj. Od toho čo ti poviem závisí celý tvoj ďalšia existencia. Možno nebude až taký krátky, ak sa rozhodneš správne. To, čo sme spolu zažili bolo veľmi príjemné. Staneš sa mojím milencom alebo si zvolíš radšej smrť?“ bol pripravený ho okamžite zabiť. Nemal s tým žiaden problém. Viac by mu však vyhovovala poslušná hračka.
„Ja...“ nevládal prehovoriť. Vôbec nedokázal vysloviť to, čo sa od neho očakávalo. Nechcel umrieť. Necítil sa dostatočne pripravený zvoliť si niečo také. Byť milencom tej príšery mu tiež nepripadalo ktovieako lákavé. Temný pán v ňom vyvolával len hrôzu a opovrhnutie.
„Nechcem zomrieť, ale vás... vás... tiež neznesiem...“ vykĺzlo to z neho celkom rýchlo. Bolesť ho zasiahla tak silno, že si to ledva stihol uvedomiť. Bodanie tisícich nožov mu zatemnilo zmysly. Kričal tak strašne, ako ešte nikdy predtým. Potom to prešlo, akoby sa vôbec nič nestalo.
„Nedoprajem ti rýchlu a pokojnú smrť. Budem ťa mučiť, aby si pochopil, že mňa nikto nemôže odmietnuť len tak beztrestne,“ mučivá lekcia pokračovala. Chlapec kričal, triasol sa a pomaly sa posúval bližšie k Temnému pánovi. Nedokázal tú hroznú bolesť vydržať, netúžil po smrti... Netužil však ani po živote s ním. Zrútil sa k jeho nohám, keď kliatba opäť prestala pôsobiť. Jeho pier sa dotkol vzrušený penis. Temnému pánovi sa očividne páčilo, keď ho mohol trápiť. Viac pootvoril pery a vpustil ho dovnútra. Jazykom prešiel po citlivom mieste. Voldemort už nedržal prútik s takou istotou. Chlapec to už očividne aspoň raz vyskúšal s niekým iným, šlo mu to celkom dobre. Poslušne sal a opatrne ho dráždil. Rukami sa opieral o pánove stehná.
Netrvalo dlho a v ústach zacítil lepkavú tekutinu. Okamžite sa od neho odtiahol. Ledva lapal po dychu a pokúšal sa premôcť svoje pocity. Väčšiu časť musel prehltnúť. To ostatné vypľul na zem.
„Budem to považovať za prehodnotenie tvojej prvej odpovede. Dnes tu nemôžem ostať. Mám isté povinnosti,“ vstal z postele, obliekol sa a nechal ho samého.
Som zbabelec. Som slaboch. Chlapec sebou zúfalo zmietal. Bolo mu zle z toho všetkého. Hlavne zo svojich reakcii. Nenávidel samého seba. Prial si byť taký statočný ako ostatní. Prial si, aby nad ním nezvíťazila túžba po živote.
„Ja nechcem zomrieť. Urobím všetko preto, aby som mohol žiť. Viem, že to tak nie je správne. Viem, že ma budete obviňovať, ale ja nemôžem... Nemôžem konať inak,“ videl sklamané tváre rodičov, obviňujúce pohľady svojich priateľov. Harry bol ochotný všetko obetovať a on sa zlomil pri prvej skúške.
„Prepáčte mi to. Prosím, prepáčte,“ šepkal vystrašene. Hlava sa mu krútila. Niečo mu zvieralo hrdlo. Napokon ostal bezvládne ležať na posteli. Nezvládol toľký tlak, nebol zvyknutý čeliť niečomu takému. Nedokázal správne zareagovať. Vedel len to, že jeho smrť by nikomu nepomohla. Nezastavila by vojnu, ani by nezvrátila, čo to malo aj tak prísť. Nič by sa tým nezmenilo. Preto chcel žiť. Chcel vedieť ako dopadne vojna s temným pánom, chcel ešte vidieť svoju rodinu.. Ešte dúfal, že sa raz bude môcť do niekoho zaľúbiť.
*
„Jedz!“ osoba v maske mu položila na posteľ tácku s chutným jedlom. Dvere sa za ním opäť zavreli. On však nereagoval. Nedokázal do seba dostať ani kúsok. Žalúdok mal úplne stiahnutý, ledva sa napil vody.
Bol zavretý v úplnej izolácii. Bál sa, že sa tam zblázni. Niekedy strácal pojem o tom, koľko času vlastne prešlo. To už vôbec netušil. Vlasy sa mu už značne predĺžili. Mal ich zviazané tak, aby mu neprekážali.
Domáci škriatkovia sa oňho chodili starať. Upraviť ho, ale nemali dovolené s ním dlho komunikovať. Len si urobili svoju prácu a hneď zmizli. Smrťožrút, ktorý mu nosil jedlo, keď mali práve inú prácu tiež nebol ktovieako zhovorčivý.
Ron už niekoľko dní neprijímal potravu. Rola sexuálnej hračky sa výrazne odrazila na jeho psychickom stave. Začínal ľutovať, že nemal dosť síl ho odmietnuť. Možno si tým spôsobil oveľa väčšie poníženie.
„Nič nechcem,“ zamrmlal rozrušene. Presunul tácku na zem. Prechádzal sa po spálni, neustále sa obzeral. Pokúšal sa otvoriť okno, ako už mnoho ráz predtým, ale nepodarilo sa mu to. Všetko bolo uzavreté, chránené zaklínadlami. Pri dverách neustále niekto strážil. Nikdy nemal ani chvíľu pokoja. Mohol si len čítať, ale knihy ho nikdy veľmi nezaujímali. Väčšinou len bezcieľne hľadel na strop a vymýšľal si stále nové a nezmyselnejšie plány úteku. Myslel si, že poňho niekto príde. Fénixov rád, Dumbledore, Harry, ktokoľvek. Nikto sa však neobjavil. Ani sa nepokúsili ho dostať späť. Nerozumel tomu. Bol z toho čoraz väčšmi zmätený.
Zúfalý krik ho prinútil priblížiť sa k dverám. Priložil na ne ucho. Niekto reval tak hlasno, že to znelo ako kvílenie ducha. On si bol istý, že to spôsobuje človek. Počas pobytu v pánovej spálni začul už množstvo čudných zvukov. Nemal však dovolenú ponevierať sa po chodbách. Začul hlas jedného zo smrťožrútov, ktorý ho pravidelne strážili.
„Zase s tým začína. Nemôže nechať tú trosku aspoň na chvíľu na pokoji. Minulý týždeň som ho videl. Chcel som si s ním trochu užiť. Potom však prišiel on a všetko pokazil. Vraj je pre mňa jeho zadok až príliš dobrý. Nemám vraj dovolenie na to, aby som pretiahol Pottera,“ ozvalo sa nepríjemné zaškrípanie. Ťažké telo narazilo do dverí.
„Drž hubu, Amycus! Môže nás počuť. Pán nechce, aby o tom vedel,“ ženský hlas znel tak ticho, že ho ledva bolo počuť.
„Máš pravdu. Trochu som sa nechal uniesť, ale aj pánov malý ryšavý chlapček je veľmi rozkošný. Odkedy sem prišiel, Lucius sem chodí oveľa častejšie. Dúfa, že mu pán dovolí, aby sa ho dotkol,“ pobavene sa uškrnul.
„Za takéto myšlienky by ťa nepochybne potrestal. Ešte stále si nepochopil prečo sme tu? Nevieš, prečo ho drží stále v tej izbe? Ani Temný pán predsa nemôže ustrážiť všetkých svojich ľudí. Preto si radšej neželá, aby z nej vychádzal. Nikto nemôže vedieť ako sa k nemu budú správať.“
Odkryl jediné miesto, ktoré mu mohlo občas poskytnúť úkryt. Pod skriňou našiel tajnú chodbu, ktorá už poriadne dlho nebola otvorená. Prostredníctvom nej nemohol utiecť. Chcel však nájsť svojho priateľa. Jeho krik stále počul, čoraz silnejšie, akoby boli tie dve miestnosti zámerne prepojené. Vzal si zo sebou tácku s jedlom. Dúfal, že mu bude môcť aspoň nejako pomôcť.
Na konci dlhej tmavej chodby, našiel celu. Bola absolútne nestrážená a mreže. Vo vzduchu viselo nahé telo. Ronaldovi od ľaku takmer vypadla tácka s jedlom. Ten pohyb spôsobil náhle rozpustenie jeho dlhých vlasov.
Videl muža, ktorý bol k nemu obrátený chrbtom. Pritískal k sebe bezbranné telo. Chlapec kričal čoraz hlasnejšie. Z očí mu tiekli slzy a pokúšal sa ho odstrčiť. Bolo to však zbytočné. Svojimi pohybmi mu ešte viac uľahčoval prístup do svojho tela.
„Harry,“ potichu zašepkal Ron. Hlas mal zachrípnutý, takmer ho nepoužíval. Tácka sa mu v rukách triasla. Zhodil z nej jedlo, otvoril dvere a z celej sily udrel muža po chrbte. Bol to veľmi silný náraz. Až do zadunelo. Mužove ruky klesli, striasol sa a pomaly sa pustil drobného tela. Dopadol na zem. Ostal tam ležať celkom nahý.
„Ron, ty žiješ? Nedívaj sa na mňa, prosím ťa. Vezmi tú vec a zabi ma, urob to pre mňa,“ zelenooký chlapec sa od neho odvrátil. Márne sa snažil spojiť svoje nohy do oveľa slušnejšej polohy.
„Si blázon. To nemôžem. Nejde to,“ Ron tácku okamžite pustil. Niečo také by nedokázal urobiť.
„Prosím prídu ďalší. Budú sa mi vysmievať. Budú ma trápiť. Ron, nenechávaj ma tu zomrieť s nimi...“ pokúsil sa k nemu natiahnuť ruku, ale nešlo to.
„Čo ti to urobili?“ podišiel k nemu. Zachytil ho tak, aby sa už nemusel toľko zvíjať a podoprel ho. Zmiernil mu tým bolesť.
„Mám zlomené nohy aj ruky. Zle sa to vzrástlo. Neustále to bolí. Vždy sem chodia, už ani neviem presne koľký tu boli... Užijú si a odídu. Prosím, Ron... Prosím ťa... Ty vyzeráš tak dobre... Páčia sa mi tvoje vlasy, je to také iné...“ rozplakal sa. Konečne sa dokázal uvoľniť.
„Dostanem ťa odtiaľto,“ prisľúbil mu bez váhania. Opatrne mu zdvihol hlavu a zľahka ho objal.
„Nie, to nepôjde... Pozor!“ všimol si, že smrťožrút sa začína preberať. Chlapec však nestihol zareagovať dostatočne rýchlo. Pritisol ho k podlahe. Chvíľu spolu zápasili. Ron sa mu snažil zobrať prútik. Smrťožrút sa však nedal tak ľahko zmiasť. Pritisol sa k chlapcovým perám. Ron ho okamžite uhryzol. Niečo také nemienil dovoliť. Vyslúžil si za to úder, ktorý bol poriadne bolestivý. Zúfalo sa chytil za brucho, ale ďalej sa mu bránil. Muž ho pevne držal. Obrátil ho k stene. Pomaly sa dotkol análneho otvoru. Ron si vôbec neuvedomil, že nie je poriadne oblečený. Vždy na to zabúdal. Nemal čas sa zaoberať takými drobnosťami. Drsná ruka mu siahala na penis. Ron sa nebránil. Bol úplne ochromený. Nedokázal sa vôbec pohnúť. Keď vstúpil do jeho tela, vydal zo seba len tichý povzdych. Ruky mu klesli, bojovnosť pominula.
Muž sa pohyboval čoraz drsnejšie. Dychčal mu do ucha ako ranené zviera. Chlapec sa nehýbal. Vôbec už nereagoval.
„Pustite ho!“ kričal Harry. Zmietal sa a dosť hlasno prejavoval svoju nespokojnosť. Kričal oveľa hlasnejšie, ako predtým. Chcel, aby niekto prišiel. Teraz si to priam želal. Zmĺkol až, keď zbadal postavu v čiernom habite. Svojho nepriateľa by tentoraz privítal s otvorenou náručou. Muž odletel od svojej obete.
„Zabávaš sa, Červochvost?“ hlas Temného pána sa priam ozýval v celej miestnosti. Bol znásobený hnevom.
„Môj pane, nevedel som, že ste tu. Veď ste nám dovolili mučiť Pottera,“ pokúsil sa nemotorne ukloniť. Pritom mu skĺzla kapucňa.
„Tuším začínaš zle vidieť a dokonca aj počuť. Prikázal som, aby sa nikto nedotýkal môjho majetku. Snáď mi nechceš tvrdiť, že nerozoznáš Pottera od Weasleyho... Za tvoju neposlušnosť budeš potrestaný, Červochvost!“ nepekná tvár zahorela túžbou po vraždení. Zelené svetlo zaplnilo miestnosť. Ron sa stiahol bližšie k svojmu spolužiakovi. Pevne ho chytil za ruku.
„Domáci škriatok ťa zavedie do izby, Ronald. Ostaneš tam a nebudeš odtiaľ vychádzať bez môjho vedomia. Potter ťa už nebude potrebovať,“ Voldemort namieril prútik na svojho väzňa. „Nie, ja ho neopustím!“ neustále trval na svojom. Chcel mu konečne povedať, že v ňom nikdy nevidel len priateľa. Bál sa, že už nebude mať príležitosť.
Srdce sa mu rozbúchalo. Mal pocit, že mu klope na hruď, akoby sa z nej chystalo vyskočiť. Ruky sa mu chveli. Podvedome hľadal prútik, ktorý samozrejme nemal. Bol sám. Proti sile, ktorú ani najmocnejší nedokázali poraziť. Opustili ho. Nikto sa neodvážil mu vzdorovať. Pokúšal sa vstať z postele, ale tým sa pred ním ešte viac odhalil. Uvedomil si, že je takmer nahý a úplne bezmocný.
Myseľ mu zachvátila panika. Chcel, aby niekto prišiel. Aby sa náhle objavila vo dverách nejaká pomoc, nejaká útecha. Prial si odísť, zmiznúť, splynúť s okolím, len aby nemusel čeliť tomu, ktorého sa všetci báli. Temný pán mu pripadal príšerný, ako tá najhoršia nočná mora. Trpel pri pomyslení, že sa ho vôbec dotkol. Chcel byť odvážny, chcel sa brániť, ale strach mu nedovolil vyriecť ani slovo.
Temný čarodejník si sadol na posteľ. Habit zo seba zhodil na zem. Vytiahol svoj povestný prútik.
„Ronald Weasley, ty istotne netúžiš dnes zomrieť. Mám pre teba návrh, ktorý ti možno zachráni život. Dobre ma počúvaj. Od toho čo ti poviem závisí celý tvoj ďalšia existencia. Možno nebude až taký krátky, ak sa rozhodneš správne. To, čo sme spolu zažili bolo veľmi príjemné. Staneš sa mojím milencom alebo si zvolíš radšej smrť?“ bol pripravený ho okamžite zabiť. Nemal s tým žiaden problém. Viac by mu však vyhovovala poslušná hračka.
„Ja...“ nevládal prehovoriť. Vôbec nedokázal vysloviť to, čo sa od neho očakávalo. Nechcel umrieť. Necítil sa dostatočne pripravený zvoliť si niečo také. Byť milencom tej príšery mu tiež nepripadalo ktovieako lákavé. Temný pán v ňom vyvolával len hrôzu a opovrhnutie.
„Nechcem zomrieť, ale vás... vás... tiež neznesiem...“ vykĺzlo to z neho celkom rýchlo. Bolesť ho zasiahla tak silno, že si to ledva stihol uvedomiť. Bodanie tisícich nožov mu zatemnilo zmysly. Kričal tak strašne, ako ešte nikdy predtým. Potom to prešlo, akoby sa vôbec nič nestalo.
„Nedoprajem ti rýchlu a pokojnú smrť. Budem ťa mučiť, aby si pochopil, že mňa nikto nemôže odmietnuť len tak beztrestne,“ mučivá lekcia pokračovala. Chlapec kričal, triasol sa a pomaly sa posúval bližšie k Temnému pánovi. Nedokázal tú hroznú bolesť vydržať, netúžil po smrti... Netužil však ani po živote s ním. Zrútil sa k jeho nohám, keď kliatba opäť prestala pôsobiť. Jeho pier sa dotkol vzrušený penis. Temnému pánovi sa očividne páčilo, keď ho mohol trápiť. Viac pootvoril pery a vpustil ho dovnútra. Jazykom prešiel po citlivom mieste. Voldemort už nedržal prútik s takou istotou. Chlapec to už očividne aspoň raz vyskúšal s niekým iným, šlo mu to celkom dobre. Poslušne sal a opatrne ho dráždil. Rukami sa opieral o pánove stehná.
Netrvalo dlho a v ústach zacítil lepkavú tekutinu. Okamžite sa od neho odtiahol. Ledva lapal po dychu a pokúšal sa premôcť svoje pocity. Väčšiu časť musel prehltnúť. To ostatné vypľul na zem.
„Budem to považovať za prehodnotenie tvojej prvej odpovede. Dnes tu nemôžem ostať. Mám isté povinnosti,“ vstal z postele, obliekol sa a nechal ho samého.
Som zbabelec. Som slaboch. Chlapec sebou zúfalo zmietal. Bolo mu zle z toho všetkého. Hlavne zo svojich reakcii. Nenávidel samého seba. Prial si byť taký statočný ako ostatní. Prial si, aby nad ním nezvíťazila túžba po živote.
„Ja nechcem zomrieť. Urobím všetko preto, aby som mohol žiť. Viem, že to tak nie je správne. Viem, že ma budete obviňovať, ale ja nemôžem... Nemôžem konať inak,“ videl sklamané tváre rodičov, obviňujúce pohľady svojich priateľov. Harry bol ochotný všetko obetovať a on sa zlomil pri prvej skúške.
„Prepáčte mi to. Prosím, prepáčte,“ šepkal vystrašene. Hlava sa mu krútila. Niečo mu zvieralo hrdlo. Napokon ostal bezvládne ležať na posteli. Nezvládol toľký tlak, nebol zvyknutý čeliť niečomu takému. Nedokázal správne zareagovať. Vedel len to, že jeho smrť by nikomu nepomohla. Nezastavila by vojnu, ani by nezvrátila, čo to malo aj tak prísť. Nič by sa tým nezmenilo. Preto chcel žiť. Chcel vedieť ako dopadne vojna s temným pánom, chcel ešte vidieť svoju rodinu.. Ešte dúfal, že sa raz bude môcť do niekoho zaľúbiť.
*
„Jedz!“ osoba v maske mu položila na posteľ tácku s chutným jedlom. Dvere sa za ním opäť zavreli. On však nereagoval. Nedokázal do seba dostať ani kúsok. Žalúdok mal úplne stiahnutý, ledva sa napil vody.
Bol zavretý v úplnej izolácii. Bál sa, že sa tam zblázni. Niekedy strácal pojem o tom, koľko času vlastne prešlo. To už vôbec netušil. Vlasy sa mu už značne predĺžili. Mal ich zviazané tak, aby mu neprekážali.
Domáci škriatkovia sa oňho chodili starať. Upraviť ho, ale nemali dovolené s ním dlho komunikovať. Len si urobili svoju prácu a hneď zmizli. Smrťožrút, ktorý mu nosil jedlo, keď mali práve inú prácu tiež nebol ktovieako zhovorčivý.
Ron už niekoľko dní neprijímal potravu. Rola sexuálnej hračky sa výrazne odrazila na jeho psychickom stave. Začínal ľutovať, že nemal dosť síl ho odmietnuť. Možno si tým spôsobil oveľa väčšie poníženie.
„Nič nechcem,“ zamrmlal rozrušene. Presunul tácku na zem. Prechádzal sa po spálni, neustále sa obzeral. Pokúšal sa otvoriť okno, ako už mnoho ráz predtým, ale nepodarilo sa mu to. Všetko bolo uzavreté, chránené zaklínadlami. Pri dverách neustále niekto strážil. Nikdy nemal ani chvíľu pokoja. Mohol si len čítať, ale knihy ho nikdy veľmi nezaujímali. Väčšinou len bezcieľne hľadel na strop a vymýšľal si stále nové a nezmyselnejšie plány úteku. Myslel si, že poňho niekto príde. Fénixov rád, Dumbledore, Harry, ktokoľvek. Nikto sa však neobjavil. Ani sa nepokúsili ho dostať späť. Nerozumel tomu. Bol z toho čoraz väčšmi zmätený.
Zúfalý krik ho prinútil priblížiť sa k dverám. Priložil na ne ucho. Niekto reval tak hlasno, že to znelo ako kvílenie ducha. On si bol istý, že to spôsobuje človek. Počas pobytu v pánovej spálni začul už množstvo čudných zvukov. Nemal však dovolenú ponevierať sa po chodbách. Začul hlas jedného zo smrťožrútov, ktorý ho pravidelne strážili.
„Zase s tým začína. Nemôže nechať tú trosku aspoň na chvíľu na pokoji. Minulý týždeň som ho videl. Chcel som si s ním trochu užiť. Potom však prišiel on a všetko pokazil. Vraj je pre mňa jeho zadok až príliš dobrý. Nemám vraj dovolenie na to, aby som pretiahol Pottera,“ ozvalo sa nepríjemné zaškrípanie. Ťažké telo narazilo do dverí.
„Drž hubu, Amycus! Môže nás počuť. Pán nechce, aby o tom vedel,“ ženský hlas znel tak ticho, že ho ledva bolo počuť.
„Máš pravdu. Trochu som sa nechal uniesť, ale aj pánov malý ryšavý chlapček je veľmi rozkošný. Odkedy sem prišiel, Lucius sem chodí oveľa častejšie. Dúfa, že mu pán dovolí, aby sa ho dotkol,“ pobavene sa uškrnul.
„Za takéto myšlienky by ťa nepochybne potrestal. Ešte stále si nepochopil prečo sme tu? Nevieš, prečo ho drží stále v tej izbe? Ani Temný pán predsa nemôže ustrážiť všetkých svojich ľudí. Preto si radšej neželá, aby z nej vychádzal. Nikto nemôže vedieť ako sa k nemu budú správať.“
Odkryl jediné miesto, ktoré mu mohlo občas poskytnúť úkryt. Pod skriňou našiel tajnú chodbu, ktorá už poriadne dlho nebola otvorená. Prostredníctvom nej nemohol utiecť. Chcel však nájsť svojho priateľa. Jeho krik stále počul, čoraz silnejšie, akoby boli tie dve miestnosti zámerne prepojené. Vzal si zo sebou tácku s jedlom. Dúfal, že mu bude môcť aspoň nejako pomôcť.
Na konci dlhej tmavej chodby, našiel celu. Bola absolútne nestrážená a mreže. Vo vzduchu viselo nahé telo. Ronaldovi od ľaku takmer vypadla tácka s jedlom. Ten pohyb spôsobil náhle rozpustenie jeho dlhých vlasov.
Videl muža, ktorý bol k nemu obrátený chrbtom. Pritískal k sebe bezbranné telo. Chlapec kričal čoraz hlasnejšie. Z očí mu tiekli slzy a pokúšal sa ho odstrčiť. Bolo to však zbytočné. Svojimi pohybmi mu ešte viac uľahčoval prístup do svojho tela.
„Harry,“ potichu zašepkal Ron. Hlas mal zachrípnutý, takmer ho nepoužíval. Tácka sa mu v rukách triasla. Zhodil z nej jedlo, otvoril dvere a z celej sily udrel muža po chrbte. Bol to veľmi silný náraz. Až do zadunelo. Mužove ruky klesli, striasol sa a pomaly sa pustil drobného tela. Dopadol na zem. Ostal tam ležať celkom nahý.
„Ron, ty žiješ? Nedívaj sa na mňa, prosím ťa. Vezmi tú vec a zabi ma, urob to pre mňa,“ zelenooký chlapec sa od neho odvrátil. Márne sa snažil spojiť svoje nohy do oveľa slušnejšej polohy.
„Si blázon. To nemôžem. Nejde to,“ Ron tácku okamžite pustil. Niečo také by nedokázal urobiť.
„Prosím prídu ďalší. Budú sa mi vysmievať. Budú ma trápiť. Ron, nenechávaj ma tu zomrieť s nimi...“ pokúsil sa k nemu natiahnuť ruku, ale nešlo to.
„Čo ti to urobili?“ podišiel k nemu. Zachytil ho tak, aby sa už nemusel toľko zvíjať a podoprel ho. Zmiernil mu tým bolesť.
„Mám zlomené nohy aj ruky. Zle sa to vzrástlo. Neustále to bolí. Vždy sem chodia, už ani neviem presne koľký tu boli... Užijú si a odídu. Prosím, Ron... Prosím ťa... Ty vyzeráš tak dobre... Páčia sa mi tvoje vlasy, je to také iné...“ rozplakal sa. Konečne sa dokázal uvoľniť.
„Dostanem ťa odtiaľto,“ prisľúbil mu bez váhania. Opatrne mu zdvihol hlavu a zľahka ho objal.
„Nie, to nepôjde... Pozor!“ všimol si, že smrťožrút sa začína preberať. Chlapec však nestihol zareagovať dostatočne rýchlo. Pritisol ho k podlahe. Chvíľu spolu zápasili. Ron sa mu snažil zobrať prútik. Smrťožrút sa však nedal tak ľahko zmiasť. Pritisol sa k chlapcovým perám. Ron ho okamžite uhryzol. Niečo také nemienil dovoliť. Vyslúžil si za to úder, ktorý bol poriadne bolestivý. Zúfalo sa chytil za brucho, ale ďalej sa mu bránil. Muž ho pevne držal. Obrátil ho k stene. Pomaly sa dotkol análneho otvoru. Ron si vôbec neuvedomil, že nie je poriadne oblečený. Vždy na to zabúdal. Nemal čas sa zaoberať takými drobnosťami. Drsná ruka mu siahala na penis. Ron sa nebránil. Bol úplne ochromený. Nedokázal sa vôbec pohnúť. Keď vstúpil do jeho tela, vydal zo seba len tichý povzdych. Ruky mu klesli, bojovnosť pominula.
Muž sa pohyboval čoraz drsnejšie. Dychčal mu do ucha ako ranené zviera. Chlapec sa nehýbal. Vôbec už nereagoval.
„Pustite ho!“ kričal Harry. Zmietal sa a dosť hlasno prejavoval svoju nespokojnosť. Kričal oveľa hlasnejšie, ako predtým. Chcel, aby niekto prišiel. Teraz si to priam želal. Zmĺkol až, keď zbadal postavu v čiernom habite. Svojho nepriateľa by tentoraz privítal s otvorenou náručou. Muž odletel od svojej obete.
„Zabávaš sa, Červochvost?“ hlas Temného pána sa priam ozýval v celej miestnosti. Bol znásobený hnevom.
„Môj pane, nevedel som, že ste tu. Veď ste nám dovolili mučiť Pottera,“ pokúsil sa nemotorne ukloniť. Pritom mu skĺzla kapucňa.
„Tuším začínaš zle vidieť a dokonca aj počuť. Prikázal som, aby sa nikto nedotýkal môjho majetku. Snáď mi nechceš tvrdiť, že nerozoznáš Pottera od Weasleyho... Za tvoju neposlušnosť budeš potrestaný, Červochvost!“ nepekná tvár zahorela túžbou po vraždení. Zelené svetlo zaplnilo miestnosť. Ron sa stiahol bližšie k svojmu spolužiakovi. Pevne ho chytil za ruku.
„Domáci škriatok ťa zavedie do izby, Ronald. Ostaneš tam a nebudeš odtiaľ vychádzať bez môjho vedomia. Potter ťa už nebude potrebovať,“ Voldemort namieril prútik na svojho väzňa. „Nie, ja ho neopustím!“ neustále trval na svojom. Chcel mu konečne povedať, že v ňom nikdy nevidel len priateľa. Bál sa, že už nebude mať príležitosť.
