Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!
Skús fľašu rozbiť zvnútra a uvidíš, že to nie je ľahké, ak pravdaže nie si jedným z tých, čo sa vtom vyznajú...
Bolo mu zle. Cítil sa čoraz horšie. Neustále zvracal. Rukami si podopieral spotenú tvár a snažil sa trochu obmedziť to nepohodlné poskakovanie z jedného miesta na druhé. Nedokázal ani obsedieť na jednom mieste. Správy, ktoré dostal od škriatkov boli čoraz znepokojujúcejšie. Stačilo mu zacítiť len vôňu jedla a hneď musel utekať do kúpeľne.
Nudil sa. Myslel čoraz viac na svoje vlastné starosti, čoraz viac v myšlienkach vracal k Pánovi. Zjavne nemal naňho čas, kvôli záležitostiam s odporom čarodejníckej verejnosti. Nemohol si dopriať ani tú rozkoš byť s ním. Často sa však sťažoval, že sa nemá ani s kým poriadne pozohrávať. Napokon mu zaneprázdnený Temný pán vyhovel. Poslal mu spoločnosť po akej vôbec netúžil.
V spálni sa zjavil Draco Malfoy. Bol oveľa bledší než zvyčajne. Ledva sa vládal pohybovať.
„Ahoj, Weasley,“ odpustil si aj svoj bojovný tón. Sadol si na zem k jeho nohám. Zhlboka dýchal a rukami sa objímal, akoby sa ho niekto chystal napadnúť.
„Malfoy, čo tu robíš?“ Ron sa neochotne prestal prechádzať. Bol už celý zelený od toľkého zvracania a závratov.
„Prepustili ma zo schôdze smrťožrútov. Pán má požiadal, aby som za tebou zašiel. Ostanem tu nejaký čas...“ tlmene sykol od bolesti. Snažil sa, príliš nezaťažovať svoj zadok. Už to bolo dosť podozrivé.
„Videl si Harryho?“
„Áno. Na stretnutí s ním Pán niečo urobil. Nemám však právo ti o tom rozprávať. Na Pottera môžeš zabudnúť. Už ho zrejme uvidíš, len v posteliach smrťožrútov. Viac neovláda ani parselčinu,“ odvetil posmešne.
Ronald sa poriadne chytil rámu postele. Vlasy mu spadli do tváre, prudko sa nadýchol a pevnejšie zovrel rám.
„On im to dovolil... aj keď to vie... Dovolil to...“ hlava sa mu zakrútila. Takmer spadol na zem.
„Weasley, neodpadávaj,“ Draco ho podoprel.
„Je mi zle,“ prekonal odpor a chytil sa ho. Bolo to veľmi nepríjemné. Srdce mu šlo vyskočiť z hrude.
*
„Čo mu je?“ Temný pán sedel vo svojej pracovni. Obklopovala ho priam magická tma. Had ležal pri jeho nohách a výstražne syčal.
Svetlovlasý smrťožrút neochotne pristúpil bližšie k svojmu pánovi. Nemal veľkú chuť mu to vysvetľovať.
„Nie, som odborníkom v tejto oblasti. Podľa testov je však jasné, že váš milenec bude mať dieťa,“ Lucius len opakoval slová svojho priateľa. Sľúbil, že túto záležitosť vybaví sám.
„Moje byť nemôže. Nie som schopný mať deti,“ chladne skonštatoval Temný pán. Na tvári sa mu zračila zlosť.
„Odíď!“ rýchlo vyzval jedného zo svojich najvernejších smrťožrútov. Otvoril dvere vedúce do svojej spálne. Bol plný zlosti, bezmocnosti a túžby po zabíjaní. O svojho milenca sa nemienil s nikým deliť.
Ronald zrejme očakával, že ho príde navštíviť. Schúlil sa do obrannej pozície a celý sa triasol. „S kým si sa zas zaplietol?“ drsná ruka ho silno udrela po tvári. Tentoraz to urobil spôsobom, ktorý považoval za oveľa účinnejší ako mágia.
Na líci sa objavili červené fľaky. Chlapec si ho rukou zakryl. Bol hrozne rozrušený. Zmietal ním strach a pochybnosti.
„S nikým... Naozaj s nikým....“ zúfalo sa stiahol pod posteľ. Obával sa ďalších úderov. Vôbec netušil, čo sa odohráva v jeho tele. Niečo ho prudko uchopilo a vytiahlo von z bezpečia. Temný pán ho surovo zhodil na posteľ. Chlapec si zúfalo stískal boľavé rameno.
„Teraz mi ukážeš, s kým si sa to zaplietol. Ja to zistím, aj keď mi to nechceš povedať,“ červené oči sa spojili s jeho mysľou. Čoskoro našli to, čo hľadali. Temný pán chlapca pustil a rýchlo odišiel z miestnosti.
*
„Výborne, Severus. To je naozaj tá najlepšia správa,“ riaditeľ Rokfortu sa spokojne usmial. Tešil sa, že nepriateľ prestáva nad sebou strácať kontrolu. Nechcel svojmu protivníkovi dopriať ani chvíľu pokoja.
„Môže ho zabiť. Vlastne som si priam úplne istý, že sa o to pokúsi,“ nezdieľaj jeho nadšenie. Nerád videl zbytočne umierať nevinných ľudí. Považoval to za tú najhoršiu časť svojej práce. Len ticho sedieť a prizerať sa. Na to si nikdy nedokázal zvyknúť.
„Možno máš pravdu, ale stojí to za to riziko. On musí pocítiť, že nemá všetko pod kontrolou. Moje príkazy boli viac než jasné a som rád, že si ma napokon poslúchol.
„Myslel som si, že chcete zachrániť Pottera. Ty ste ma oklamali. Donútili ste ma, aby som pre vás urobil základ toho elixíru. Netušil som, že z neho vytvoríte tú vec. Sklamali ste ma...Čo mám podľa vás teraz podľa vás robiť? Viete si predstaviť, čo sa stane, keď niekto prehovorí?“ ledva sa pred ním ovládal. Oveľa radšej bol o všetkom informovaný už vopred. Vôbec nemal rád prekvapenia takéhoto charakteru.
„Keby som ti povedal, čo chcem urobiť, súhlasil by si?“
„Nie,“ odvrkol chladne.
„Severus, musíš pochopiť, že vedieme vojnu proti zlu... Netušil som, že to takto dopadne. Musíš mi dôverovať.“
„To bolo úplne nezmyselné. Nemali ste sa do toho pliesť!“ postupne zvyšoval hlas. Niežeby mu záležalo na tom, čo s ním urobil, skôr ho trápil spôsob, akým k tomu došlo.
„Severus,“ Dumbledore vstal a pomaly zamieril k svojmu obľúbenému špiónovi. Opatrne mu prešiel rukou po pleci. Muž sa strhol a odstúpil od neho.
„Prestaňte!“ podvedome siahol po prútiku.
*
Po odchode svojho milenca sa opäť utiahol pod posteľ. Všetko ho príšerne bolelo. Bolo to priam na nevydržanie. Z rán mu vytekala krv. Cítil, že niečo nie je v poriadku. Akoby v ňom niečo navždy odchádzalo. Krvácanie sa čoraz väčšmi zhoršovalo.
„On ma tu nechal... bez... nechal ma tu samého...to ....“ zúfalo nariekal. Rukami šmátral po podlahe. Už takmer ani nevidel od toľkej bolesti.
„Neboj sa, všetko bude v poriadku,“ zasiahlo ho silné svetlo vychádzajúce z prútika. Bolesť pominula.
„Vezmi ho do školy, so mnou si nemusíš robiť starosti. Zapojím sa do boja, ale ty musíš ostať s ním,“ odvetil známy hlas.
