Nový spôsob pridávania komentárov

Zmenila som formulár na komentáre, tak dúfam, že to nebude problém.
Ale tento spôsob sa mi zdá jednoduchší....
Keď chcete komentovať (a nemáte blogspot.) tak si jednoducho urobíte buď :
ako anonymný
alebo kliknite na Názov/url ukáže sa tabuľka, do ktorej zadáte svoju prezývku, prípadne adresu blogu, ak chcete a môžete komentovať... Mne sa to zdá jednoduchšie ako predtým...teda myslím...
, iba potom môžete pridať komentár. Raz tu už niekto tuším hovoril, že sú s tým problémy, tak to sem pre istotu dávam...

X. kapitola

Keď ťa strhne temná rieka do mrazivých vôd smrti, kým žiješ, kým dýchaš nevzdávaj svoj boj...Hlavne nikdy nezabúdaj, že máš stále nádej, aspoň uvidieť ten druhý breh

Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!



„Nenávidím to! Prestaňte. Vyberiem vás zo seba hoci aj násilím,“ Snape zúfalo pobiehal po izbe. Stále ich v sebe cítil, aj keď to nechcel. Nenávidel tie bytosti viac kohokoľvek iného.
Nepomohla ani Luciusova návšteva. Nič nepotreboval počuť. Chcel sa ich zbaviť, za každú cenu ich dostať preč.
Jedna z bytostí sa objavila na jeho chrbte. Pevne ho objala okolo krku. Spanikáril a začal sebou hádzať. Pomaly dopadla na zem a postavila sa vedľa neho. Pripomínala ľudského chlapca. Vyformovala sa do takmer dokonalej podoby. Vychádzal z nej hlboký smútok. Po novovytvorených lícach stekali slzy.
„Prosím, nerob to. Veľmi nás to bolí. Neubližuj nám. Dlho sme blúdili v temnote a nikto nás nechcel. Teba ľúbime a želáme si, aby si počkal kým dorastieme. Potom ti ukážeme pravú silu našej lásky. Budeme ťa vždy chrániť, ale prosím nechci nás od seba oddeliť. Hrozne to bolí. Každá tvoja myšlienka na túto činnosť je pre nás ako mučenie. Prosím, nerob to,“ prihováral sa mu jeden z tvorov, ktoré musel do seba vstrebať.
„Nájdite si niekoho iného. Ja ani jedného z vás nechcem. Zničím ťa, aj tých ostatných, ak sa okamžite definitívne neoddelíte od môjho tela. Radšej zomriem, akoby som vás mal strpieť vo svojej blízkosti! Vy neviete, aké to je prežívať muky,“ priložil si prútik k bruchu. Bol schopný mučiť samého seba, len aby ich presvedčil, že spolužitie s ním nie je pre nich vhodné.
„To nepôjde. Nedá sa to. Zomrieme, keď sa pokúsime od teba odísť. Nemôžeme sa pripútať k inej osobe. Prosím, láska, upokoj sa... Nedotkneme sa ťa. Ešte nemôžeme. Toho sa nemusíš báť...Nikto z nás ťa nebude nútiť...“ pokúšal sa ho objať, ale Severus to nedovolil. Cítil ich spojenie, priam šalel už len kvôli tomu.
„Zabijem ťa!“ kričal rozhorčene. Prútik pustil na zem. Nedokázal ho poriadne udržať. Nie kým sa v ňom hýbali, ako živé rastúce energie. Rukami siahol na krk tej bytosti. Namiesto toho, aby ho stisol, dokázal ho len pohladiť.
„Nemôžeš... To nedokážeš urobiť...“
„Tak dobre, ak si to želáš... už viac nebudete existovať. Za každú cenu sa vás zbavím a nechcem počuť ani slovo o láske,“ z prútika vyšlo zaklínadlo. Snape ho nenápadne nastavil tak, aby sa ho mohol vo vhodnej chvíli dotknúť. Jeho telo preťala ostrá bolesť. Zranenie, ktoré tým utŕžil bolo smrteľné. Naschvál stál v takej polohe, aby zasiahol tie najdôležitejšie orgány. Chcel, aby tie veci trpeli zato, že sa odvážili vstúpiť do jeho tela. Cítil silnú bolesť, ale nevadilo mu to. Potreboval, aby ju prežívali spolu s ním. Nenávidel to prekliate spojenie a nezniesol ani ďalšie slová tej bytosti.
Nadvihol hlavu, aby si mohol obzrieť svoje telo. Chcel vidieť, ako od neho navždy odchádzajú. Čierne oči sa šokovane rozšírili. Videl ako sa rany hoja. Tie bytosti v ňom pracovali. Musel privrieť oči. Zaspal veľmi rýchlo, akoby mu niekto napchal do úst nejaký elixír.
„Budeš si musieť ešte trochu pospať. Mrzí ma to, ale nemôžem ti dovoliť, aby si to urobil. Prevezmem úplnú kontrolu nad tvojimi myšlienkami. Uvidíš, že všetko bude napokon v poriadku. Zvykneš si na nás. Sľubujem, že ti to všetko vynahradíme. Viem, že je to ťažké, ale spolu to zvládneme. Už sa nemusíš vôbec ničoho báť. Nikto ti neublíži,“ pobozkal ho na čelo. V spánku bola jeho myseľ uvoľnená a zranenie oslabilo jeho obranu. Pomaly vstúpil do jeho myšlienok. Zmocňoval sa všetkého, čo potreboval, aby ho dostal pod svoju kontrolu. Snapova myseľ sa rozhodne tak rýchlo nevzdávala.


***

„Rem...“ Rodolphus opatrne odhrnul prikrývku. Vôbec sa mu nepáčilo, že namiesto svojho milenca objal len vankúš. Chcel sa mu ospravedlniť za svoje správanie. Bol k nemu hrubý a kričal naňho. Vedel, že on si to nezaslúži. Naozaj sa snažiť, aby boli spolu šťastní. Ľutoval, že sa nechal ovládnuť žiarlivosťou.
„Rem, naozaj som to trochu prehnal. Neskrývaj sa predo mnou. Poď ku mne. Všetko ti vysvetlím...“ pokúšal sa ho nájsť. Prešiel celý dom, ale svojho milenca nenašiel.
Na dverách našiel prilepený odkaz.
Si len smrťožrút. Vždy sa tak budeš správať. Pochopil som, že to čo potrebuješ, ti môže dať každý z tvojich podarených priateľov. Už nikdy sa ku mne nepribližuj. Zabijem ťa, ak sa o to pokúsiš. Sme nepriatelia. Odteraz pre mňa viac neexistuješ.
R.
Rodolphus si zúfalo kľakol na zem.
„Prepáč, prepáč...“ začínal už úplne strácať všetku nádej. Chcel ísť za ním. Za každú cenu, aj keby sa mal postaviť celému Fénixovmu rádu. Za dverami zaregistroval prudký pohyb. Okamžite ich otvoril. Na zemi ležal jeho partner. Po toľko utrpení sa nedokázal sám dostať späť do civilizácie. Už niekoľko hodín ležal na zemi.
Opatrne ho zdvihol a odniesol späť dovnútra.


***


„Môj pane,“ ryšavý chlapec sedel pri posteli. Zúfalo držal tú pevnú ruku. Nemienil sa od neho ani na chvíľu odlúčiť.
Temné oči ostali zatvorené. Voldemort sa nehýbal. Neprebudili ho ani žiadne magické prostriedky. Bolo isté len to, že stále žije a vôbec sa nechystá umrieť.
Ron sa vyzliekol a ľahol si k nemu. Chcel cítiť jeho telo.
„Budem tu s vami, nech sa stane čokoľvek. Tak veľmi by som vás chcel...“ vedel, že pán by mu to nikdy nedovolil. Keby bol pri vedomí, nemal by šancu niečo také vyskúšať. Opatrne odhrnul prikrývku a roztiahol mu nohy. Trochu ho nadvihol a použil kúzlo, ktoré mu nohy pridržalo vo vhodnej polohe. Prstom sa dotkol vstupu do Pánovho tela. Postupoval trochu hlbšie a jemne ho rozťahoval. Postupne pridával ďalšie, hladil ho veľmi jemne. Užíval si to spojenie.
„Ste môj,“ opatrne prenikol do tela, po ktorom tak túžil. Páčilo sa mu silné zovretie, ktoré ho ledva pustilo ďalej. Každý pohyb mu prinášal len slasť. Nič iné nevnímal. Ale stále sa bál zrýchliť. Nebol si istý, ako pán zareaguje.
Voldemortove oči sa otvorili. Dlhé ruky pritisli milenca hlbšie do svojho tela. Nútil ho k čoraz rýchlejším a dráždivejším pohybom. Zvieral ho v sebe, ako tú najvzácnejšiu bytosť.
„Toto som ešte nikomu nedovolil. Je to opovážlivosť,“ zašepkal mu do ucha.

Koniec (pokračovanie nebude)

Poznámka autorky: žiadny strach, ešte bude epilóg. Najprv som myslela, že budem viac napínať, ale momentálne som príliš nervózna nato, aby som to dlhšie naťahovala XD Písanie mi tak trochu zlepšuje náladu a som viac v pohode. Nuž tak som sa rozhodla, pridať kapitolku.

Pozastavenie....

Týmto vyhlasujem, že pozastavujem celú činnosť blogu, takisto aj písanie poviedok, z dôvodu, ktorý tu nebudem rozoberať, lebo som to už raz spomínala. A nové kapitoly a všekto možné pribudne až, no... budúci týždeň viac- menej rozhodne o tom, ako to bude...a čo kedy pribudne...

Tento mesiac už nič nepribudne... To už viem teraz, kedže do konca mesiaca ostáva len týždeň... Každopádne uvidím, ako sa to vyvinie... škola.... ehm...ehm... no comment...

Blog nekončí, len sa mi nedarí tak veď viete...

My petXD

A na záver môj zlatučký, rozkošný a roztomilý...

ehm... Nemá ešte meno, zatiaľ je len petXD maznáčik, ehm...

(Ps. nezabúdajte, že neviem kresliťXD)

Ahhhh...

Nedarí sa mi veľmi. Teda nemyslím tým, že sa mi nedarí kresliť.... O to ani nejde, aj ked...i tak kreslím, len keď mám nervy, funguje to dobre, ako ukľudňovací prostriedok...Momentálne nič nestíham, čiže aktualizácia fakt bude len v nevyhnutných prípadoch a ani nemám inšpiráciu.

A tento môj oný pokus si ani nevšímajte radšej. To som zas niečo skúšala a tak to sem dávam, aby to tu neviazloXD

IX. Kapitola

Všetky podoby lásky, všetky trápenia a sny vložené do tvojich rúk, rozbije jediné slovo hada.

Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!


Odišiel. Nechal povinnosti rádu na chvíľu bokom a rozhodol sa, že použije tú chatku. Bol pevne rozhodnutý, že táto etapa v jeho živote skončí. Dnes večer. Posledný raz použije to miesto. Už mal zjednaného kupca, ktorému sa to chystal predať. Napriek tomu to tak veľmi bolelo. Viac než premena na vlka, viac než večné problémy, ktoré mal kvôli svojmu malému problému.
Bol pripravený na všetko. Vrátane smrti a mučenia. Prútik si zo sebou síce vzal, ale neplánoval ho použiť. Nevedel či vôbec dokáže ďalej bojovať. Netušil čo vlastne chce urobiť so svojím životom. Pridržiaval sa len jedinej krátkej informácie.
Narodí sa jeho dieťa.
To dieťa, ktoré mu možno ešte dokáže vrátiť úsmev. Možno príde v čase, keď už nebudú pretrvávať staré krivdy. Všetka bolesť raz pominie, všetky lásky sa stanú len rozmazanými ružovými snami na pokraji zrútenia.
Pomaly kráčal po lesnej ceste. Napokon vošiel dovnútra. Sadol si na skromné lôžka a čakal.
Raz naňho zabudnem.
Už ma to nebude trápiť. Možno raz sa naňho budem dívať opäť ako na smrťožrúta. Ako na vraha. Svoju nočnú moru a nie ako na lásku. Láska pominie. Tak prečo si to potom neželám? Chcel, aby som si vybrať, ale nemôžem... Nevládzem ďalej milovať jeho a zároveň podporovať náš boj.
Na pleci pocítil ruku smrťožrúta. Opatrne sa okolo neho ovinula. Pritiahla si ho do objatia. Cítil dotyk tmavého plášťa. Pevné objatie ho zväzovalo. Trápil sa kvôli každému dotyku.
„Remus, som rád, že si prišiel. Obával som sa, že ťa budem musieť hľadať na iných miestach. Si rozumný. Tak je to dobre,“ Lestrange ho opatrne pohladil. Nechcel sa priveľmi unáhliť. Ich minulé stretnutie nedopadlo práve najlepšie. Dočkal sa len rýchleho odmietnutia.
„Je koniec, Rodolphus,“ zašepkal Lupin. Nevládal to vysloviť nahlas. Mal pocit, akoby v ňom bojovali dve rozzúrené šelmy. V hlave mu hučalo. Chcel sa schúliť do objatia svojho partnera, ale zároveň túžil navždy odísť.
„Hovoril si niečo? Vôbec som ťa nepočul?“ ustarostene ho objal. Potreboval ho mať len pre seba. Jemne ho pobozkal.
„Nie, už viac nemôžem. Chcem sa s tebou rozísť,“ konečne nadobudol stratenú istotu. Musel to zo seba vysypať, aby nestratil odvahu. „Budem sa ženiť.“
„Nebudeš,“ smrťožrút ho násilne k posteli. Riskoval, klamal, uzatváral si myseľ. Bojoval so svojím strachom. Oddanosť k pánovi v ňom stále rástla, ale rovnako aj láska. Nepotreboval si vyberať. Bol rozhodnutý udržať si všetko.
„Rod...“ opatrne mu položil ruky na plecia. Neprial si ďalšie bozky ani objatia. Ruky mal ešte zoslabnuté. Počas poslednej premeny si ich poriadne doráňal a dohrýzol. Nervozita a vnútorný nepokoj, si vyžiadala takéto následky.
„Mlč! Ty nikam nepôjdeš. Nepustím ťa odtiaľto! Kedy už pochopíš, že to nie je hra. Od teba očakávam vernosť. Je ti to jasné? Ak sa ťa niekto dotkne, neručím za svoje správanie,“ surovo mu vyzliekol habit. Chcel sa dotknúť jeho pokožky, chcel ho cítiť. Prstami putoval po jeho odhalenej hrudi.
„Nemá to zmysel. Toto je naše posledné stretnutie. Viac ma už neuvidíš. Možno len na bojisku... Si smrťožrút, pochop to. Si smrťožrút a ja tam mám priateľov!“ pokúsil sa odstrčiť jeho ruku.
„To si vedel aj predtým. Vedel si, kto som... Nikdy ti to neprekážalo,“ surovo ho pritisol do prikrývok. Nemal chuť sa s ním hrať. Nikdy si naňho nechcel nájsť čas. Vždy pred ním utekal. Nedoprial mu takmer žiadne nežnosti. Dokonca ho občas aj celkom úmyselne ignoroval.
„Moja snúbenica čaká dieťa. To je zmena, ktorá ma prinútila rozhodnúť sa. Nemôžem mať aj teba. Nejde to a nechcem, aby to ďalej pokračovalo,“ odsotil ho od seba s takou silou, až mu vypadol prútik.
Rodolphusov hnev premenil miestnosť na ničivú pascu.
„Crucio!“
Remus sa triasol. Trpel dobre známou bolesťou, ktorú už mal možnosť okúsiť. Celý čas pozorne sledoval tvár svojho milenca. Bol pripravený ho zabiť. Remus cítil, že sa v ňom zrodila túžba po ničení. To, čo nemohol mať, chcel zniesť zo sveta. Očakával to. Nepripadalo mu to vôbec zvláštne.
Rodolphus zrušil zaklínadlo, až keď si uvedomil, že bolesťou ho nedokáže nijak ohúriť.
Pritiahol si ho do objatia a opäť ho pobozkal. Akoby sa vôbec nič nestalo.


***


„Harry, Harry!“ zúfalo triasol nehybným telom. Posledné na čo si spomínal bolo, že ho udrel. Pritisol k stene a triasol ním. On sa vôbec nebránil, akoby mu to bolo úplne jedno. Ron prestal rozmýšľať, cítil len bezhraničnú zúrivosť.
„Neprebudí sa. Zabil si ho... Vzal si z mojich rúk nôž a urobil si to,“ pobavene poznamenal Temný pán. Mladá podoba sa stratila pod starou. Mágia sa nedala až tak dlho udržať a on práve tou druhou bytosťou nesmierne pohŕdal.
„Nie, ja som to nemohol... nemohol som...“ uvedomil si, že v ruke stále drží ten ostrý predmet. Cítil jeho váhu, pevnosť aj ostrosť. Pustil ten predmet na zem.
„Mal som ho rád, ale vy pre mňa znamenáte oveľa viac. Nemôžem dovoliť, neznesiem to, aby bol zas on na prvom mieste...“ odstúpil od svojho priateľa, pomaly prešiel k svojmu pánovi a zúfalo ho objal. Držal sa tak silno, ako len vládal.
„On si to neprial. Nechcel, aby som sa ho dotýkal. Vlastne za to ani neniesol zodpovednosť. Smrťožrúti ho tak prevychovali... Nemohol mi vzdorovať,“ šepkal naliehavo.
„Prestaňte ma trápiť. Neznesiem to. Nevydržím to!“ zúfalo kričal. Zapchával si uši, aby nemusel počúvať ten krutý hlas. Miloval ho a nenávidel. Tie dve pocity v ňom narastali. Strácali sa v ňom ako ozveny krutej bolesti. Kľakol si k jeho nohám a objal ho. Pritískal sa k jeho telu. Slzy nekontrolovateľne stekali po tvári.
„Ľutuješ?“
„Áno. Nemal som mu ublížiť,“ rozrušene sebou zmietal.
„Neklam. Chcel si to,“ opatrne ho pohladil po vlasoch. Pritom ho trochu poškrabal na krku. Pomaly ho chytil za hlavu a nútil ho vstať. Chlapec sa prispôsobil. Ovíjal sa okolo jeho tela ako had. Nechcel sa vzdať jeho blízkosti za žiadnu cenu. Odtiahol ruku, až keď už stál vedľa neho.
„Môj pane,“ nežne ho pobozkal na líce. Pokračoval bližšie k chladným perám.
„Chlapče, ty ma prekvapuješ,“ poznamenal rozhorčene.
„Vezmem si všetko, čo mi môžete dať,“ nezabudol na bolesť, ktorú spôsobil svojmu priateľovi. Nemohol sa dívať na jeho telo. Potreboval sa od toho všetkého odpútať.
„Žiarlivosť nie je dobrá vlastnosť. Nikdy nesmieš stratiť kontrolu. Všetko, čo robíš musí byť premyslené. Inak zlyháš. Dopustíš sa chýb a budeš to neskôr ľutovať,“ stále si nebol istý jeho úplnou vernosťou. Vedel, že v ňom ostalo ešte dostatok svedomia. Nemal vhodné predpoklady, na nejaké dôležité činy. Žiarlivosť v ňom prevládla len na pár krátkych okamihov.
„Áno, môj pane,“ pokorne odvetil Ron. Páčili sa mu jeho dotyky. Bol nimi posadnutý. Potešilo ho aj obyčajné objatie.
„Už nikdy od vás nechcem odísť. Nič ma viac nezaujíma. Len vy,“ zašepkal nadšene. Nevšimol si, že chlapec ležiaci na podlahe sa pohol. Nepostrehol to, ako si pomaly pretrel oči. Nevidel veľmi dobre. Uvedomoval si, že jeho zranenia sú zrejme smrteľné, ale nechcel odísť bez naplnenia proroctva.
„Ja ťa zničím...“ šepol Harry. Hadí jazyk znel tak cudzo, aj keď vychádzal z jeho úst. Pridržiaval si ranu a naslepo vypálil zaklínadlo. Bolo mu jedno, koho z nich zasiahne. Nemohol zniesť Ronove slová. On sa odvážil milovať zlo? Nepríťažlivé, bezcharakterné a kruté. To, ktoré mu vzalo akúkoľvek nádej. Spálili ho zvnútra a pripravilo o ľudskosť?
Podarilo sa mu získať knihu zaklínadiel. Náhodou ju našiel, počas jednej búrlivej noci so smrťožrútmi. Nevšimli si, že si ju zo sebou vzal. Bola úplne tenká a ledva to dokázal prečítať. Len kvôli tomu znášal smrťožrútov a ich nenásytnosť. Kvôli tej jedinej chvíli bol ochotný obetovať aj svoje telo.
Neznáme zaklínadlo prešlo telom Temného pána. Nestihol sa obrátiť. Vôbec necítil, že Potterova myseľ je aktívna. Bol priveľmi zameraný na svojho milenca.
„Nie!“ zdesene vykríkol. Takmer spadol spolu s ním. Musel sa pomaly oprieť o stenu.
„Môj pane, počujete? Nie vy...“ zúfalo ním triasol.
„Neprebudí sa...“ potichu poznamenal Harry. Hlava mu klesla. Krvácanie bolo čoraz silnejšie. Napriek tomu však nezomieral. Nechápal, ako je to možné. Bol stále pri plnom vedomí.
„Myslel si, že neovládam parselčinu. Tie putá, ktoré nás spájajú sú silnejšie, ako nejaký hlúpy horcrux.

***

Bol hlboko v ňom. Tak blízko všetkého, po čom túžil. Konečne sa to stalo. Miloval sa s ním. Vnímal vôňu jeho pokožky. Precítil všetky možné slasti. Napriek tomu, že jeho partner vôbec nespolupracoval.


***



Poznámka autorkyff: Dôvod takého zakončenia kapitoly? (keby to niekto chcel vedieť) Je taký, že mám hrozne zlú náladu. A ešte nie som rozhodnutá čo s nimi bude. Takže až do poslednej minúty sa zrejme ešte budem rozhodovať.
Po prvé kvôli skúškam a ešte aj kvôli inej veci, o ktorej nebudem hovoriť, lebo no... Nemôžem na nete. V poslednej kapitole sa tiež nedozviete ako to s Pánom dopadlo. Až v Epilógu.

Kvapky krvi

Postavy nepatria mne. Sú súčasťou anime Vampire knight. Nerobím si na ne žiadny nárok.
depresívne, slash, het, od 15 rokov, báseň je samozrejme mojej výroby.

Pár: Kaname/Zero
Yuuki/Zero

Zabudni naňho. On miluje Yuuki. Nikdy sa na teba nepozrie. Nenávidí ťa, lebo si myslí, že mu ju chceš prebrať...

Hlad červenej ruže
Myšlienka na boj s temnotou
Ty, ktorý slúžiš noci,
Prekliaty si bol samotou?

Takéto myšlienky ma neustále sprevádzali. Hlavne, keď som si obliekal čiernu školskú uniformu a snažil som sa zotrieť si z tváre krv. Yuuki mi sama ponúkla takéto riešenie. Jej krk sa pre mňa stal večnou útechou.
Nechcel som byť upírom. S celej sily som proti tomu bojoval, ale nemohol som s tým nič urobiť. Zobliekol som si košeľu a prešiel som po zraneniach, ktoré boli pozostatkom z minulej noci. Počas hliadky som narazil na upíra menom Kaname. Trochu sme sa pobili, ale našťastie si to nikto nevšimol. Nemal som byť taký impulzívny. Vlastne som celú hádku začal len kvôli tomu, aby som ho mohol pobozkať. Čo urobil potom? Tak to vôbec netuším, ale veľmi dobre si spomínam na jeho odmietnutie.

Prvý a posledný bozk
Prvé a posledné sklamanie
Zahasí lásku v srdci upíra

„Zero, si v poriadku?“ pevne ma zozadu objala a nechcela ma pustiť. Hlúpe dievča. Mohol som jej ublížiť, lebo ona bola príčinou môjho nešťastia.
„Nechaj ma. Kúpeľňa ešte nie je voľná,“ vyhlásil som chladne. Nechcel som sa s ňou zhovárať.
„Zero, on mi to povedal. Prezradil mi, že si sa doňho zamiloval,“ mierne očervenela a pokúšala sa ma udržať, tak aby som sa náhodou neobrátil k nej.
„Mlč!“ zavrčal som rozčúlene. „Nič ti nepovedal a rozhodne si nič nepočula!“ vytrhol som sa z jej zovretia. Ušiel som s kúpeľne takmer polonahý. S horným dielom uniformy v roztrasených rukách.
Ako som mohol byť taký nerozvážny? Prečo som mu to povedal? Prečo som si zbytočne robil nádeje?
„Zero, počkaj!“ zakričala za mnou. Pokúšala sa ma dobehnúť. Vždy sa o mňa starala. Mal som ju rád. Tentoraz som však nemohol počúvať jej hlas. Potreboval som byť sám. Potreboval som zabudnúť.

Hlad čiernej ruže
Svetlo v temnej noci
Vždy, keď ty odchádzaš
Jeho srdce temno skosí

Schmatla ma za ruku. Zhodila ma na zem a zadychčane sa o mňa opierala.
„Mrzí ma, že ťa neľúbi. Naozaj je mi to veľmi ľúto. Nechcela som ti ublížiť... Nebudem s ním chodiť, ak si to neželáš,“ opatrne sa ku mne naklonila a pobozkala ma. Ani neviem, ako sa to stalo. Zrazu sme boli nahý... Všetko sa so mnou krútilo... Dotýkal som sa jej pŕs, hladkal som ju... Bozkával a napokon som prekročil zakázanú hranicu. Bola mojou, ale vedel som, že v skutočnosti mi jej láska nepatrí. Cítil som sa hrozne....

Hlad žltej ruže
Hlad žiarlivosti
Skaza tvojich myšlienok

Kaname nás videl. Neveriacky sa díval na tú príšernú scénu. Ja som sa prestal ovládať a on ma udrel. Bolelo to viac než čokoľvek iné, lebo to bola facka od neho. Ušiel som, bežal som tak dlho, až kým som sa nedostal do iného mesta. Akadémia mi zmizla z očí. Rovnako ako ľudia, na ktorých mi záležalo.

Koniec

Upír s tvárou anjela

6. kniha z Upírskych kroník
autorka: Anne Rice

Kniha obsahuje homosexuálne ladené scény! Aj, keď by som sa nehnanevala, keby ich bolo viac.
Asi som nenásytná.
Konktétne sa zaoberá vzťahom Amadea (Andrej, Armand) a jeho majstra. Amadeo je krásny chlapec, ktorý sa citovo pripúta k svojmu učiteľovi, záchrancovi...
(Viac nechcem prezrádzať...)
Bola preložená do slovenčiny aj do češtiny. Je súčasťou série upírskych kroník. Prvou z nich je dosť známa kniha Interview s upírom. (prípadne veľa ľudí pozná aj ten film)

Nejak sa mi to podarilo tak, že mám ešte jednu na viac, čiže mám dve... Heh, to šťastie a zábudlivosť...Plánujem ju predať. Možno ju niekomu dám, ešte netuším...I ked ešte presne neviem...nuž .... Uvidím.