3. kapitola Citlivé miesta

Fandom: Harry Potter

pár: HP/SS, LV/NL

varovanie: 18+ romantika, mpreg, netradičné formy mágie

rodinné, dramatické

stav: dokončené

                                                          Poznámka: poviedka prešla AP.

19. Februára

Rozhodne úplná spomienka

Nevilla Longbottoma

Prebudil sa v nejakej izbe, ktorú vôbec nespoznával.

 „Ginny, kde si?!“ zúfalo vykríkol Neville. Spomínal si, ako držal jej chladné telo. Potom nastala tma, ktorá ho úplne pohlcovala.

Vedel, že tú spomienku si nikdy nedokáže vymazať s mysle. Bolo to príšerné. Takmer neskutočné. Túžil sa prebudiť z toho zlého sna.

Nejaká postava vstúpila do izby. Svetlá sa zažali  a on uvidel veľmi príťažlivého muža.

Sledoval ako zložil na zem svoj habit a ostal pred ním úplne nahý. Bol nádherný, akoby tam vôbec nepatril, do celého toho chaosu. Keby Neville nevedel, že pred ním stojí Voldemort, nikdy by toho nádherného muža nepovažoval za monštrum.

Momentálne upieral zrak na štíhle prsty, ktoré sa jemne dotkli prútika.

Neville pred ním zahanbene ustupoval. Pokúšal sa nehľadieť priamo naňho.  Oproti nemu pôsobil úplne obyčajne. Hanbil sa za svoje telo odeté v otrhanom habite.

„Nepočuje ťa. Aká škoda. Mohla byť veľmi užitočná, keby sa nespriahla s nepriateľmi.  Bola po zásluhe potrestaná...“ chladný hlas ho dosť zaskočil. Akoby nepatril k tej osobe, ktorá stála pred ním.

Všetko pochopil, až keď uvidel hada, ktorí sa spokojne omotával okolo pánových nôh.

 „Vy ste ju zabili!“ zúrivo sa naňho vrhol. Podarilo sa mu ho zhodiť na zem.

Zlosť dodala chlapcovi dostatok sily. Ruky mu omotal okolo pása a snažil sa dosiahnuť na jeho prútik.

Voldemortove ruky ho pevne zovreli.

„Nebola jediná a nebude ani posledná. So mnou sa nebudeš zahrávať, maličký.“

Pritisol ho k zemi. Pevne ho držal a ich telá sa o seba takmer nehanebne obtierali.

Neville cítil, ako sa had presunul naňho a svojou váhou ho ešte viac pútal k zemi.

Habit sa úplne uvoľnil a čoskoro pocítil, váhu cudzieho tela priamo na svojom bez akejkoľvek zábrany.

„No tak, zavolaj toho svojho Harryho, možno sa vráti a pomôže ti. Možno ti vysvetlí, ako sa máš správať k svojmu pánovi...“

NL: Takto to začalo so mnou a s ním. Vtedy som ešte nevedel, kam ma to zavedie, ale teraz už viem, že to bol jediný spôsob...

14. Apríla

Neúplná spomienka

Severusa Snapa

NL: Obávam sa, že vám nepoviem, ako sa tí dvaja zmierili . Rád by som to urobil, ale neviem to. Túto spomienku som nenašiel a nanešťastie nemám možnosť sa k nej dostať. Viem len toľko, že Snape bol vo veľmi vážnom stave.
VEĎ-VIETE-KTO sa s ním pohral a výsledkom bolo jeho dosť násilnícke správanie voči Harrymu. Naozaj netuším ako sa to medzi nimi urovnalo. Ani kedy presne k tomu došlo, ale táto ďalšia spomienka jasne naznačuje, že sa počas toho obdobia výrazne zblížili.

To si však myslím len ja, a to, ako to naozaj bolo by vám mohli lepšie objasniť len oni. Teda, kedy toho boli schopní, ale to dnes rozoberať nebudeme. Čaká nás príjemnejšia a o niečo pohodovejšia spomienka. Teda, aspoň čo sa týka profesora Snapa.

Severus Snape ho opatrne poutieral. Uterák sa opatrne dotýkal citlivých miest. Horšie to však bolo s dušou. Tú nedokázal len tak zahojiť ani ovplyvniť. On sám nemal naňho už žiadny vplyv. Stále v ňom videl nepriateľa, ale zároveň aj osobu, ktorá by mu mohla poskytnúť niečo nové. Niečo, čo predtým nemal.

Snape nevedel, akoby sa s ním mal v takejto situácii zhovárať. Dokázal by jeho stav ešte zhoršiť, ale to momentálne nepotreboval. Nebavilo ho provokovať osobu, ktorá bola na hraniciach svojich možností. Tá tvár mu ubližovala. Vždy si prial, aby ho videl trpieť, ale uvedomil si, že je ako blázon, ktorý hľadá niečo neexistujúce.

Harry nebol James. Mal s ním veľa spoločného, ale on  nemal potrebu sa niekomu vysmievať. On sám vyvolal chlapcov hnev a nenávisť. Tentoraz chápal, že sa stalo len to, čo si prial. Starý príbeh pokračoval v oveľa krutejšej podobe. On sám tentoraz privolal na seba kliatbu večnej nenávisti.

Aspoň tak to vyzeralo, keď sa naňho chlapec pozrel. Vždy v ňom videl to zlo, ktoré mu ublížilo, to šialenstvo, ktoré sa nedalo zastaviť.

Napriek tomu, napriek všetkým tým problémom, nedorozumeniam, ostal s ním a stále mu istým spôsobom veril.

Severus sa pokúšal vynahradiť mu tú bolesť. Už sa s ním viac nemiloval bez jeho súhlasu . Po celý čas sa snažil  byť výborným spoločníkom a trochu pomôcť

CHLAPCOVI- KTORÝ- UŽ -NECHCE- PREŽIŤ.

Harry bol po celý čas veľmi skleslý, takmer nič ho nezaujímalo a Severus musel vynaložiť veľa energie na to, aby ho dostal z postele.

 Neprinášalo mu až také veľké potešenie, vidieť ho trpieť. Ten efekt bol len chvíľkový, veľmi rýchlo ho to prešlo. Nechcel ho vidieť umierať, vrhať sa do pazúrov Temného pána.

Chcel, aby medzi nimi aj naďalej vládla tichá dohoda o tom, že jeden druhému nebudú prekážať, ale nemienil dovoliť, aby celý deň preležal v posteli.

 „Teraz sa oblečieš, sadneš si za stôl a zješ tie raňajky.“
„Nie som hladný. A od vás nič nechcem,“ tvrdohlavo mu odporoval Harry.

Dnes nemal práve ten najlepší deň a Severus sa s ním naozaj nechcel hádať, ale nemohol sa dívať na to, ako do seba vôbec nič nemôže dostať. Už dávno nevedel, čo je to pocit viny, pri Voldemortovi musel na tie veci zabudnúť inak by sa zbláznil. Musel si stále hovoriť, že on sa len díva, že to nemôže zmeniť, že má byť len očami, ktoré podávajú správy. Teraz to bolo ešte omnoho horšie. Chlapca mal stále pred sebou, stále mal pred očami to, ako naňho zaútočil v tej kúpeľni.

Harry mu to nevyčítal. Už sa k tomu viac nevracali, ale vedel, že on sa nedokáže len tak rýchlo vypnúť. Vysvetľoval mu to snáď tisíckrát, ponúkal mu elixír na zabudnutie, ale Harry sa tej spomienky zbaviť nechcel.

Povedal mu dokonca a Voldemortových pokusoch s démonmi. O tom, ako bol prinútení vypiť nápoj obsahujúci dementorovu krv...

Ako mu ten nápoj úplne zastrel zmysly, ako mal šialené vidiny o trasúcich sa dušiach a Voldemort ho nútil piť ďalej. Chcel, aby mu rozprával o svojich víziách a prepustil ho, až keď toho vypil toľko, že nedokázal rozumne uvažovať.

Taká bola pravda, tie strašné veci ho príšerne rozzúrili a Harry si to odniesol len preto, lebo bol práve po ruke.

Nemohol s tým nič urobiť. Nemohol to vziať späť a nič iné sa robiť nedalo, len sa stále donekonečna ospravedlňovať...

NL: Viem, že to myslel úprimne. Určite si teraz budete myslieť, že som zošalel, lebo obhajujem práve jeho, ale ja som tú krv tiež mal možnosť ochutnať. Mal som len pár kvapiek, ale výsledkom bolo, že som mu dovolil, aby mi robil veci, ktoré...

Na to koľko tej krvi prijal sa ešte veľmi ovládal, ale to všetko som zistil až neskôr... Možno príliš neskoro, na to, aby som to mohol niekomu povedať.

30. mája

Neúplná spomienka

Harryho Pottera a

Severusa Snapa

NL: Túto spomienku som skladal z takých krátkych sekvencií, že to takmer nebolo možné označiť, za spomienku jedného z nich.

 „Čo sa mu stalo? V tých hlúpych novinách sú len samé klamstvá!“ vykríkol Harry.

Jeho ústa sa však čoskoro začali len naprázdno otvárať. Rukou sa dotkol hrdla. Začínal si myslieť, že ho profesor začaroval, ale to predsa nebolo možné. Nepočul ho vysloviť zaklínadlo, ani nemal v rukách prútik.

Nechcel, aby sa ho profesor dotýkal, ale zároveň si to veľmi prial. Bolo to priam neskutočné. Čím dlhšie boli spolu, čím dlhšie ho spoznával, tým viac si uvedomoval, že ho miluje. Nevedel, kde sa to v ňom zobralo.

Nevedel, kde sa to v ňom zobralo. Kedy našiel v sebe dostatok odvahy niečo cítiť k profesorovi elixírov? Na túto otázku ani sám nevedel odpovedať, ale o jednej veci nepochyboval.

To napätie, tá vášeň, ktorá im nedovolila sa od seba odlúčiť. To, ako sa k sebe pomaly približovali a napriek všetkému, boli oporou jeden pre druhého.

Dumbledore zomrel. To bola pre nich rana, väčšia než čokoľvek, čo predtým zažili. Nič sa nezmenilo a Temný pán bol stále silnejší. Stále viac ľudí podliehalo strachu a čoraz väčšie množstvo pred ním utekalo.

Snape si ho posadil do lona. Nechcel, aby sa to dozvedel z novín, ale úplne zabudol na svoju pravidelnú objednávku.

Profesorova ruka sa presunula na chlapcove brucho.

„Dumbledore mal už dlhšiu dobu problémy. Temný pán sa chváli, že ho zabil, ale v skutočnosti to bola jedna stará kliatba. Bola v ňom už dlhé roky. Povedal, že je to pamiatka na jeho milenca. Naplno ho to zasiahlo až minulý rok. Bolo mu zle, nemohol spávať, ale o tej veci mi povedal, až keď už bolo úplne neskoro...“

Nechal Harryho vo svojom objatí. Pritisnutého k svojej hrudi a opatrne ho hladil po vlasoch.

„Musíme ho zastaviť. Musíš mi dovoliť, aby som...“ s nádejou sa díval na svoj prútik.

Snape si ho zamračene premeral.

„Nie, nechcem byť zlým prorokom, ale ty o čiernej mágii nevieš, takmer nič. To, čo sme vás učili v škole sú len také obranné veci, ale nepomôže ti to proti nemu. Teraz ťa už nezachráni ani tvoj prútik. Bol som s ním v rôznych nebezpečných situáciách a čo sa týka mágie, nie si preňho rovnocenný súper.“  

Istá časť Severusa, ešte stále obdivovala spôsob, akým Voldemort ovláda mágiu. Okrem Dumbledora nemal nikto zatiaľ také rozsiahle vedomosti, aby sa mu dokázal vyrovnať a spoliehať sa na šťastie bolo až príliš naivné.

„To nevadí. Musíme to aspoň skúsiť,“  odhodlane odvetil Harry.

„Bola by to samovražda. Neporazíš ani mňa...“  pripomenul mu profesor elixírov.

„To nie je pravda. Teba som porazil!“

„Kedy? Naposledy, keď sme trochu trénovali si skončil zavesený na...“

„Prestaň mi to pripomínať. Ty skrátka podvádzaš!“ Harry mierne sčervenal a pokúšal sa nemyslieť na to ako sa nahý hompáľal na lustri.

„Myslíš, že on na teba bude brať ohľad. Ak sa potkneš, tak ti neponúkne pomocnú ruku. Spomínal som ti už, že hľadá iné spôsoby zabíjania, jeden z nich by mohol na teba len tak náhodou fungovať,“

„Ja viem, ale...“

Snape zacítil pálenie temného znamenia. Pán ho volal. Zrejme chcel, aby sa zúčastnil na nejakej obzvlášť nechutnej zábave. Musel poslúchnuť, aj keď by oveľa radšej ostal so svojím študentom.

Harry sa dotkol rozpálenej pokožky.

Muž rýchlo odtiahol ruku, nebolo mu to príjemné.

 „Musím už ísť. Možno sa pár dní opäť neukážem. Dobby ti vždy prinesie to, čo si budeš priať. Dávaj na seba pozor.“

„Ty tiež.“