varovanie: 15+, smrť, písané z pohľadu Briana Morgana, ja-rozprávanie, priložený obrázok...teda... nuž taký...
Celý deň bol takmer nekonečný a všetky moje potreby sa sústreďovali hlavne na večernú zábavu. Niekoľkokrát som skontroloval mobil. Predstava noci strávenej v jeho blízkosti mi dodávala chuť postarať sa o ďalších nebožtíkov.
Môj temný braček ma našťastie nepripravil o chuť venovať sa svojej práci. Bolo to ako pohľad do mysle iných vrahov. Veľmi presný a presvedčivý. Počul som ich obete rozprávať nemými ústami. Ich prázdne pohľady, bez života ma nedokázali poriadne zaujať. Vždy som uvažoval aké to vlastne je. Prečo sme takí akí a ako je možné, že sa to nedá zmeniť? Prečo stále niečo chceme a keď to už máme stráca to zmysel. Prečo nestačí len jedna vražda a všetko skončí. Prečo to nie je dosť? Na tieto otázky mi oni odpovedať nedokážu. Nevedia prečo je na svete zlo ani z čoho pochádza. Niektorí nevedia, ani čo je to zlo. Som netvor, som zviera. Netušia, čo sa stalo ich vrahom, lebo sú už niekde inde. Všetci chcú veriť, že vo vyššej sfére, ktorú dosiaľ nikto živý nemal možnosť do hĺbky spoznať. Možno je to pravda a možno nie. To nedokážem povedať. Záleží len od toho, čomu veríte. Ak neveríte ničomu, tak si aspoň zapamätajte, že všetci možno nosíme masky, ale tá moja je jedna z tých, v ktorej nájdete určité trhliny. Stačí len keď sa budete dobre dívať a pochopíte. Preto si musím vždy dávať veľký pozor.
Som to najhoršie, čo vás môže na ulici postretnúť, ale čo ste vy? Možno len tí, ktorí ma nevidia. Nevnímajú moju temnú stránku tak intenzívne. Som pre nich obyčajný muž, rovnakí ako ostatní, ale predsa je tu niečo, čo nemôžu vidieť, lebo im to nedovolím. Tak ako potom dokážu rozoznať to zlo vo mne? Tá temnota je im cudzia, tak ako mne tie ich city v pravom zmysle slova. Neviem, či dokážem cítiť, tak ako oni. Robím to tak, ako môj brat. Možno ešte precíznejšie, ale isté je len to, že dokážem nenávidieť. Možno on tiež, stačí len potiahnuť akúsi časť, nájsť to slabé miesto a prejaví cit. To nikto nemôže s istotou tvrdiť. Kto už pozná všetky záhady ľudskej duše.
Pomaly som kráčal po chodbe. Tešil som sa, ako malé dieťa, ale neodvážil som sa zrýchliť. Sprevádzalo ma blikanie pokazeného svetla. Údržba to zas nedala do poriadku a mne sa zdalo, že niečo počujem. Presnejšie niekoho. Akoby tu bilo ešte iné srdce, akoby ma sprevádzalo. Obrátil som sa tak prudko, až mi z rúk vypadla moja prenosná taška s notebookom. Skĺzla sa po dlážke Chytil ma pod krkom, druhou rukou ma objal a stiahol na dlážku. Bola až príliš studená. Spoznal som ho už len podľa toho rázneho dotyku.
„Dex,“ zastonal som mu do ucha. Mali sme sa stretnúť doma. Nechápal som, prečo prišiel. Muselo sa niečo stať.
„Prepáč, Biney, ale bolo to nutné,“ také objatie mi mohol dopriať len on. Chvíľu na mne len ležal. Povolil zovretie na krku a nechal sa hladkať. Z pracoviska som vždy odchádzal ako posledný, nikto iný nás nemohol tak neskoro vyrušiť.
„Tak veľmi som ti chýbal?“ pošúchal som si krk. Nebol to práve ten najpríjemnejší dotyk.
„Musím ti položiť pár otázok a očakávam, že budeš úprimný,“ zľahka sa dotkol mojich pier. Opieral sa o mňa, ako vždy keď bol v strese, ale zároveň mi dokazoval svoju prevahu. Vždy bol pánom situácie. Ja som mohol sa mohol len nechať viesť.
„Samozrejme, braček, som celý tvoj,“ výnimočne som nemal ani poňatia, čo sa stalo, ale keď si ho lepšie obzrel hneď mi došlo, že to nebude len zvyčajná otázka typu kam ukryť mŕtvolu, prípadne, ktoré nástroje by mal tentoraz použiť. Bolo to vážne a ja som nevedel, čo sa odohráva v jeho hlave.
„Dobre, poď so mnou do auta,“ opatrne sa postavil a dovolil mi trochu sa upraviť. Vyzeral zvláštne, takmer som ho nespoznával.
Spoločne sme opustili budovu. Kráčal som zarovno s ním a pokúšal som sa upokojiť divoké búšenie srdca.
„Keď som odišiel do Rity, asi tak o hodinu mi niekto zavolal. Nejaký muž mi oznámil, že sa mám okamžite vrátiť. Vraj má pre mňa prichystané niečo výnimočné Brian, však si nebol v blízkosti jej domu? Povedz, že si sa dnes odtiaľto ani nepohol?“ žiadal naliehavo. Posadil ma a zapol mi bezpečnostný pás. Potom si sadol na miesto pre vodiča a obrátil sa ku mne. Priam ma prebodával pohľadom.
„Nie, celý čas som bol tu. Môžeš si to pokojne overiť, ak chceš. K tej žene som sa ani nepriblížil,“ znechutene som si ho premeral. Snáď si nemyslí, že ju začnem baliť? Nuž možno dúfa, že práve ja pozbieram odvahu a zabijem ju, ale to svojmu mladšiemu bračekovi urobiť nemôžem. Nesmiem medzi nás stavať takéto prekážky. Rita nie je až taká nebezpečná. Otravná to možno. Typ hľadám otca pre svoje deti. To tiež, ale nie je dostatočne zaujímavá, aby ma upútala.
„Prečo ťa to zaujíma? Vieš, že ja by som nikdy neurobil takú chybu,“ pohladil som ho po kolene. Trochu sa spamätal a prestal ma vypočúvať. Svojmu bratovi predsa musí veriť.
Naštartoval. Poriadne pridal a viac si ma nevšímal. Mojou povinnosťou bolo len mlčať.
„Ja tam ísť nemôžem, Biney. Je tam... Ona je tam a neviem, čo mám robiť,“ po prvý raz vyzeral tak bezradne. Priam zraniteľne. Aj v jeho maske sú trhliny a ja som ich zbadal.
„Povedz mi, čo sa stalo Dex. Pomôžem ti,“ žiadal som ho. Prosil som ho o odpoveď, ktorá by ma zbavila ďalších pochybností. Ten pohľad. Vyzeral presne ako vtedy. Už som ten pohľad raz videl a dúfal som, že to nikdy viac nepríde.
„Zastav!“ požiadal som rázne. Bolo až príliš nebezpečné, aby ďalej šoféroval. Musel som prevziať kontrolu. Keď ma po pár sekundách premýšľania poslúchol, uľavilo sa mi.
Objal som ho. Pevne nenásytne, akoby som mu chcel naznačiť, že ja ho dokážem zvládnuť. Pobozkali sme sa. Veľmi jemne a takmer sme sa jeden druhého nedotýkali.
„Rita je... Ona je...“ hlas mu zlyhával. To ma naplnilo ešte väčším strachom. Kolísal som ho a šepkal som mu tie slová, ktoré sa zvyčajne z úst nevypúšťajú. Potom sme si vymenili miesta. Naliehal, aby sme sa poponáhľali.
„Nerozumiem ti, braček, musíš hovoriť pomalšie,“ desil ma spôsob akým sa so mnou zhováral. To skrátka nebol on. Nespoznával som ho. Zlo v ňom ustúpilo akémusi zvláštnemu zmätku.
Pochopil som, až keď som uvidel policajné autá pred jej domom. Bola tam aj naša drahá sestrička Deb. Vytiahol som Dexa z auta. Nebránil sa, ale ani mi veľmi nepomáhal. Doslova som ho ťahal. Bolo to celkom príjemné, mohol som sa ho bez váhania dotýkať a nikto si nič nevšimol.
Výnimočne sa tvárila vážne a hneď ako nás uvidela, rozbehla sa k nám. Vytiahol som Dexa z auta.
„Ahoj, Deb. Čo sa tu stalo?“ tentoraz ma to zaujímalo. Čo mohlo tak rozrušiť môjho temného brata? Vtedy som pochopil, že ak naozaj existuje niečo také ako osud ten náš asi nebude stáť zaveľa.
„Rita je mŕtva. Deti boli vnútri, keď ju niekto...“ nemusela pokračovať. Bolo mi jasné, čo sa tam odohralo. Videl som tie dve stvorenia zabalené do diek. Boli ešte trochu posiate krvou. Chlapec a dievča. Dívali sa na nás prázdnym pohľadom. Dex sa konečne trochu narovnal a váhavo objal našu sestru.
„Mrzí ma to,“ pošepkala mu tie slová.
Podišiel som bližšie k domu. Cez otvorené dvere som videl krv. Bola všade. Zapôsobilo to na mňa. Mal som pocit, akoby sme boli súčasťou jedného nikdy nekončiaceho sa kolobehu. Ja, môj brat a tie deti. Akoby som videl seba.
Ten krpec plakal. Nervózne sa kolísal. Zrejme tomu ešte neveril. Dievča mlčalo a dívalo sa na mňa. Potom som pocítil drobné ruky na svojich nohách. Kým som pohľadom sledoval dielo nejakého ďalšieho šialenca, chlapec vstal a objal ma. Zdvihol som ho na ruky. Trochu sme sa už poznali. Pár krát som bol s nimi v kontakte, ale Dex usúdil, že bude lepšie, keď ma oddelí od tejto časti svojho života.
„Cody,“ váhavo som ho oslovil. S deťmi som to nikdy nevedel. Vždy vycítili, že nie som v tak úplne v poriadku. On však tentoraz nevidel obludnú stránku mojej povahy.
„Mame nič nie je. Však len spí?“ žiadal odo mňa odpoveď, ktorú som mu nemohol dať. Ako povedať niečo také dieťaťu? Ako mu to vysvetliť. Mlčal som. Na niečo také neexistovali tie správne slová. Odniesol som ho späť k žene, ktorá dozerala na Astor.
***
Po pár hodinách...
„Brian?“ pomrvil sa v mojom náručí. Pred pár hodinami sa náš svet opäť zbláznil. Opäť to vyslovil. Povedal správne moje meno.
„Áno, Dexter?“ pritisol som ho k sebe. Náruživo som ho bozkával. Moje túžby som držal na uzde. Nič viac som si k nemu nesmel dovoliť. To bolo všetko, čo mi mohol dať.
„Myslím, že viem kto to urobil,“ vyhlásil chladne.
Ďalší lov sa začal a ja som chcel byť jeho súčasťou.
