Bol som šťastný, ako nikdy predtým. Moje starosti sa zúžili len nato, akým spôsobom ho mám objať, aby sa mi nevyšmykol z náručia. Po dlhej dobe bol len môj. Opäť som sa oňho nemusel z nikým deliť.
Rita stála medzi na
mi. Môj braček ju mal rád a to my vždy robilo starosti. Myslím, že si to ani sám poriadne nedokázal uvedomiť. Možno to začínalo byť silnejšie ako to, čo spájalo nás dvoch. Takisto mi bolo jasné, že príde ďalšia. Neostane dlho sám a ja tiež nesmiem. Oficiálne sa ani jeden z nás o mužov zaujíma. Asi sme sa definitívne rozhodli začínať si len so ženami. Ani ja presne neviem, čo ma privádza práve k nemu. Potrebujem len jeho, iní muži sú možno pre mňa ako bratia. Pohol sa v mojom náručí a otvoril oči.Nespal. Nemohol zavrieť oči kvôli nej a kvôli krvi. Zaujímalo by ma, či by takto horlivo „oplakával“ aj moju stratu.
„Pomôžem ti. Urobím všetko, čo mi prikážeš. Chcem, aby si vedel, že ťa vždy budem rešpektovať. Nepokúsim sa zasahovať do tvojich vzťahov,“ mrzelo ma to, ako o mne pochyboval. Práve táto malá anomália nás mohla zničiť. Postaviť proti sebe. To by som nezniesol. Jemne som ho pohladil po vlasoch a vtisol mu bozk na líce. Ešte stále nebol vo svojej koži. Mal pocit, že stratil dávno nadobudnutú istotu. Môj braček vždy niekoho potreboval, aj keď ani s tým nebol celkom zmierený. Vždy sa na niekoho nechtiac viazal.
„Prepáč, že som ťa podozrieval. Teraz ti ešte nemôžem povedať, kto nás prenasleduje, ale neskôr sa o tom pozhovárame,“ zahral dokonalý výraz kajúcnika. Usmial by som sa, keby téma nášho rozhovoru nebola až taká vážna.
„Netráp sa tým, Dex,“ pevnejšie som ho objal. Viem, že ma potreboval a to mi stačilo. Opäť to bol môj malý braček, ktorý tak veľmi potreboval moju spoločnosť. Mal tak asi tisíc dôvodov, aby mi nedôveroval. Ukázal som mu, ako viem žiarliť a to bola chyba. Nemohol som od neho žiadať, aby bol len so mnou. Obzvlášť, keď náš vzťah bol aj tak dosť komplikovaný. A krvavá cesta z našej minulosti sa tiahla aj do prítomnosti. Bol sme tajní spojenci, hráči so smrťou a ľudia ovládaní temnotou. Milenci? O tom som sa s ním ani neodvážil hovoriť.
Ak ste nikdy nepoznali určitý typ lásky ťažko sa vám o nej rozpráva. Neviete to dokonale podať tak, len opisujete to, čo poznáte z iných zdrojov. Preto som sa nikdy neodvážil nazvať naše spojenectvo láskou, lebo tomto zmysle ani jeden z nás lásku nepoznal. Bolo to pre nás slovo, ktoré nás oboch len zmiatlo. Bol som sa ho vysloviť, lebo som videl ako mnohé lásky končia v popole a zabudnutí. Ako sa ľudia od seba nenávratne vzďaľujú a ich svety sa vzájomne uzatvárajú. Nechcel som niečo pokaziť. Tak som sa radšej pokúšal na lásku ani nemyslieť.
Môj Dexter. Môj temný anjel, ktorého nedokážem nikdy poraziť. Ani by ma zvrhol do toho najhlbšieho pekla, prijal by som to s pokorou a odovzdaním. Hladkal som ho. Veľmi nežne a jemne. Vždy som si to precvičoval na iných. Boli nadšený takou starostlivosťou. Všetkým sa to páčilo, len on odolával. Chytil mi ruku. Naše prsty sa preplietli vtom dôvernom geste.
„Dostali sme výzvu. Áno, niečo také ako pozvánku na stretnutie, ktoré nemusí skončiť práve najlepšie. Povedal som, že viem, kto to urobil, ale nie je to celkom presné. Zatiaľ nemám žiadny dôkaz, preto som obvinil aj teba. To, čo mám sú len moje dohady...“ zamračene zo seba zhodil prikrývku. Tým samozrejme obnažil aj mňa. Naše telá sa k sebe opäť inštinktívne pritisli. Vyzliekli sme sa pred sebou, objali sme sa a bozkávali, ale to bolo asi tak všetko. Ešte stále medzi nami bola akási drobná prekážka. Pohľadom som prešiel po jeho tele. Napokon som neodolal. Bozkami som vytvoril cestičku k súčasti jeho sveta, ktorú som nepoznal tak dôverne.
Očakával som, že ma okamžite odstrčí, ale on my len ruku prešiel po vlasoch a trošku urýchlil moje napredovanie.
„Biney, urob to,“ požiadal ma, aby som prekročil aj tú poslednú hranicu. Vzdychol, keď som sa mu začal venovať. Nežne som oblizol jeho penis, najprv zľahka, aby si zvykol na tú myšlienku a po prípade mal možnosť zrušiť svoju žiadosť. Keď nenastal žiadny výrazný protest, opatrne som ho vzal do úst. Pohrával sa s ním. Sal som a lízal, počúval jeho slastné vzdychy, až kým som nemal možnosť ochutnať ho. Úplne sa uvoľnil a pomaly strácal zábrany. Otočil ma na chrbát a divoko bozkával. Potom rukou vyplnil moju prosbu.
***
Keď som sa ráno zobudil, pod vankúšom mi začal vibrovať ten prekliaty mobil. Zistil som, že bezradne objímam vankúš a Dexter už dávno odišiel. Stále som mal plnú hlavu včerajších príjemných zážitkov. Už ani netuším, čo som povedal známej, ktorá si so mnou chcela dohodnúť schôdzku. Všetko sa náhle zastavilo, keď som začul ten hlas.
„Dex, si tu?“ dvere vedúce do spálne sa otvorili. Deb nakukla dovnútra.
„Čo robíš v jeho posteli?“
