13. 4. 2010

Pekelná hra 2. časť






varovanie: 18+, anjeli démoni, trošku sexu, apokalypsa, padlí
je to skôr taká minikapitolovka, nečítať pokiaľ nie ste už na piatej sérii a keď ste len na 1-4 tak čítať len na vlastnú zodpovenosť....
táto časť, je troch sex-pwp, ale v tých ostatných je už viac deja
páry: Castiel/Lucifer
Sam/Dean




***

Castiel ich požiadal, aby sa zastavili v mestečku, ktoré nemalo ani poriadny hotel.
Samozrejme nič im nestihol poriadne vysvetliť, lebo sa akosi záhadne niekam stratil po neočakávanej bitke s démonmi a ešte viac bojachtivými anjelmi.
Celú noc strávili v aute. Sam musel prespať s hlavou na Deanových kolenách.
Počas toho posledného konfliktu s démonmi a anjelmi si zlomil pár rebier.
Stále to bolo dosť bolestivé a každý pohyb mu spôsoboval problémy.
Z nemocnice odišiel čo najskôr, preto sa ešte nestihli poriadne zahojiť.
V aute by sa vôbec nevyspal, keby mu Dean neponúkol takúto pomoc. Stále bol ešte otupený po liekoch a dokonca aj príliš prudké nadýchnutie mu spôsobovalo menšie problémy.
Bol poriadne prikrytý a dobre sa mu spalo, až kým mu do tváre nezasvietilo svetlo vyžarujúce z displeja.
„Dean, nechaj už tak ten mobil,“ rozospato zamumlal Sam.
Ešte sa mu nechcelo vstávať. Deanova blízkosť mu poskytovala bezpečie. Bolo mu dobre a chcel ten okamih čo najviac predĺžiť.
„Prepáč. Cass stále nedvíha, niečo sa mu stalo...“
„On si poradí. Možno len nie je v dosahu signálu.“
Neochotne sa posadil, ale naďalej sa opieral o svojho brata. Z nejakej neznámej príčiny dostal chuť objať ho. Byť pri ňom čo najbližšie. Zo snívania ho vytrhol Deanov znepokojený hlas:
„Prepáč. Cass stále nedvíha, niečo sa mu stalo...“
„Jednoducho nie je v dosahu signálu.“
Sam nahlas zazíval.
Položil ruky na Deanove plecia a márne si hľadal vhodnejšiu polohu. Bolestivé pichnutie v rebrách ho ešte viac podráždilo.
Upokojil sa, až keď ho Dean opatrne objal.
„Si chorý Sam. Mal som ťa nechať u Bobbyho,“ hundral Dean.
„Nič mi nie je.“
Dean sa chystal ešte niečo dodať, ale zaujalo ho ťukanie na okno.
Niekto stál pri ich aute. Dean opatrne pustil Sama a cez sklo si obzrel postavu.
Jeho brat sa sklamane oprel o sedadlo.
Dean otvoril dvere a prichystal sa na viacero možných alternatív. Mohla to byť pokojne ďalšia démonka, prípadne niečo oveľa vražednejšie.
Do tváre mu zasvietila baterka.
Dievča naňho nezaútočilo, len si ho neškodne obzeralo. A napokon opatrne sklonilo ruku s baterkou.
„Tak ty si Dean Winchester?“
„Áno, ale ty nemôžeš byť tá osoba, o ktorej nám hovoril Castiel,“ nemohol tomu uveriť. Aj, keď im toho Castiel nechcel veľa prezradiť, spomínal nejakého Saela, zástupcu padlých anjelov žijúcich na zemi...
„Zvyčajne ňou nie som, ale dnes urobím kvôli vám výnimku. Som tá a občas aj ten, ktorého hľadáš. Som Alice,“ usmiala sa zvláštnym spôsobom, ktorý v ňom vyvolal skôr nepríjemné pocity. Chcela mu podať ruku, no Dean odmietol.
To, akým spôsobom stála, ako s ním hovorila a to, že sa jej na pár minút na chrbte zaleskla stopa po krídlach, to všetko v ňom vyvolalo podráždenosť.
Čo mohlo prinútiť také mladé dievča, aby súhlasilo s niečím takým? Bolo to takmer nepredstaviteľné.
Dean v sebe márne potláčal hnev. Mohla mať tak najviac šestnásť rokov a už nebola sama sebou. A tá vec mala tú odvahu predstaviť sa jej menom.
„Castiel ti to nepovedal? Mal ťa na to pripraviť. Varovala som ho. Mrzí ma to, ale nemôžem čakať, kým moja jediná schránka viac vyrastie. Predpokladám, že nemáme toľko času,“ strčila baterku do vrecka a založila si ruky v bok.
„Ako si...“
„Každý nám časom povie, áno. Vieš predsa, že máte slabosti, ale ty si kvôli mne nemusíš robiť starosti. Alice nás počuje, vie o čom sa rozprávame a je úplne pri vedomí. Preto sa radšej zdrž akýchkoľvek komentárov. Mohla by sa uraziť. Ak so mnou už nebudeš chcieť hovoriť, pochopím to. Ak máš stále záujem, tak sa uvidíme ráno na tejto adrese,“ strčila mu do rúk lístok.
Samovi sa konečne podarilo opatrne dostať z auta. Uvidel len miznúcu postavu a nahnevaného Deana.
Brat ho okamžite zatiahol späť do auta a pokrčil papierik.
„To bol anjel?“ opýtal sa Sam.
„Odchádzame, s tým anjelom, už nechcem mať nič spoločné,“ vyhlásil Dean.
„Dean, to nejde. Musíme sa aspoň pokúsiť...“ vzal mu z ruky lístok a prečítal si adresu.
„Sam...“
„Pochop, nemáme nič. Môžeme len utekať pred Luciferom a Michaelom. Musíme využiť každú príležitosť,“ ďalej naliehal.

***

Castiel opatrne skontroloval svoj mobil. Našiel niekoľko neprijatých hovorov a dokonca aj pár odkazov v schránke.
Bol zahalený do bielej prikrývky a jeho oblečenie bolo stále pohodené na dlážke.
Nemohol si dovoliť telefonovať, lebo nevedel, kedy sa k nemu Lucifer vráti. Nechcel, aby videl ten mobil. Démoni mu ho nevzali, lebo ho skryl pomocou svojich schopností, ale kvôli Luciferovi musel byť opatrnejší.
S menšími problémami sa mu podarilo naťukať krátku smsku.
„Dean choď na to stretnutie. A radšej mi nevolaj, kým sa ti sám neozvem.
Odpoveď prišla skôr ako očakával.
Kde si, Cass? Prečo, mi do pekla, píšeš? Zabudol si rozprávať. Dean.
Castiel mu okamžite odpísal.
Nemôžem ti to vysvetliť. Teraz nie. To stretnutie je dôležité.
Cass.
Keď sa opäť otvorili dvere, ledva stihol schovať mobil pod prikrývku.
Siahol po svojich šatách a rýchlo sa obliekol. Snažil sa potlačiť spomienky, nato čo sa dialo z jeho telom.
Lucifer sa naňho spokojne zadíval. Sledoval ako sa oblieka a zamyslene sa opieral o dvere.
Castiel sa upravil a obrátil sa k nemu. Aj on vyzeral trochu inak, mladšie, bezstarostnejšie.
Bolo príjemné len tak mlčať a pozorovať ho. Pripomínať si každý okamih výmeny energie.
Archanjel so záujmom sledoval ako sa z jeho stáva opäť upravený a starostlivo pozapínaný Castiel.
Ticho pretrvávalo a nebolo vôbec nepríjemné. Cítili pulzovanie energie, ktorá ich spojila. Mohli sa sústrediť len na tok, ich vlastnej sily.
„Čo teraz so mnou urobíš?“ Castiel neochotne prerušil ticho.
„To predsa vieš. Budeš mi robiť spoločnosť,“ spokojne pripomenul Lucifer.
„Neviem, či sa s tým dokážem zmieriť...“ Castiel nevedel, ako to má presne sformulovať. Nenachádzal slová, ktoré by nezneli príliš urážlivo.
Napriek príjemným pocitom stále vnímal aj ťažobu tých symbolov.

***

Dean neochotne zaparkoval pri malom dome, ktorý sa mu podarilo nájsť až po úmornom hľadaní.
Samovi sa podarilo ho presvedčiť, aby to aspoň skúsili. Zavážila aj správa od Castiela.
To všetko nemohol úplne odignorovať.
Musel uznať, že naozaj nemajú veľa spojencov, ktorí by boli ochotní pomôcť im.
Od padlých neočakával veľa, ale keby sa pridali k Luciferovi a vôbec by si ich nevypočuli, celá situácia by sa mohla ešte viac zhoršiť.
Spolu so Samom vyšli z auta a zamierili k domu.
Vo dverách ich privítala strapatá Alice.
Na dennom svetle vyzerala trochu dospelejšie. Zdalo sa, akoby jej oči dotvárali celkový dojem dlhovekosti. Niečo v nich jasne naznačovalo, že to dievča toho veľa prežilo.
Netrpezlivo im naznačila, aby vošli dovnútra.
Dean neochotne zamieril za ňou. Sam sa ešte chvíľu obzeral, ale napokon aj on skončil v priestrannom dome, ktorý vyzeral celkom zachovalo.
Alice ich zaviedla do obývačky, túto miestnosť lemovali rôzne symboly a nápisy, zväčša enochského pôvodu.
„To si nevšímajte, mala som také tvorivé obdobie, ale väčšinou sú to skôr neškodné záležitosti,“ pokynula im, aby si sadli na gauč.
Dean a Sam sa posadili vedľa seba.
Alice si vybrala kreslo a pohodlne sa usadila.
Dean na ňu stále podozrievavo hľadel.
„Kde sú ostatní?“ opýtal sa nespokojne.
„Ostatní?“ začudovala sa Alice.
„Ostatní padlí,“ upresnil Sam.
„Nevojdú sa sem. Sú ich tisíce. Povedzme, že teraz sú všetci napojení na nás osobný komunikačný kanál a počúvajú nás. Okrem toho zatiaľ ešte nie sú ochotní pristúpiť k osobnejšiemu kontaktu,“ spokojne dodala Alice.
„Sú ich tisíce a kde boli doteraz? Prečo to nezastavili?“ Dean opäť prevzal kontrolu nad rozhovorom a nevyzeralo to, že to bude veľmi príjemná debata.
Alice sa rozpačito pomrvila. Potom na tvári vykúzlila dokonale oslnivý úsmev.
„To je ďalšia vec, ktorú musíme prebrať. My nie sme takí anjeli, ako tí, ktorých ste už stretli. Sme tu príliš dlho a nastali isté zmeny. To, že vám pomôžeme neznamená, že sa o nás všetko dozviete. Čo sa týka tejto záležitosti, ešte nedozrel čas, aby sme sa vám s tým zdôverili. Berte to tak, že sme mali iné povinnosti...“ Alice sa chystala ešte niečo povedať, ale zdalo sa, akoby jej do toho niekto vstúpil.
Chvíľu rozprávala výlučne po enochsky a vyzeralo to, akoby sa len potichu s niekým hádala, keď to prešlo, opäť sa obrátila k nim.
„Musíme odísť,“ dala si na chrbát batoh, ktorý bol položení na zemi a rýchlo k nim pristúpila.
„Čo to má do pekla...“ Dean sa pokúšal namietať, ale nestihol nič urobiť.
Alice sa rýchlo dotkla oboch bratov.
Objavili sa uprostred neznámeho územia. Vyzeralo to, akoby sa dostali do hustého lesa, ktorí pôsobil už na prvý pohľad dosť nepriateľským dojmom.
Dean opäť podopieral bledého Sama. Takýto rýchly transport rozhodne neprospel. Rozboleli ho rebrá a bol opäť nútení prijať bratovu pomoc.
„Alice, prečo si nás sem zatiahla?“
„Musela som,“ Alice bezstarostne sedela na tráve a viazala si šnúrky na topánkach.
„Castiel nás našiel. Zhováral sa s nami a dá sa povedať, že vďaka nemu sme sa rozhodli pokúsiť sa o spoluprácu. Teraz sa však stala istá vec... Práve som sa dozvedela, že bol uzavretý zväzok, ktorí dosť spochybňuje vašu dôveryhodnosť. Lucifer a Castiel... oni...došlo k výmene energií...“ chvíľu zahanbene upierala pohľad na prekvapeného Deana.
Výraz jeho tváre sa nedal ani len opísať.
Alice si prstom prešla po perách.
„To sa vyrieši. Nie je to zas až také strašné. Vzala som vás sem len pre prípad, žeby sa narušila vaša ochrana. Také niečo tu už dávno nebolo a občas sa to stáva. Castiel o tom nevedel. V nebi sa o niečom takom nehovorí, ale aj tak bude lepšie, keď pár dní počkáme,“ pokojne odvetila Alice.
Opatrne vstala a vykročila po úzkom chodníku, ktorý viedol hlbšie do lesa.
Dean a Sam neochotne šli za ňou.
Po pár minútach chôdze prišli k obyčajnej drevenej chatke, ktorá vyzerala dosť opustene, ale vyžarovala z nej príjemná energia.
Alice vybrala z vrecka kľúč a opatrne otvorila dvere.
„Počkaj, najprv to tu celé skontrolujem,“ oznámil jej Dean.
Alice prikývla a nechala ho, aby sa poriadne poobzeral.
Zatiaľ postávala vonku so Samom a pokúšala sa nadviazať s ním rozhovor.
Keď sa Dean vrátil, spoločne vošli dovnútra a zavreli sa sebou dvere.
Alice ich odprevadila do izby na prízemí. Bola pomerne pekne zariadená, ale namiesto dvoch postelí na nich čakala manželská posteľ.
„Nič lepšie tu nemám,“ pobavene odvetila Alice.