Varovanie: 15+, špiónska tématika, krátke, romantické
Pár: Chuck/Casey
Fandom: Chuck (seriál)
Obsah: Sľúbená nočná misia v bare, ale aj niečo sladké pred ňou...
Rozprávač: Casey
AutorFF: Merope z meropesveta
Venované Manii D.
Pevnosť pod Buy More
Neprítomne som civel na monitor. Potreboval som si niečo overiť na počítači. Presnejšie upriamiť svoj zrak na monitor a byť čo najnenápadnejší.
Nanešťastie som si veľmi skoro uvedomil, že dokážem len hľadieť do prázdna.
Moja myseľ sa stále vracala k tomu, čo sa stalo počas tréningu. Ak sa to vôbec dá nazvať TRÉNINGOM.
Už len to slovo sa momentálne v mojej mysli zrazu spájalo s mimoriadne vášnivou skúsenosťou.
Nevrhám sa na zverencov každý deň. Dokonca ani, keby boli ženského pohlavia.
Zvyčajne na nich len vrčím a vyhrážam sa im zabitím. To zaberie vždy.
Viem, čo je mojou povinnosťou, ale ten počítač a ten chlapec...
Odchlipol som si z kávy a na chvíľu som zavrel oči.
Pokoj, ticho a vôňa mojej obľúbenej kávy. Oči som chcel nechať zavreté len na chvíľu.
Pred večernou misiou som naozaj potreboval aspoň trochu vypnúť.
Z driemot ma prebral naliehavý hlas: „Casey!“
Uvidel som ako Chuck drží v zakrvavených rukách kúsky žltej ceruzky označenej sivým pásikom. Začínal som ľutovať, že som tie nové zbrane, niekam neodložil. Ostali na stole a to očividne nebol dobrý ťah.
Dostali sme zásielku takých poriadne nenápadných žltých ceruziek, ktoré boli plné omamnej látky.
Práve túto som chcel poslať naspäť, lebo mala chybný mechanizmus. Nepočítal som s tým, že Bartowski sa rozhodne tú vec preskúmať.
Omamná látka, ktorá bola v nej mu zrejme vyšplechla na už aj tak poranenú ruku. Muselo ho to poriadne páliť. Bolo mi jasné, že mu ceruzka spôsobila zranenie, videl som ako zúfalo zviera malé kúsky, po ruke mu stekal slabý pramienok krvi.
„Čo si to zase stváral?“ okamžite som siahol po lekárničke.
„Nič, len som si to chcel pozrieť a ono to...“
„Boli ťa ešte niečo, okrem tej ruky?“
„Nie,“ zamrmlal nesústredene.
„Nemal si sa toho dotýkať, Bartowski. Teraz ti to budem musieť vyčistiť,“ vrhol som posledný pohľad na svoju chladnúcu kávu. Nanešťastie toto neznieslo odklad.
„Nie,“ nespokojne zavrtel hlavou a pokúšal sa mi ujsť. „Ty nemôžeš.“
„Pohni rozumom. Musím ti to predsa ošetriť!“ dotlačil som ho k stolu, posadil som ho naň a čo najrýchlejšie som sa postaral o jeho ruku. Nebolo to vôbec vážne. Musel som ranu vyčistiť, vybrať pár triesok, a poriadne to vydezinfikovať. Keď mal ruku starostlivo obviazanú a bolesť bola zrejme v znesiteľnej miere dostal zo seba: „Ďakujem ti.“
„Nemáš začo,“ odsunul som lekárničku nabok a pozorne som ho sledoval. Bol bledý a zdalo sa, že mu prekáža dokonca aj moja prítomnosť.
„Počuj, Casey, mali by sme...“ chcel vstať, ale ešte na to ani zďaleka nebol pripravený.
Nebezpečne sa zakolísal.
Takmer spadol zo stola. Musel som ho pridržať. Poriadne a oboma rukami, aby náhodou nespadol a nerozbil si tú svoju intersectovú hlavu.
„Teraz to nerieš, Bartowski. Nechcem, aby si sa tým zaoberal,“ posunul som sa do takej polohy, aby som sa mohol opierať o stôl.
„Nemôžeme predsa...my sme...“
„Seď a staraj sa o to, aby ti neprišlo zle,“ odvrkol som odmerane.
„Budem v poriadku. Výborne si sa o mňa postaral, ale to...“ stále sa snažil niečo povedať. Absolútne som to neschvaľoval. Nechcel som, aby niečo hovoril o tej záležitosti.
„Je to moja povinnosť, to snáď už vieš. Ešte stále sa ti krúti hlava?“ neúprosne som menil tému rozhovoru.
„Už je to lepšie, ale ešte ma nepúšťaj,“ odvetil trochu zahanbene.
„Dobre, počkáme, kým ti nebude lepšie,“ dodal som neisto.
Už len tá jediná veta ma úplne odrovnala. Nevedel som, ako na to zareagovať. Spomenul som si ako mi niečo podobné povedal pred pár hodinami, ale samozrejme úplne v inej súvislosti. Nie. On to skrátka nepovedal. Nemôžem si to pripustiť.
Radšej som sa posadil vedľa neho a dával som dobrý pozor, či sa náhodou neblíži Walkerová.
Keď som usúdil, že bez mojej pomoci by už dokázal dotancovať aj na druhý koniec miestnosti, opatrne som vstal a chystal som sa vrátiť k svojmu predstieraniu, že mám dôležité povinnosti.
Chuck šiel za mnou až k počítaču, neúnavne ma nasledoval. Stále mal ešte niečo na srdci...
Otočil som sa k nemu. Chvíľu predo mnou cúval, ale napokon sme ostali stáť dosť blízko pri sebe.
„Potrebuješ ešte niečo?“
„Áno.“
Skôr než som naňho stihol zavrčať, že mám prácu, jednoducho priložil svoje pery na moje a letmo ma pobozkal. Trvalo to len veľmi krátko, ale aj tak ma to dokázalo zohriať viac než tá úžasná káva.
Nič mi nevysvetľoval len to urobil a potom vyšiel po schodoch a nechal ma v pevnosti samého.
Nervózne som sa oprel o stenu.
Schladiť si hlavu, dať si studenú sprchu. To teraz budem musieť kvôli nemu urobiť.
Dokonca ani vytrvalé vrčanie mi akosi nepomáhalo. Rozhodol som sa, že si pôjdem najprv trochu zastrieľať.
Dúfal som, že túto záležitosť budeme mať čo najskôr za sebou. Takisto mi bolo jasné, že keď Chuck ešte raz urobí niečo podobné, buď ho chytím pod krkom, alebo si ho podám oveľa drastickejším spôsobom.
Keď som sa do sýtosti vyzúril, pri rôznych pohyblivých terčoch a mal som za sebou aj spomínajú sprchu, prišli nové inštrukcie.
Začínal som tušiť, že toto nebude jeden z tých zdanlivo pokojných dní, keď mi jednoducho dali do ruky zbraň a mohol som ju patrične využiť.
Akoby nestačilo, že z Chuckom musíme hrať pár. Tá vec, ktorú musíme získať je v horných apartmánoch.
Musíme sa tváriť, že spolu chceme...
Sarah nám práve všetko ešte raz zopakovala. Vyzeralo to, akoby sa mimoriadne dobre bavila.
„Nie, to je už priveľa,“ začínal som ľutovať, že nebudem sedieť v dodávke, tak ako zvyčajne.
Vrhal som vražedné pohľady na všetky strany.
Chuck ticho stál vedľa mňa, mlčal a tváril sa, že je dobrý chlapec.
Štuchol som doňho, ale on len nemo prikyvoval ako nejaký stroj.
„Podľa mňa vám to ide skvele. Zvládnete to,“ pochválila nás Sarah.
„Dobre, pokúsime sa. Mohla by si nás nechať chvíľu osamote, potrebujeme spolu ešte niečo prebrať,“ odvetil som chladne.
Sarah prikývla a nechala nás, aby sme si o tom všetkom ešte pohovorili.
Chuck so seba vydal znepokojený povzdych. Možno to bolo tým, že moja ruka spočinula na jeho ramene.
A na hrudníku pocítil dotyk mojej spoľahlivej zbrane. Okamžite stuhol.
„Tak a teraz chcem počuť všetko. Čo to tu na mňa hráš ?“ pripravil som si aj oveľa odstrašujúce otázky, ale zatiaľ som ho chcel šetriť.
Zachvel sa.
„Nič nehrám. Naozaj som ti neklamal a chcem byť s tebou... Je to tak ťažké to pochopiť...“ nervózne drmolil Chuck.
Padla ďalšia odzbrojujúca veta. Chcel by byť so mnou. To je predsa nezmysel. Nemôže.
„Teraz ma dobre počúvaj. Vidím, že si sa stále nepoučil a neberieš ma dostatočne vážne. Nezáleží mi na tých tvojich hlúpostiach. Ja nie som Walkerová. Po dnešnej misii, nechcem počuť ani slovo... Ak neprestaneš, tá ruka bude nič proti tomu, čo s tebou urobím ja...“ postaral som sa, aby to znelo dostatočne výhražne.
Chuck smutne prikývol.
***
Nemenovaný nočný klub
Hlasná hudba. Blízkosť cudzích tiel.
Tlupa tancujúcich ľudí, ktorý nám bránili vo voľnom pohybe.
To všetko bolo dnes súčasťou našej úžasnej misie.
Keby som mohol vybrať zbraň, hneď by nám uvoľnili miesto. Nanešťastie potom by už na našej operácii nebolo nič tajné. Takto som len mohol dúfať, že nás nikto nebude zdržiavať.
Sledovaný subjekt a jeho milenec sa pohli. Museli sme sa nenápadne držať v ich blízkosti.
Spolu s Chuckom sme sa predierali davom. Bolo nám horúco. Obaja sme sa cítili nepohodlne.
Keď hrozilo, že nás od seba oddelí tancujúca partia, chytil som Chucka za ruku. Nie je nič horšie ako stratiť z dohľadu Intersect.
Niekto zozadu vrazil do Chucka, čo spôsobilo podivne silnú reťazovú reakciu.
Začínal som tušiť, že sa odtiaľ nevymotáme...
A potom začali hrať tú jednu z tých pomalých a príšerne romantických piesní. Náš sledovaný objekt sa samozrejme zavesil na svojho milenca a spokojne tancovali.
Sarah mi rýchlo pošepkala, aby sme urobili to isté, ak ich nechceme stratiť z dohľadu.
Tak som k sebe privinul Chucka a chvíľu sme sa pomaly prispôsobovali hudbe.
Výhodou bolo, že sme na sebe mohli spokojne visieť a pritom som stíhal sledovať aj náš objekt.
Tancovať telo na telo, otáčať hlavou, držať Chucka a nestratiť pritom koordináciu mi dalo dosť zabrať.
Chuck sa ku mne spokojne túlil, zdalo sa, že mu takéto spestrenie programu vôbec neprekáža.
Nervózne som naňho zavrčal, až keď sme sa nedopatrením dostali na druhú stranu parketu. Musel som sa zas predrať k nášmu objektu a veľmi nenápadne sledovať tých dvoch zamilovaných.
Náš nemenovaný objekt si skutočne užíval. Vyzeralo to, že práve svojmu partnerovi vyzliekol košeľu.
Uľavilo sa mi, že mi dvaja takého predvádzanie nemáme v pláne.
Trochu som nadskočil, keď sa mi pri uchu ozval Chuckov hlas: „Casey, musíme odísť. Niečo nie je v poriadku... Intersect....“ klasicky fňukal, ako vždy keď mal záblesk a všimol si, že nás akosi príliš často obklopujú zlý chlapci.
„Nepanikár, Chuck. Všetko mám pod kontrolou,“ zľahka som mu prešiel rukou po chrbte, aby sa prestal triasť. Pieseň už našťastie pomaly končila a naše objekty si čoskoro pôjdu sadnúť.
Potom snáď bude príležitosť nenápadne zistiť, kam schovávajú tie veci.
„Casey, naozaj je to vážne...“ pokúšal sa mi ešte niečo povedať, ale nepočul som ho. Hudba bola príliš hlasná.
Keď pieseň skončila, naši zaľúbenci sa po chvíli vytratili do horných miestností. Ťahal som Chucka za nimi.
Vykročili sme po schodoch. Potom som sa rýchlo postaral o tých ľudí. Vzal som vec, po ktorú sme prišli.
Chuck celý čas dával pozor a napäto sa obzeral okolo seba. Keď sme to konečne mali vo vrecku a vracali sme sa nadol, začínal som sa tešiť, že všetko napokon dopadne v náš prospech.
„Casey,“ neisto sa ozval Chuk. Potiahol ma za ruku, aby ma zastavil.
„Čo je?“
„Mohol by si ma ešte chvíľu počúvať. Viem, že som sľúbil, že s tým prestanem, ale nedá sa to. Intersect chce, aby som ti to povedal, že ťa...“
„Neskôr, Chuck,“ nemilosrdne som ho ťahal medzi ľudí.
Objal ma uprostred toho zmätku a na tvári sa mu usadil taký zvláštny výraz.
„Niečo tu nesedí. Nie je to bezpečné,“ pokúšal sa varovať ma, ale nestihol presne popísať situáciu.
V hornej časti explodovala nejaká menšia nálož. Nastala panika a krik. Tlaková vlna nás zhodila zo schodov, ale stihol som svojím telom ochrániť Chucka, preto sa mu pochopiteľne nič nestalo. Môj chrbát zaprotestoval proti takému silnému úderu a v ušiach mi dosť silno hučalo. Nehovoriac o pekelnej bolesti hlavy.
Bolesť mi bránila rozumne uvažovať. Niečo také sa predsa nemalo stať. Nebol to ten typ akcie, ktorú... Zotrel som si krv, ktorá mi stekala po tvári...
Takmer som nevidel a ledva som počul. Potom sa moja hlava rozhodla, že už nemusím o ničom vedieť a jednoducho som sa úplne vypol.
Prebral som sa, až keď ma začali nakladať do sanitky.
„Casey, pokojne... To bude v poriadku,“ zdalo sa mi, že Chuck hovorí niečo také, ale nebol som si istý. Stále som ho dobre nepočul.
Keď ma vtiahli dovnútra, sadol si ku mne.
Tváril sa ustarostene a po celý čas sa mi prihováral.
Koniec
Poznámka: Berte to len, ako koniec tejto jednorázovky. Nechala som to také, aby som mohla nato ešte nadväzovať v nejakej ďalšej, čo sa už bude volať inak.
Preto to nechcem ešte úplne uzavrieť.
