Varovanie: 15+, špiónska tématika, krátke
Pár: Chuck/Casey
Fandom: Chuck (seriál)
Obsah: Chucka a Caseyho čaká náročný tréning
Rozprávač: Casey
Poznámka: Dosť otvorený koniec, ale neskôr nevylučujem možnosť otvoreného pokračovania, ale samozrejme nič kapitolové, lebo nestíham...
Venované Manii D.
„Prišiel si včas, Bartowski. To sa až tak tešíš?“ neodpustil som si aspoň malé podpichnutie.
Osobne ma až príliš zožieralo to, čo sme mali dnes trénovať. Bozkávanie a dotyky, aby sme nepokazili naše krytie.
Generálka nám pridelila misiu, ktorá si vyžadovala, aby sme predstierali, že sme pár. Po prvý raz som mal naozaj silné nutkanie neposlúchnuť priamy rozkaz.
Chuck protestoval bránil sa, hádal sa s ňou až sa zdalo, že od samej zlosti ozelenie.
Práve preto som povedal áno. Súhlasil som, aby som ho trochu podráždil. Netušil som, že to tak dopadne...
Nemal som to robiť. Viem, že to bola chyba. O to viac ma zaskočilo, keď aj Chuck napokon tiež súhlasne prikývol.
Skôr než som stihol otvoriť ústa, generálka sa odpojila a misia nám ostala na krku. Práve preto sme na dnes naplánovali takýto špeciálny tréning. Sara poznamenala, žeby bolo lepšie, keby sme si to nacvičili v súkromí.
Práve preto tu teraz stál. Začínal byť dosť mokrý, lebo už od včera vonku sústavne pršalo.
„Casey...ja...“ vyjachtal takmer nezrozumiteľne.
„Poď ďalej,“ prerušil som ho netrpezlivo. Nemal som chuť vybavovať sa s ním pred dverami celý deň.
Akoby nestačilo to, že musíme trénovať práve tie veci, ktoré sa mi ani trochu nepozdávajú.
Nehýbal sa. Nepočúval ma. Tak som ho len rýchlo vtiahol dnu.
Zaviedol som ho do izby a hodil som mu čistý uterák.
Keď bol konečne suchý, sadol si na moju stoličku a nervózne si ma premeriaval.
„Tak, myslím, že môžeme začať. Som pripravený,“ dodal už oveľa pokojnejšie. Reč sa mu zjavne vrátila, ale to, že nemal žiadne námietky bolo veľmi podozrivé.
„Dobre, tak sa nehýb,“ naklonil som sa k nemu.
Priblížil som sa natoľko, aby sme sa mohli pobozkať, naše pery sa takmer dotkli. On spanikáril a trhol celým telom dozadu, samozrejme vyhol sa mi a spolu so stoličkou skončil na zemi. Poriadne si udrel chrbát. Nechápal som to. Veď počas tej záležitosti s vírusom sa pobozkal ešte aj proti mojej vôli. Teraz ním priam lomcovala nervozita.
Počas druhého pokusu ma hlavou takmer udrel do nosa.
Bolo mi jasné, že to urobí zakaždým, keď sa k nemu priblížim.
„Takto to nepôjde. Ľahneš si na posteľ,“ vytiahol som ho na nohy a dotlačil do postele. Tam nehrozil žiaden podobný úraz.
Začínal som tušiť, že toto len tak ľahko nenacvičíme. Preto som naňho vrhol jeden zo svojich obzvlášť odzbrojujúcich pohľadov.
„V poriadku, Casey. Už to neurobím, pokračuj,“ napokon hlesol Chuck.
„Ak sa ešte raz pohneš, Bartowski, tak za seba neručím. Len lež!“ prikázal som mu.
Chvíľu sme si mlčky premeriavali jeden druhého. Čakal som, kým sa trochu upokojí.
Trvalo asi desať minút, kým sa lepšie uvelebil na mojej posteli. Stále bol napätý, ale nie až natoľko, aby zas robil problémy.
„Výborne, to je oveľa lepšie,“ pochválil som ho. Pomaly som sa k nemu priblížil.
Potom som ho pobozkal. Najprv len jemne, takmer akoby to bola len provokácia, potom oveľa dôslednejšie. A skôr než som sa spamätal, bozkávali sme sa ako milenci.
Trénovali sme možno až príliš dôkladne. To uznávam, ale čoby človek neurobil pre hladký priebeh blížiacej sa misie.
Bolo priam nadľudsky ťažké sa od seba odtrhnúť.
Rýchlo som zmenil bozk na objatie a odtiahol som sa od neho lapajúc dych.
Chvíľu sme ležali v posteli vedľa seba, značne vykoľajený z reakcii našich tiel. Bolo mi horúco a moje telo by sa možno dožadovalo aj ďalšieho rozptýlenia. Neviete si predstaviť, aké to je, keď sa vás dlho nikto nedotýka. Potom sa vaše telu zrazu tak nejako naštartuje a už sa to dá len veľmi ťažko zastaviť.
„Tak dobre, myslím, že na dnes bolo tréningu akurát dosť,“ odvetil som obozretne, keď som opäť získal výraz profesionála.
„Ešte by sme to mali skúsiť...“ nečakane sa ozval Chuck.
„Skúsiť? Naozaj?“ podozrievavo som si ho premeral. Zaujímalo ma, čo také by sme ešte mohli spolu robiť. Chcel by snáď... Nie... To určite nie.
„Áno, teda... Bolo to fakt, skvelé, ale...“ Chuck sa ku mne naklonil.
„Tak sa predveď, Bartowski. Čakám,“ vyzval som ho.
„Zavri oči,“ požiadal ma trochu vyplašene. Znelo to skôr ako prosba, než rozkaz.
Urobil som to.
Pritúlil sa ku mne. Dotykom ma požiadal, aby som si zobliekol tričko.
Dovolil som mu prevliecť mi ho cez hlavu. To nebol problém. Chcel si trochu urobiť pohodlie.
Vonku ešte stále pršalo, akoby to nikdy ani nemalo skončiť. Počul som ako daždové kvapky dopadali na okná, ale moja myseľ sa upriamila, na to, čo urobil on.
Rozopol mi aj nohavice, práve počas toho okamihu, keď som sa v myšlienkach trochu vzdialil realite. Najprv sme sa opäť zľahka bozkávali, akoby som sa mal len na niečo pripraviť.
Pocítil som najprv ako ma pohladil cez nohavice, potom jeho pery a jeho jazyk prešli mojím telom a skončili tam...
Domnieval som sa, že je to len výplod mojej fantázie.
Nemohol predsa urobiť niečo také... Nemohol... Skrátka on... Nemohol...urobiť niečo také...bláznivé...nie... ešte viac bláznivejšie... skvelé... úžasné...
Myšlienky mi zlyhávali, hneď ako sa jeho snaha začala prejavovať navonok.
Len nebyť tvrdý, len nebyť... To som si opakoval, lebo som ani nechcel pripustiť, že ma niečo také vôbec dokáže... Práve...on...a...
Otvoril som oči, až keď mnou prešla vlna toho krátkodobého šťastia. Nohavice som mal stále rozopnuté a Chuck sa mi rozpačito otočil chrbtom.
Náš tréning očividne skončil. On si zahanbene prechádzal rukou po tvári.
Neodvážil sa na mňa ani len pozrieť.
Pritlačil som ho k posteli. V mojom zovretí ledva vládal dýchať.
„Čo to malo znamenať?“ povolil som, keď som si uvedomil, že má nedostatok vzduchu a asi len ťažko by mi dokázal odpovedať.
„Ja neviem,“ nešťastne vyhlásil Chuck. „Nechaj ma. Chcem odísť!“ začal sebou prudko zmietať.
„To je v poriadku. Nič sa ti nestane. Upokoj sa,“ držal som ho. Nechcel som, aby v takomto stave niekam išiel. Niečo sa s ním dialo.
„Ja... práve som mal záblesk. Povedal mi, že sa ti to bude páčiť,“ s námahou odvetil Chuck.
„Kto?“
„Intersekt.“
„To je nezmysel. Je to len počítač,“ pokrútil som hlavou. Nie som síce počítačový znalec, ale toto už na prvý pohľad vyzeralo ako výhovorka.
Musel som ho nechať to dokončiť.
„On mi tvrdí, že sa k sebe hodíme...“ nešťastne dodal Chuck.
„A čo také ti ešte povedal?“ zaujímalo ma, ako ďaleko chce ešte zájsť.
„O tom nemôžem hovoriť,“ opäť razantne pokrútil hlavou.
„Pokiaľ sa ti to v hlave nejako poplietlo. Musím to vedieť. Je to súčasťou mojej práce,“ pripomenul som mu tú skutočnosť, že ručím za celú jeho hlavu aj telo.
Ľahol som si na bok a skúmavo som ho pozoroval.
Chuck ku mne natiahol ruku. Naše prsty sa dotkli. Pocítil som teplo. Potom som uvidel obrázky. Bolo to zvláštne vidieť to, čo sa zvyčajne stáva jemu. Nanešťastie to nebolo až také prudké, ale aj tak to poriadne bolelo.
Séria týchto obrázkov nemala nič spoločného s tajnými vládnymi operáciami. Boli to skôr akési zvláštne pocitové záležitosti. Obrazy nás dvoch spolu, ale skôr to vyzeralo ako nejaký druh zvláštnych fantázii.
Zdá sa, že počítač si poskladal svoju vlastnú verziu nášho údajného vzťahu a nemienil sa jej vzdať.
Chuck pustil moju ruku. Chvíľu som si pretieral oči. Boleli ma od toľkých obrázkov.
Aj po prerušení kontaktu to stále pokračovalo. Bolo to neznesiteľné a zdalo sa mi, akoby mi niekto celou silou tlačil na lebku.
„Chuck,“ zamrmlal som bolestne.
Nedalo sa to vydržať. Prestalo to, až keď sa ma opäť dotkol. Moje telo sa upokojilo a obrázky zmizli.
Bol som úplne hotový a až do rána som spal ako drevo. Nevedel som o sebe...
Keď som sa prebudil, zamieril som rovno do sprchy. Posteľ bola rozhádzaná, všetko som nachádzal len na zemi a moje oblečenie sa povaľovalo v rôznych častiach izby.
Stále som sa necítil dobre.
Predpokladal som, že Bartowski už dávno opustil môj byt. Pre jeho dobro som dúfal, že to urobil.
Možno by stálo za zmienku, že som si náš tréning chcel zaznamenať pre prípad. Dostal som nápad jednoducho urobiť záznam, pre prípad núdze. Nespomínal som si, čo sa stalo po mojom upadnutí do milosrdnej kómy, ale pre pokoj svojej duše, som to musel vedieť.
Vykročil som k počítaču a naťukal heslo.
Keď som záznam posunul, až na miesto, kde som milostivo stratil vedomie. Moje oči rozpačito prebehli po obrazovke.
Videl som, ako sa ten Casey po pár sekundách Chuckovho nariekania prebral. Nedôverčivo som poklopal po obrazovke. Pretočil som tú časť, keď Chuck pobiehal okolo mňa, dával mi na hlavu obklad a chystal sa zavolať Saru.
To skrátka nemohla byť pravda. Neveril som vlastným očiam. Musel som si to prehrať niekoľkokrát. A stále to bolo rovnaké.
Ten „Casey“ vyrazil „Chuckovi“ z ruky mobil. To by možno, ešte bolo v poriadku, keby mu potom niečo nepošepkal do ucha. Bolo to veľmi nezreteľné, nepočul som to, ani keď som zosilnil zvuk.
Z pier sa mi čítať nedalo, mumlal som dosť nezrozumiteľne. Potom mala kamera poruchu, prípadne niečo podobné a na chvíľu ostala čierna obrazovka. Trvalo to asi dve minúty, ale tam záznam nekončil...
Potom to vyzeralo, akoby sme pokračovali v tréningu. Prípadne sme sa zrejme posunuli na vyšší level.
Sledoval som, ako sme do seba presne zapadli.
Nie, nie. Tentoraz zato Bartowski naozaj neniesol zodpovednosť. Pochybujem, že by niečo také chcel spôsobiť. Doslova som sa naňho vrhol a on nemohol urobiť absolútne nič.
Aj, keď som celkom zreteľne počul, ako povedal: „Casey, no tak vidíš, že som nežartoval. To ten náš intersekt...Počkaj, ešte... Toto predsa nie... Bojím sa...“ chcel, aby som ho pustil. Zdôrazňoval, že niečo také nemôžeme len tak urobiť. Veď ani spolu nechodíme...
„Caseyho“ to očividne netrápilo. Nepustil ho.
Potom už nemal čas rozprávať.
Neskôr samozrejme, pár krát zopakoval slovo ešte.
V akom kontexte to povedal, to snáď nemusím zdôrazňovať.
Zvuk som okamžite musel stíšiť a prinútil som sa dopozerať to až do konca.
Potom aj iné veci, ktoré som nemohol reprodukovať a začali vo mne vyvolávať spomienky.
Urobili sme to, sakra!
Nanešťastie na zázname, nebola ani zmienka o tom, že Chuck opustil môj dočasný domov.
Našiel som ho zalezeného pod mojou posteľou. Ešte spal, keď som ho spod nej vyťahoval.
Mal na sebe môj župan a spokojne si oprel hlavu o moju hruď.
Chcel som ním zatriasť, ale pochopil som, že bude lepšie, keď si ešte pospí.
Intersekt zjavne nie je úplne obyčajný počítač. Je nebezpečnejší, ako sme si mysleli.
