Varovanie: 18+, špiónska tématika, slash, sex (nie úplne do detailov) krátke, romantické, sladké
Pár: Chuck/Casey
Fandom: Chuck (seriál)
Obsah: Casey dostane rozkaz postarať sa o Chucka. Podarí sa mu zistiť, prečo Intersect reaguje tak primerane? Odolá tomu, čo ich k sebe priťahuje?
Rozprávač: Casey
Dej voľne nadväzuje na Chuck vs. Misia Queer 1,2 (predchádzajúce jednorázovky)
AutorFF: Merope z meropesveta a alternatívnehosveta (Merope Alternatívnomeropová :D)
Venované Manii D. a Saskyi za...
„Casey, už si zbalený?“ agentka Walkerová nervózne postávala pri mojej posteli.
Zdalo sa, že mi niečo chce povedať, ale nemôže to urobiť v nemocnici. Neustále sa hrala s náramkom, ktorý jej dal Chuck.
Chcel som ju upozorniť, že takým teplom si zoderie ruku, ale nepustila ma k slovu.
„Musíme čo najskôr nastúpiť do auta. Už na nás čakajú,“ dodala takým tónom, akoby od toho závisel život samotného prezidenta.
Vedel som, že misiu nemáme. Teda aspoň nie žiadnu novú. Záležitosť z bombou prevzal iný vyšetrovací tým.
Preto som o tejto veci takmer nič nesmel vedieť. Nebolo to už naše vyšetrovanie.
Sarah mala veľmi na ponáhlo a to bolo viac než podozrivé.
„Áno, som pripravený na odchod,“ odvetil som nie práve najpríjemnejším tónom. Kvôli nej som si nestihol všetko poriadne usporiadať. Nemal som ani čas prevziať si nový časopis o zbraniach, ktorý som si objednal.
Vzal som si svoje veci. Ešte raz som pohľadom prešiel po izbe. Potom sme spolu vyšli von.
Stále mi pripadalo podozrivé, že s nami nie je Chuck.
Najprv to vyzeralo, akoby sa mal úplne zrútiť kvôli môjmu pobytu v nemocnici. Neustále hystericky pobiehal. Trčal pri mne celé tri dni a museli ho doslova nasilu odtiahnuť, aby sa aspoň prezliekol.
Neskôr, keď som sa už cítil lepšie, neprišiel ani na jednu návštevu. Myslel som si, že sa hnevá kvôli tomu, čo som povedal Walkerovej. Musel som ju požiadať, aby si dali pozor na tie zvláštne prejavy Intersectu.
Vynechal som len pár detailov, ktoré nemusela poznať. Určite si viete domyslieť, ktoré detaily neboli určené vedeniu.
Len som jej mierne naznačil, aby požiadali o pomoc nejakého spoľahlivého odborníka.
Zamyslený a dosť podráždený, som sa nechal doviesť až k parkovisku. Tam ma Walkerová uviedla do akejsi tmavej dodávky.
Zapadol som do zadnej časti. Agent, ktorého meno nemusím poznať, ma stručne pozdravil. Zapadli sme dovnútra a zavreli sme dvere.
Sarah si prisadla ku mne a začala mi to všetko vysvetľovať.
„John, generálka ma poverila, aby som ťa odviedla do Cherry pie.“
Okamžite som si predstavil, nevkusnú červenú budovu v tvare koláča.
V skutočnosti sa nevolala Cherry pie, ale bola to prezývka, ktorá sa stala dosť používanou hlavne medzi našimi ľuďmi.
Bolo to akési tajné vládne medicínske centrum, umiestnené na odľahlom mieste, plné tej najmodernejšej techniky a najlepších odborníkov. Doslova čerstvá novinka, určená len pre tie najvýznamnejšie záležitosti.
„Chceš mi tým povedať, že tam hospitalizovali môjho Chucka?“ vyletelo to zo mňa a keď mi došlo, čo som povedal, pevne som zovrel svoj batoh.
„Áno, je to tak. Mal vážnu poruchu a museli sme ho tam previesť. Nebolo to vôbec ľahké, stále volal len teba,“ odvetila znepokojene.
„Bude v poriadku?“
„To nie je také isté,“ naklonila sa ku mne omnoho bližšie. Tušil som, že mi chce povedať niečo možno až príliš delikátne.
„Chce, aby si tam s ním ostal. Počas toho čudného záchvatu, mi povedal, že ťa miluje. Na chvíľu sa prestal ovládať a hovoril aj niečo o tom, že ten sex bol skrátka úžasný,“ dodala ešte omnoho tichšie.
Pôsobila tak pokojne a vyrovnane, akoby jej neprekážalo, že jej nádejný priateľ tára také hlúposti.
Začínal som tušiť, že ten počítač sa musel nejakým spôsobom pokaziť a poriadne popliesť Chuckovi hlavu.
„Nie je pri zmysloch...“ odmietavo som pokrútil hlavou. Túžba zaškrtiť ho vlastnými rukami náhle poriadne zosilnela.
Dal som jej jasne najavo, čo si o tom myslím. Dokonca som nemusel ani vrčať, aby pochopila, že niečo také v žiadnom prípade neprijmem.
„Možno by som tam za ním nemal ísť. Môže sa to ešte zhoršiť,“ vrhol som nevraživý pohľad na vodičov chrbát. Dúfal som, že agent- ktorého meno nepotrebujem vedieť, sa sústredí viac na cestu ako na náš rozhovor. Bol som ochotný precvičiť si na ňom pár dobre mierených úderov, keby sa odvážil čo len hlasnejšie nadýchnuť.
„Tvojou úlohou je ostať s ním,“ znelo to tak oficiálne, až ma z toho rozbolel žalúdok. Uznajte, že nemocničná strava v kombinácii s takýmito správami rozhodne neprospieva dobrému agentovi.
„Poslúchnem rozkaz, ale to ostatné čo si povedala, si láskavo nechaj pre seba. Nemám záujem o hlúpe výlevy toho decka!“ môj výraz bol zrazu ešte zlovestnejší.
„Chuck sa naozaj necíti dobre. Ber naňho trochu ohľad. Spolieha sa na teba...“ zdalo sa, že nemieni zabudnúť na tému Chuck miluje Caseyho...
Zjavne jej nedochádza, že táto téma vzbudzuje vo mne len vražedné inštinkty.
„Žiadny strach, postarám sa oňho,“ potlačil som nutkanie použiť jeden z obzvlášť nepríjemných bojových chmatov. Usúdil som, že Walkerová bude potrebovať všetky svoje stavce.
Aj, keď nezaručujem, ako skončí Chuck. To jeho priznanie by stačilo na to, aby mu museli zadovážiť peknú rakvu.
Oprel som sa na sedadle a pokúšal som sa dívať cez okno. Zdalo sa mi, akoby všade bola vytapetovaná Chuckova vystrašená tvár.
Spomenul som si na to, ako som ho držal.
Chcel som mu pomôcť. Nemienil som ho nechať v kaši, ale toto nebola práve najhodnejšia chvíľa na prezentovanie výsledku nášho tréningu.
Nebol som hrdý na to, čo sa stalo. Nemal som naňho len tak skočiť. Zjavne ho moje správanie úplne zmiatlo.
Celá cesta mi ubehla pomerne, rýchlo. A po dlhom čase som mal naozaj strach. Sám so seba, že sa opäť neudržím a...
Keď sme vystúpili pri zadnom vchode, pomaly sa začínalo stmievať.
Vzal som si svoje veci.
Walkerová priložila kartu, vošli sme dnu.
Takmer sme sa stratili v spletitých chodbách špeciálnej nemocnice.
Sarah rýchlo kráčala predo mnou a tvárila sa čoraz odmeranejšie.
Napokon sa nám podarilo nájsť izbu 26/A.
Bola až na konci nepríjemne dlhej chodby. Postrčila ma dovnútra a zavrela za mnou dvere.
Ocitol som sa v príšerne bielej, ale zato pomerne komfortne zariadenej izbe.
Na posteli, obklopený monitormi a hadičkami ležal Chuck.
Pomalými krokmi som postupoval až k nemu.
Do očí mi udreli dve monitory. Jeden z nich snímal životné funkcie, ten druhý zrejme monitoroval činnosť Intersectu.
Chuck mal oči zavreté. Bol poprikrývaný a spokojne spal.
Prisadol som si na kraj postele. Premáhal som túžbu zatriasť ním.
Bol v poriadku, pravidelne dýchal a mal príšerne nezdravú farbu.
Hneď ako som sa opatrne dotkol jeho ruky, oči sa mu otvorili. S námahou sa posadil a keď ma uvidel, na trochu ho to rozrušilo.
Oči mu priam žiarili, ako dieťaťu, ktorému práve priniesli obľúbenú hračku.
Znechutene som sa odtiahol. Už len to by mi chýbalo, aby sme opäť prešli k nejakým intímnostiam.
„Casey, si v poriadku?“ natiahol ku mne ruky, ale ja som akýkoľvek pokus o dotyk odmietol. Kútiky úst mu mierne poklesli.
„Nič mi nie je. Sarah mi povedala, že si skolaboval,“ skonštatoval som prísne.
„Nie je to nič vážne. Naozaj. Prepáč, nechcel som ti narobiť problémy... Som rád, že si prišiel. Ostaneš?“ pár krát trhane nadýchol, pokrútil hlavou a rukou prešiel po prikrývke.
Obe ruky mal dosť dopichané a to ma dosť znepokojilo. Vyzeral dosť zoslabnuto. Začínal som ľutovať, že som ho prebudil.
„Ďakujem, Casey... ja...“ opäť sa ma neúspešne pokúšal dotknúť. Celý sa pritom predklonil a takmer zletel z postele.
Perami sa pritom zľahka obtrel o tie moje. Nemal to robiť.
Tvrdo som ho pobozkal. Strčil som mu jazyk do úst, aby konečne sklapol.
Na chrbte som pocítil jeho ruky...
V mojej hlave sa opäť mihali obrázky. Potom som opäť nedokázal myslieť na nič iné, len na Chucka a to, čo všetko by sme mohli spolu robiť...
Kašľal som na káble a keď sme obaja skončili nalepený na sebe, bolo mi jedno, že niečo odpojím.
Moja myseľ volala na poplach, že všetky izby sú monitorované... Nepomohlo to, chcel som ho a netrápilo ma to...
Schladiť nás dokázal len generálkin hlas. Objavila sa na menšom monitore, ktorý som si predtým nevšimol.
„Agent Casey! Agent Bartowski!“
Obočie sa jej stiahlo do prísnej linky a jej prenikavý hlas odnášal preč moje intersectovské vzrušenie.
„Čo to robíte?!“
Pre istotu som ostal ležať, aby si nevšimla, že už mám rozopnuté nohavice. Z tej polohy v ktorej bol monitor mohla vidieť akurát horné polovice nášho tela, čo bolo len dobré vzhľadom na to, že sme sa akosi poponáhľali.
„Generálka Beckmenová, mrzí ma, že ste nás takto pristihli. Viem, že je to dosť neštandardné, ale Intersect skrátka trvá na tom, že my dvaja...“ nebolo ľahké jej to vysvetliť... Nenachádzal som tie správne slová a Chuck vedľa mňa len niečo nesúvisle jachtal.
„Agent Casey, ubezpečujem vás, že Intersect je len počítač. Nemôže si nič priať ani na ničom trvať. Je mi absolútne jasné, že ste spolu.“
„My sme len...“ pokúšal som sa jej oponovať, ale zjavne nemala chuť počúvať ma.
„Nič mi nemusíte vysvetľovať. Pokiaľ vám to nebude brániť v práci nemám námietky proti vášmu vzťahu,“ dodala trochu miernejším tónom.
Keď sa odpojila, okamžite som si natiahol nohavice.
Ostal som sedieť na posteli. Nemalo zmysel vstávať, aj tak sme už boli uznaní za partnerov.
„Ako to robíš?“
„Neviem, Casey. Nedá sa to kontrolovať,“ vyplašene pokrútil hlavou.
„Prídeme na to aj bez pomoci,“ ľahol som si k nemu. Unavene som prechádzal pohľadom po jeho tele.
Chuck bol stále ešte odhalený. Mal vyhrnutú pyžamu takmer až ku krku.
Boli tu miesta, ktorých by som sa chcel dotknúť. Nevedel som z akého dôvodu.
„Budeme to ešte skúšať ?“ rozpačito zamumlal.
„Áno, chcem vedieť, prečo to ten počítať robí,“ odvetil som spokojne.
„A keď niekto príde?“ zrejme ho dosť zasiahla záležitosť s generálkou.
„Má smolu. Ďalšieho nepotrebujeme.“
„Casey, ja...“
„Mlč.“
Naklonil som sa bližšie k nemu. Rukou som mu prešiel po hrudi. Bolo to len pohladenie, ale on bol celý napätý.
Zúfalo pokrútil hlavou a pokúšal sa zakryť.
„Nerob to,“ varoval som ho takmer nežne. Niečo sa so mnou opäť dialo. Žiadne obrázky som nevidel, ale momentálne to vôbec nebolo dôležité. Chcel som pokračovať tam, kde sme prestali.
Hladkal som ho, až kým sa úplne neuvoľnil. Napätie poľavilo a mohol som ho opäť bozkávať.
Chuck spokojne zastonal. Dovolil mi, aby som perami preskúmali všetky tie miesta, ktoré mu spôsobovali rozkoš.
„Casey, to nemusíš, naozaj,“ v jeho očiach bolo až príliš tej povestnej náklonnosti. Zjavne netušil, kvôli čomu som zmenil svoj názor. Nechcel som, aby si myslel, že mi na ňom záleží, bránil som sa tomu, ale možno práve kvôli týmto dôvodom som tomu nedokázal prísť na koreň.
Chcel som zistiť, či to naozaj potrebujem tak, ako on a iná cesta zrejme neexistovala.
Chcel som ho potrápiť svojou pozornosťou. Dať mu pocítiť, že veľmi ľahko môže dostať to, čo si tak prial.
Keď ma jeho telo, nenásytne prijalo do seba, prestal som hľadať akúkoľvek súvislosť s Intersectom.
Musel pevnejšie zovrieť vankúš.
Bol plne sústredený na mňa. Okamžite som postrehol, že má záblesk.
Opäť sa mi v hlave objavili obrázky. Prechádzali v takom rýchlom slede, že som ich nedokázal od seba oddeliť.
Keď som sa v ňom pohol, zdalo sa mi, akoby všetko okolo mňa strácalo svoje zvyčajné farby.
Hľadel som mu do tých prekvapených očí. Nestrácal som s ním kontakt a skúmal jeho reakcie. Bol môj. Myslel to vážne. Chuck nie je z tých, čo o niečom takom žartujú. Obzvlášť, keď vie, žeby som mu mohol zlomiť krk.
Prikryl som jeho ústa svojimi.
Moje telo hovorilo za seba. Nebolo nutné sa o ničom dohadovať...
Keď som usúdil, že sme nadnes vyčerpali všetky svoje možnosti, opatrne som mu vrátil pyžamu do pôvodnej polohy. Celý čas som sa ho dotýkal takmer s posvätnou úctou.
Poprikrýval som ho. A už ako kompletne oblečený špión som si ho prísne premeral.
„John, chcel...by... si... chceš...“ jachtal rozrušene.
„Neviem, Chuck.“
