Autor: Merope
Veková hranica: 18+
Varovanie: angst, sex-pwp, slash, dráma, temné, romantika, evilDean, hurt and comfort
Pár: Sam/Dean
Kapitoly: 9 + prológ a epilóg (Po deviatich stranách, delené do častí po troch stranách)
Poznámka: dej sa odohráva po tretej sérii, nerešpektuje udalosti 4 a 5!
*~*
„Bude to v poriadku...“ šepkal mu upokojujúce slová. Rukou nahmatal svoj prívesok, démoni roztrhli šnúrku a nechali ho ležať na zemi.
Dean si ho vložil do vrecka. Bude ho treba očistiť, aby ho mohli opäť používať ako prostriedok na Samovu ochranu.
Tentoraz mienil to spojenie ešte viac posilniť a zvýšiť odolnosť prívesku.
Dean pocítil na svojom tele Samove ruky. Vyvolalo to v ňom temné pulzovanie túžby. Pokúšal sa prekonať všetky tie impulzy, ktoré ho žiadali, aby si okamžite vzal Sama. K nikomu ešte necítil niečo také pohlcujúce.
Tie ruky sa ho však nedotkli preto, aby v ňom prebúdzali túžbu. Sam sa ho neúspešne pokúšal odtlačiť. Bolo to len slabé zatlačenie, Dean takmer nepocítil žiadny odpor. Zabolelo to kdesi tam hlboko, pod vrstvami démona, na mieste, kde ešte bola jeho duša nepoškodená.
„Pustite ma,“ nervózne hlesol Sam.
Už takmer nič nevidel. Oči sa mu zatvárali, ale nechcel, aby ho niekto zachraňoval. Nepotreboval žiadnu ľútosť.
Nič nevidel, ale to neznamenalo, že dovolí, aby sa ho dotýkala jedna z hrozieb temnoty. Vedel, že človek by nemohol tak rýchlo poraziť toľkých démonov.
„To som ja, Sammy...“
Začínal si uvedomovať, že ten hlas už niekde počul.
V tej chvíli sa naňho všetka ta ťarcha opäť zrútila. Démoni mu rozprávali o tom, ako veľmi Dean v pekle trpí... Ako ho preklína a želá si, aby sa preňho nikdy nemusel obetovať... Mal pocit, akoby ten hlas ešte viac rozjatril otvorené rany...
Dean tu nemohol byť s ním. Nie živý. Jeho telo predsa... Všetko sa stratilo v diaľke, keď ho uložili do hrobu. Sam sa musel dívať ako jeho roztrhané telo putuje do zeme. Bol umiestnení v rakve, ale Sam ho stále videl pred sebou doráňaného... Ich posledné spoločné chvíle mu prebiehali mysľou rýchlejšie ako to dokázal zniesť...
Nechcel, aby sa preňho obetoval. Nikto potom netúžil. Toľkokrát si želal, aby ho Dean nechal umrieť, aby do toho nezasahoval...
Pamätal si, ako vtedy kľačal pri tom hrobe. Začalo pršať, ale on stále nedokázal odísť. Stál tam tak dlho, až sa mu zdalo, že takmer splynie s okolím. Tá istá bolesť, ktorú cítil vtedy, ho zaplavila a pod jej váhou úplne stratil pojem o čase a priestore...
Začal sa zúfalo triasť, kričal, po tvári mu nekontrolovateľne tiekli slzy a pevne sa držal osoby, ktorá hovorila tým hlasom, nech už to bol ktokoľvek.
*~*
Prebudil sa až niekedy okolo popoludnia. Ležal vo vyhriatej posteli, bol obložený prikrývkami a na krku mal opäť svoj náhrdelník. Na posteli vedľa neho bola priehlbina, akoby tam predtým niekto ležal.
Sam si rukou opatrne prešiel po rozboľavenej hlave. Postupne sa rozpamätal na útok démonov, ich posmešky a zvrátené hry, aj na osobu, ktorá ho dostala z ich rúk. Potom prišiel na rad ten hlas, ktorý mohol znamenať len jediné... Odreniny na rukách mu niekto starostlivo ošetril, už takmer neboli viditeľné. Niekto ho odniesol do bezpečia... Niekto ho objal...
„Dean!“ zakričal to meno, akoby očakával, že k nemu naozaj príde. Už si nebol istý vôbec ničím, ale potreboval poznať pravdu. Preklínal svoju naivitu, ale nedokázal sa úplne oslobodiť od tej myšlienky. Nech bola tá myšlienka akokoľvek bláznivá, niečo mu stále nahováralo, že iné vysvetlenie by nedokázal zniesť.
„Si si istý, že ma chceš vidieť, Sammy?“
Sam sa prudko otočil, ale nikoho nevidel. Ten hlas znel spoza pootvorených dverí.
„Áno, chcem,“ odvetil bez váhania.
Pokúšal sa dostať z postele, ale pod prikrývkami bol úplne nahý. Všetky veci boli pohodené pri posteli, vypraté a poskladané, akoby si niekto naozaj dal záležať, aby jeho oblečenie nebolo ničím poškodené.
Najprv bolo dlhší čas ticho, ale potom sa dvere začali pomaly otvárať. Sam neveriacky hľadel na to, ako sa z tmy vynorila akási postava.
Bol to Dean. Nepochybne tak vyzeral, aspoň na prvý pohľad. Mal jeho tvár, jeho oči, jeho pery a jeho spôsob chôdze, ale predsa na ňom bolo niečo iné...
Nemal na sebe vrchnú časť odevu. Mal len džínsy a bol bosý, akoby mu tieto veci neskutočne prekážali. Akoby si už odvykol nosiť oblečenie.
Díval sa naňho trochu inak, nie celkom ako Dean.
Sam bol z toho dosť zmätený. Na jednej cítil, že je to on, ale zároveň aj nie. Nevedel to nijak inak pomenovať. Zrak sa mu síce vrátil, ale to neznamenalo, že dokáže vidieť pod povrch vecí.
„Ako je to možné, že si tu?“ vyhŕkol prvú otázku, ktorá mu napadla. Bolo to takmer neznesiteľné, ale jeho myseľ sa potom všetkom rozbiehala akosi pomaly. Jedna časť jeho osobnosti dokonca túžila mlčať a okamžite uveriť, že je to pravý Dean. Tá lovcovská márne pátrala po nejakej zbrani.
„Peklo si ma zobralo a teraz ma vrátili späť. Je to úplne jednoduché. Nemal som v úmysle zasahovať do tvojho života, ale ty... Správaš sa ako...“ Dean ťažko nachádzal správne slová. Mal chuť povedať a urobiť niečo úplne iné, ale ich zvítanie sa už uskutočnilo a chcel mu trochu prehovoriť do duše.
„Viem, že sa mi v poslednom čase nedarilo, ale to nie je podstatné... Si démon,“ sucho skonštatoval Sam.
„Áno, som. Stal som sa ním, nedalo sa tomu zabrániť,“ odvetil Dean.
Jeho oči na chvíľu nadobudli typický tmavý odtieň, ale potom sa opäť vrátili do normálneho stavu.
„Nie som si istý, či ti môžem veriť. Pozeráš sa na mňa tak, akoby si...“ Sam sa opatrne dotkol jeho pleca. Stále očakával nejaký útok a nepáčilo sa mu, že je úplne bezbranný. Inštinkt lovca mu veril, že nemôže niekomu len tak veriť...
„To nič nie je. Ešte si zvykám na telo, na oblečenie a na mnohé iné veci, ktoré tebe teraz pripadajú ako úplne samozrejmé,“ mrzuto odvetil Dean. Okamžite oľutoval, že niečo také povedal. Nevedel, čo sa s ním deje. Netušil, prečo zrazu začal byť taký podráždený. Znelo to až príliš ako výčitka. Dean si ani tak veľmi neuvedomoval, čo hovorí, začal sa príliš zameriavať na Samove pery. Na to akým spôsobom sa pohybujú a na to, ako veľmi rád by... Bez rozmýšľania sa k nemu naklonil a pobozkal ho.
Sam tentoraz zareagoval takmer bleskovo. Udrel ho, okamžite schmatol svoje veci a začal sa posúvať k dverám.
