Autor: Merope
Veková hranica: 18+
Varovanie: angst, sex-pwp, slash, dráma, temné, romantika, evilDean, hurt and comfort
Pár: Sam/Dean
Kapitoly: 9 + prológ a epilóg (Po deviatich stranách, delené do častí po troch stranách)
Poznámka: dej sa odohráva po tretej sérii, nerešpektuje udalosti 4 a 5!
*~*
Nádherné pocity prechádzali jeho telom. Dean spokojne zastonal, keď mu Sam oplatil bozk. Pritiahol si ho k sebe ešte tesnejšie. Chcel ho. Zúfalá túžba pulzovala v jeho tele. Nedokázal s tým bojovať. Nikdy nechcel nič viac, nikdy tak veľmi nestál o to, aby sa mohol niekoho dotýkať. Iným spôsobom nedokázal vyjadriť to, čo sa v ňom odohrávalo. Niečo v ňom sa zúfalo lámalo, každú chvíľu mohlo prísť odmietnutie a nikdy nič nebolelo viac, ako to, ktoré pochádzalo od neho. Nikto ho nedokázal zasiahnuť viac.
Oboma rukami si ho privinul k sebe, začínal si plne uvedomovať, že každý ďalší bozk ich môže dostať do problémov.
Ich telá sa k sebe tisli, nedočkavé a túžiace po ďalšom kroku, ale ich mysle sa s tým ešte nedokázali stotožniť.
„Sam, mali by sme s tým okamžite pres...“ zadychčane odvetil, keď sa od seba aspoň na chvíľu odtrhli. Bolo ťažké mu odolať, Dean sa ledva držal pod kontrolou...
„Nie, nemusíme,“ pobavene pokrútil hlavou mladší brat.
Dean si ho neveriacky premeral. Zdalo sa mu, akoby počas tých troch dní niekto vymenil aj Sama. Bol si istý, že ešte pred pár dňami by mu niečo také nedovolil. Veľmi dobre si spomínal na úder do tváre, ktorý od neho dostal. Aj na to, ako si poranil peru. Tá krv musela to všetko spustiť. Dean bol teraz pre Sama neodolateľný, len vďaka krvi. To sa mu ani trochu nepáčilo. Nechcel, aby si Sam myslel, že mu dá krv, vždy, keď sa ho bude chcieť dotknúť.
„Poď do postele. Urobíme si pohodlie, nech ide všetko do čerta, máme predsa voľno,“ Sam chytil Deana za ruku, opatrne vstal a viedol ho do spálne. Dean nesústredene prikývol. Ani si poriadne neuvedomoval to, čo mladší brat povedal. Jeho myseľ sa práve prepojila s domom. Automaticky šiel s ním, ale myšlienkami bol niekde úplne inde. Samov dotyk naňho začal pôsobiť až keď už sedeli na posteli.
Bolo to priam desivé pokušenie. Všetko v ňom chcelo, aby si vyzliekli šaty a milovali sa, až kým sa nebudú vládať hýbať, ale Dean si nebol istý, či to chce Sam, ale sa ozýval len jeho túžba po krvi.
Sam pôsobil uvoľnene a spokojne, ale Dean vedel, že to nie je skutočnosť. Kým riešil svoje záležitosti stalo sa pár vecí, ktoré chcel Sam zakryť. Mladší Winchester nemal ani poňatia o tom, ako funguje tento dom a Dean mu to zámerne nevysvetlil. Dom Sama nepustil von z určitého dôvodu, presnejšie povedané nedovolil mu odísť, lebo vedel, že nebude v bezpečí. Tak to kúzlo fungovalo. Za iných okolností by sa Sam mohol slobodne pohybovať. Sam musel mať nejaké zlé myšlienky, inak by ho dom takto neizoloval. Dean nechápal, čo to má znamenať. Prečo sa k nemu správa takto? Očakával skôr, že ho zasype otázkami, že bude zúriť... Možno očakával aj to, že pocíti zhnusenie, keď si uvedomí, kam teraz Dean patrí. Ako nový démon nemal veľmi na výber. Pre nováčikov vždy platili presnejšie pravidlá a on sa musel držať v blízkosti svojho učiteľa a bol povinný ho poslúchať. On mal moc stiahnuť ho späť do pekla, kedykoľvek si to zaželal. To, že poslal iného démona, aby mu to oznámil, bolo len zdvorilým napomenutím. Nemohol dokonca ani odísť bez dovolenia a jeho učiteľ bol viac než náročný. Našťastie to bolo len krátke stretnutie, ale aj tak to ubralo dosť z ľudského času. Učiteľ sa nestaral o to, ako dlho ho zdrží, čas preňho nič neznamenal. Obával sa, že ho nejakým nedopatrením prepustí až o pár rokov, našťastie sa mu podarilo využiť jeho dobrú náladu a vykĺznuť. Dokonca od neho dostal aj pochvalu. Nič z toho však Samovi prezradiť nesmel. Vedel aj o ďalších veciach, ktoré ho hlboko zaboleli, ale ani to nesmel spomenúť pred smrteľníkmi. Učiteľ mu dal na dlhší čas voľno, povedal nech si užije toho, čo mu peklo dalo, ale nech si na to priveľmi nezvyká. Dean tomu ešte poriadne nerozumel, ale cítil, že za tými slovami je viac, než by sa zdalo.
„Ty ma už nechceš?“ provokatívne sa opýtal Sam.
„Záleží mi na tebe. Chcem, aby si bol v bezpečí, dokonca aj predo mnou, ak to bude nutné...“
Opatrne vysúkal Samovi rukávy a sledoval nové poranenia, ktoré boli ešte pomerne čerstvé. Sam to urobil opäť. Našťastie si vybral miesta, ktoré neboli až také nebezpečné a rany nemali až takú veľkú hĺbku.
Sam zahanbene prechádzal pohľadom po nových ranách. Urobil to, mal zlú náladu a potreboval sa zbaviť strachu.
„Obával som sa, že si ma tu nechal zavretého. Myslel som si, že sa už nevrátiš,“ spomínal na pocity, ktoré v ňom prebúdzala Deanova dlhšia neprítomnosť. Bolo to zlé, veľmi deprimujúce. Obával sa, že to všetko bol len sen, že sa prebudí na nejakom neznámom mieste a Dean bude len šialenou spomienkou.
Dean sklonil hlavu, až k zraneniam, niečo si pre seba zamumlal a opatrne po nich prechádzal perami. Sam sledoval, ako po nich ostáva len nedotknutá pokožka. Keď zdvihol hlavu, pošepkal svoju bratovi slová, ktoré by nikdy predtým takýmto spôsobom nepoužil, nebyť zúfalej situácie, v ktorej sa ocitli.:
„Vždy sa k tebe vrátim. Možno nie v takej podobe, ako očakávaš, ale aj keby som za tebou nemohol okamžite prísť. Máš náš prívesok. Budem ho musieť ešte trochu vylepšiť, ale chcem, aby si vedel, že som s tebou. Za každých okolností,“ jazykom ďalej prechádzal po všetkých stopách a zanechával za sebou len zdravú pokožku.
„Som rád, že si mi to povedal,“ spokojne odvetil Sam. Nechal sa ošetriť bez akýchkoľvek námietok. Dokonca sa nevypytoval ani na jeho techniku liečenia. Dean si trochu vydýchol, lebo aj tieto veci patrili k tajomstvám, ktoré mu nesmel prezradiť a ešte približne dvesto rokov bude viazaný mlčanlivosťou. Príšerne ho to štvalo, ale nemohol s tým nič urobiť.
Keď skončil, Sam sa k nemu pritisol trochu bližšie. Natiahol na nich prikrývku. Dean sa nespokojne zamrvil, ale vedel, že tak to bude lepšie. Nechcel, aby Sam videl, že sa mu škrabance na tele začínajú tiež uzatvárať. Keď si Sam oprel hlavu o jeho hruď a privinul sa k nemu bližšie, majetnícky ho objal oboma rukami.
Potom sa to stalo. Dean tomu stále nedokázal uveriť. Pocítil silné bodnutie. Niečo ostré prešlo jeho hruďou. Dean neveriacky pokrútil hlavou. Dusil sa krvou, bolelo to a pomaly začínal strácať svoju podobu. Mal v sebe zabodnuté niečo ostré. Bol to nôž, cítil ako ho to zvnútra spaľuje, bola v tom aj svätená voda.
„Sam, čo to robíš?“ pokúšal sa vymotať z prikrývok. Bolesť jeho telo úplne podráždila, díval sa do tých milovaných očí...
Mladší brat sa nad ním len naklonil a pil krv, ktorá stekala z jeho tela. Stekala mu po brade, zaplavovala ho temnotou, ktorú Dean nespoznával. Nechápal, kam sa podel jeho nevinný Sammy. Kde je a prečo sa naňho tak díva?
„Sam to telo mám len požičané. Práve si zabil, absolútne nevinného človeka...“ noví démoni nemali právo nechať si telo aj z pôvodným vlastníkom, Dean musel držať dušu oddelene a to znamenalo, že sa už nebude mať kam vrátiť. Noví démoni sa nesmeli dlho zdržiavať v telách. Museli ich striedať každé tri mesiace a toto mal už čoskoro vrátiť. Boli ešte príliš nestabilní, na to, aby ich ľudia v sebe udržali na dlhší čas.
„Na tom mi nezáleží. Urobil som pre nich dosť,“ Sam naklonil hlavu k rane a zúfalo pil. Dean sa ho pokúšal so seba dostať, ale svätená voda, ho spaľovala tak veľmi, že to ledva zvládal vydržať.
Sam sa nad ním naklonil a jednoducho pil jeho krv, bez najmenšieho varovania. Trvalo to takmer polhodinu a Dean cítil, ako ho pomaly opúšťajú sily. Telo sa mu rozpadalo pod rukami, ale Sam stále pil.
Dean v mysli počul Alastairov hlas: „Ak sa niekto chce stať vyšším, musí vyzvať smrť, musí sa z nej napiť a musí prijať novú krv... Aké smutné, že si nepochopil, čo som ti tým naznačoval. Tvoj brat už nie je taký ako predtým...“
Dean to nechcel počúvať. Nevládal. Príliš to bolelo.
Cítil, ako Sam vytiahol nôž.
Spomenul si aj na poslednú vec, ktorú mu povedal Alastair: „A napokon sa jej musí vzdať.“
Neveril mu, keď to povedal. Nechcel tomu veriť. Myslel si, že ho len trápi tak ako vždy. Celý ich vzťah žiaka a učiteľa bol o trápení a trestoch.
Oči sa mu zúfalo rozšírili, keď videl ako si Sam vrazil nôž do hrude. Bolo to ukončenie rituálu... Dean nevedel, čo presne sa stane. Vyhodilo ho to z tela a vtiahlo ho to do Samovho prívesku. Trvalo pár minút, kým sa Sam spamätal. Dean sledoval, ako si nôž vytiahol z hrude. Rana sa mu zacelila. Dean sa nespokojne hmýril v prívesku. Nechcel byť na Samovom krku, nikdy neveril tomu, že sa niečo také stane. Sam to naozaj urobil. Dean sa v pekle smial a krútil hlavou. Hovoril Alastairovi, že je blázon ak si myslí, že niečomu takému uverí.
Sam sa dotkol prívesku. „Mrzí ma to, ale muselo to byť tak. Ničoho sa neobávaj. Postarám sa, aby si dostal oveľa lepšie telo... Všetko bude v poriadku, sľubujem, že...“
Deanova energia sa stiahla, už viac nezohrievala Samovo telo. Stiahla sa čo najhlbšie do prívesku. Pokúšal sa rýchlo nájsť Bellu. Jej energia ho mohla zaviesť do bezpečia. Nemohol tam už dlhšie vydržať. Nemohol mu veriť. Sam to všetko robil len preto, aby sa stal vyšším? To predsa nemohol myslieť vážne. Odpovedala mu, z pekla. Dean sa práve tam netúžil vrátiť. Veď práve prišiel, ale nemal nikoho, komu by zveril svoju dymovú existenciu.
„No tak, Dean. Vedel som, že ťa to nezabije. To by som neriskoval... Naozaj to inak nešlo. Všetko bude v poriadku. Budeme spolu... Sľubujem, že...“ dotýkal sa prívesku veľmi jemne, ale Samova nová energia bola príliš silná. Dean pocítil nový záchvev bolesti. Prudkým pohybom sa vyrval z prívesku a opustil svoj jediný bezpečný domov.
Poznámka autorkyFF: nečítať, toto sú skôr také osobné výlevy, čítať len na vlastnú zodpovednosť
Normálne to malo byť úplne iné, ale niekto ma dosť nahneval, a tak som sa zase dostala na úroveň angst. (Pôvodne to malo byť len také romantické) Ešte odkaz pre tzv. mizerný osud pokiaľ existuje:D je mi jedno, či budem mať v budúcnosti net či nie, prípadne ktovie čo sa stane ešte, lebo to nikto dopredu nezaručí, poviedky dokončím, aj keby som to mala písať na kolene a je mi jedno, či ich budem musieť zas písať len pre seba, alebo nie, ale skrátka i keby neviem, čo bolo... skrátka to dopíšem a basta:D, ale neznášam také reči, že keď sa dačo nepodarí, tak všetko treba rušiť a normálne sa už treba s prepáčením posrať lebo vecí nevychádzajú tak jak majú.... akože wtf! (sorry za výraz), ale raz mi dačo nevyšlo a bolo mi povedané, že som obyčajná nula a že za nič nestojím a potom, že sorry, akože v pohode, dobre, môže byť, ale niekedy čo je veľa čo je moc, a teraz keď sa rieši dajaký problém tak zas, no všetko rušiť... A záver, že no až na budúci rok asi, a ja, že budúci rok ma asi tak zaujíma...Každopádne i tak chcem napísať, knihu čiže môžem kašlať...:D
