30. 12. 2010

8. kapitola Rodina? 2



varovanie: 15+, rodinné

„Ja vám pomôžem,“ ponúkol sa Neville.
Nepripadalo mu to až také hrozné. Tá rana bola naozaj škaredá, ale pri pohrávaní sa s rastlinami, občas aj on sám utŕžil nepekné poranenia. Bol zvyknutý na takéto záležitosti. Napriek tomu mu pripadalo neuveriteľné, že takú vetu vyslovil v súvislosti s pomáhaním Snapovi.
„Ste si istý, že to zvládnete?“ opýtal sa pochybovačne.
„Áno,“ ochotne zopakoval mladík. Zdalo sa, že na dôvere budú musieť ešte trochu popracovať.
„Tak dobre, pustíme sa do toho,“ chladne súhlasil profesor elixírov.
Podrobne si prečítali kapitolu v tej knihe.
Snape šiel pozháňať všetky pomôcky.
Voldemort a Neville naňho mlčky čakali.
Nagini sa im nervózne plazila okolo nôh a dosť nepríjemne syčala.
Snape sa vrátil späť so zvláštne zahnutým nožíkom, ktorý tak trochu pripomínal ostrejšiu verziu lyžičky.
Snape ešte raz prezrel pánovu ruku. Vyzerala ešte o niečo horšie ako pred chvíľou.
Vložil Nevillovi do rúk tú vec a bolo na ňom vidieť, že ešte stále veľmi neverí, že sa im to podarí.
„Keď ti poviem, aby si začal, tak vylúpneš to zelené. Snaž sa, aby tam nič neostalo, inak to budeš musieť urobiť znova. Potom ranu ošetrím,“ už najmenej po tretí raz mu to vysvetľoval, akoby sa naozaj ocitli v škole.
„Zvládnem to. Je to podobné, ako vylupovanie semien,“ znudene odvetil Neville.
„ Severus, prestaň sa už toľko vypytovať a urobte to konečne!“ rozčuľoval sa Temný pán.
„Už to bude. Nemusíš sa ničoho obávať,“ Neville pohladil svojho partnera po chrbte. Voldemort sa trochu strhol, ale neodtiahol sa.
Snape sa rozhodol, zachovať si kamenný výraz a nijak nekomentovať to, čoho bol práve svedkom. Podal chlapcovi tenké rukavice, ktoré sa používali pri práci s obzvlášť nebezpečnými odvarmi. Chlapec si ich bez váhania natiahol.
„Začnite, Longbottom,“ vyzval svojho bývalého študenta.
Mladík priložil nožík na miesto a začal s vylupovaním. Bolelo to a nemohli použiť žiadne utišujúce prostriedky, ale Temný pán takisto zachovával takmer bezvýraznú tvár a nedal najavo žiadnu známku bolesti.
Neville ďalej vytláčal a na niektoré miesta sa musel vrátiť aj po druhý raz, aby odstránil čo najviac častí rozrastajúcej sa nákazy.
Rana sa trochu viac roztvorila a začala krvácať. Mladík sa nezastavil. Ruka sa mu trochu zachvela len pri poslednom čistení, ale našťastie to nespôsobilo žiadne poranenie.
Snape ruku ešte dôkladne prehliadol, ale úplne  neuzatvoril ranu.
Bolo nutné ju nechať zaceliť sa pomalším spôsobom a veľmi opatrne skontrolovať, či náhodou ešte niečo nebude prerastať cez ruku.
Snape ju obviazal tak, aby bola dobre chránená. Neville si opatrne zložil rukavice.
Profesor ich nechal zmiznúť, aby náhodou niečo nekontaminovali.
Neville sa posunul a unavene sa oprel o vankúše.  Dieťa sa v ňom nespokojne hmýrilo, ale bol to aspoň dôkaz, že je naozaj v poriadku.
 „Môj pane, dovolíte mi, aby som šiel za svojou rodinou?“ potichu sa opýtal Snape.
„Áno, Severus, ale vieš, na čom sme sa dohodli. Trvám na tom, aby boli splnené všetky podmienky.“
„Ako si želáte, pán môj,“ profesor pobozkal okraj jeho habitu a pomaly zamieril k dverám.
Voldemort sa obrátil k Nevillovi. Díval sa naňho opäť tým pohľadom, ktorému absolútne nerozumel a potom ho pobozkal.
Neville pocítil na perách sladkú trpkosť pánových bozkov.
Bolo viac než zjavné, že jeho partner by zašiel aj ďalej, nebyť toho, že to nebolo práve najbezpečnejšie pre dieťa.
Voldemort sa od neho len veľmi neochotne odtrhol.
„Oddýchni si. Zajtra nás čaká dôležitý obrad a mal by si byť pritom.“
Neville spokojne prikývol. Nevedel o čo sa jedná, ale nepovažoval za vhodné sa ho na to pýtať.
Temný pán zaľahol do postele a zranenú ruku si ešte chvíľu pridržiaval. Rozhodne to nebola vhodná chvíľa na rozhovor.


***

Harry sedel pri posteli a díval sa na svojho syna, ktorý konečne zaspal. Brianovi dlho trvalo, kým sa potom všetkom upokojil. Stále zvieral v rukách medvedíka o čosi pevnejšie a aj v spánku sa trochu strhával.
Harry vyskočil, keď začul buchnutie dverí. Uľavilo sa mu, keď do izby vošiel Severus.
„Tak ako? Čo s nami bude?“ rozrušene bombardoval partnera otázkami.
„Prežijeme to. Deťom sa nič nestane a ani tebe,“ chladne odvetil Snape.
Natiahol ruky a objal svojho partnera. Bolo príjemné ho po dlhom čase naozaj cítiť.
„Čo za to chce?“ opýtal sa Harry.
„Menej než som čakal.“
„Tak mi to už povedz. Prestaň ma napínať!“
„Najprv si sadni a trochu sa upokoj. Si príliš rozrušený.“
„Chcem to počuť hneď,“ ďalej naliehal Harry.
Snape pokrútil hlavou a pevnejšie ho objal. Dával si pozor, aby priveľmi  netlačil na partnerovo brucho.
„Chce od nás, aby sme zložili prísahu vernosti. A vôbec nie obyčajnú. Skombinoval to s neporušiteľnou prísahou a tie slová, ktoré do nej vybrali sa nedajú vôbec obísť. Ty musíš prisahať dva krát, dokonca aj v haďom jazyku, aby si bol istý, že ak by si prípadne túžil po inej podobe, taktiež by ťa to nútilo poslúchnuť ho. Chce, aby sme sa verejne prezentovali a on ako milosrdný pán, ktorý nás prijal napriek starej nenávisti...“
„Nie, to nemôžeme urobiť! Nemôžeme predsa...“
„Buď to urobíme, alebo nás čaká smrť. A nie len nás dvoch,“ vrhol znepokojený pohľad na spiace dieťa.
„Tak sa aspoň pokúsme ujsť!  Niekde sa pred ním snáď môžeme ukryť kým...“ vymanil sa s partnerovho objatia a takmer ochraňujúco si k sebe privinul malého.
„Už som na to myslel, ale nebude to možné. Počas pobytu v tom väzení nás temný pán označil. Máme na sebe niečo ako stopovacie zaklínadlo, ktoré sa nedá zrušiť. A on nežartuje. Jasne mi povedal, že pokus o útek bude považovať za okamžitú akceptáciu rozsudku smrti. On neušetrí nikoho.“
„Ako si ho vlastne presvedčil, aby nás nezabil? Čo mu bráni porušiť dohodu?“
Rozčúlene sa spýtal Harry.
Snape sa naklonil bližšie k nemu. Rozprával tak potichu, že to takmer pripomínalo mumlanie.
„Povedal som mu, že som ho nezradil, že mojou jedinou chybou bola túžba po tebe, a keď prišlo dieťa nemohol som sa ti obrátiť chrbtom. V tej dobe som bol takisto povinný plniť všetky Dumbledorove príkazy, inak by som bol odhalený a všetko by bolo zbytočné... Trvá na tom, že ťa nebude nútiť žiadnymi neprimeranými prostriedkami. Nedovedú ťa tam násilím ani nič podobné, ale ak odmietneme je ti jasné, čo nás všetkých čaká...“
Harry zúfalo pokrútil hlavou. Nechcel sa s niečím takým zmieriť. Bolo to preňho takmer nepredstaviteľné.
„Vrátia nám prútiky a budeme môcť bývať vo vlastných komnatách... To nám ponúka a máme celú túto noc, aby sme nad tým mohli pouvažovať,“ dokončil Snape.
Harry zúfalo klesol na posteľ. Pred ním bola rozhodne veľmi dlhá a ťažká noc. A ráno nemalo byť o nič lepšie.