Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami
„Takže platí pôvodný plán?“ opýtal sa s nádejou.
Rád by sa podieľal na tom, aby Markova obývačka vyzerala úžasne. Okrem toho bol zvedavý, čo má v tých ďalších krabiciach. To aspoň na chvíľu rozptýlilo jeho obavy.
„Môžeš mi pomôcť len s ľahšími vecami, ale najprv by som ťa mal prezrieť. Potrebujem vidieť, či sa tá noha náhodu nezhoršila.“
„Si lekár?“
„Tak presne by som to nenazval, ale vyznám sa,“ poopravil ho Mark.
„Môžeš to pokojne skúsiť,“ ochotne súhlasil mladík.
Mark si zašiel po lekárničku, lebo obývačka bola stále ešte plná rozhádzaných vecí.
Potom si k nemu opäť sadol a jemne odmotal obväz z jeho nohy. Bolo to trochu nepríjemné, ale vydržal to bez väčších problémov.
Horší bol pohľad na nohu, ktorá rozhodne nevyzerala práve najlepšie. Misha mal opäť ten čudný pocit, akoby bola drevená, akoby nepatrila k nemu, napriek tomu dokázal aspoň trochu pohnúť prstami.
„Behať ešte nebudeš, ale tá druhá strana je už trochu lepšia,“ spokojne odvetil Mark.
Vytlačil si na ruku kúsok z nejakej masti a opatrne ju votrel do pokožky. Mužove prsty sa len veľmi jemne dotýkali miest, ktoré potrebovali trochu pozornosti.
Keď to dokončil, ovinul mu nohu do čistého obväzu a opatrne nasadil bandáž. Misha ho celý čas pozoroval. Svetlovlasý muž bol sústredený, takmer lekársky chladný, akoby naozaj prezeral len svojho pacienta.
„Teraz si daj dole tričko,“ požiadal ho potichu.
Misha chvíľu váhal, ale napokon si opatrne pretiahol tričko cez hlavu. Na tele nepocítil žiadny chlad, lebo Mark mal v chate celkom dobre zakúrené.
Napriek tomu prudko zalapal po dychu, keď sa mu rukou dotkol brucha. Bol to len malý, takmer nepatrný dotyk, ale mladík cítil, ako to v ňom priam rozprúdilo krv. Príjemne hrejivá ruka prešla trochu vyššie.
„Bolí to?“ opýtal sa Mark.
„Nie, je to v poriadku...“ zahanbene hlesol prekvapený mladík. Netušil, že to v ňom vyvolá až takú silnú reakciu.
Nicol by sa ho dotýkala veľmi rada, ale on nemal nikdy náladu. Vyhýbal sa tomu, akoby to preňho nič neznamenalo. Nechápal, ako to s ním aj za týchto okolností mohla vydržať.
Misha sa pokúsil pokojne dýchať a nemyslieť na nič sexuálne, ale jeho myšlienky sa rozbehli svojou vlastnou cestou.
„Dobre, myslím, že sa to podarilo, ale keby ti začalo byť z nejakej príčiny zle, alebo by sa akékoľvek bolesti vrátili, musíš mi to okamžite povedať,“ upozornil ho tým prísne lekárskym spôsobom. Opatrne odtiahol ruku. Podal mu tričko a dovolil mu, aby sa obliekol.
„Áno, keby mi bolo zle, nebudem to tajiť,“ Misha si nevedel predstaviť, akoby mu to pomohlo. Bolo mu jasné, že sú veľmi ďaleko od akejkoľvek inej lekárskej pomoci a podľa všetkého tu nebol ani telefón. Napriek tomu sa z nejakého dôvodu vôbec nebál žiadnych komplikácií. Napriek tomu to Markovi sľúbil.
„Tak a teraz sa už môžeme venovať...“ Misha sa tešil, že to už má za sebou. Opatrne sa postavil a opäť sa porozhliadol po miestnosti.
„Pre istotu si daj dolu aj nohavice...“ potichu mu pripomenul jeho hostiteľ.
Mladík tentoraz už vôbec neváhal. Urobil to, úplne bez problémov. Až sa sám čudoval, že sa tak rýchlo dokázal vyzliecť aj napriek poranenej ruke.
Mark takmer smutne prešiel pohľadom po ďalšej sérií modrín a odrenín.
„Poponáhľaj sa,“ nespokojne sa zavrtel mladík.
Misha sa zhlboka nadýchol a pokúšal sa dívať radšej na psov. Tí v ňom samozrejme nevyvolávali žiadne vzrušujúce pocity. Napriek tomu nedokázal ostať chladný, keď pocítil ďalší dotyk. Trhane sa nadýchol a pokúšal sa potlačiť tie pocity, ktoré ho privádzali do zúfalstva. Našťastie Mark ruku odtiahol, skôr než došlo k nejakej fyzickej reakcii.
„Už sa môžeš obliecť,“ neochotne odvetil starší muž. Bolo na ňom vidieť, že ho opúšťa lekársky výraz a ani sa to nesnažil zakryť. Napriek tomu si nedovolil sa ho dotknúť nijakým neželaným spôsobom. Udržiaval istú mieru profesionality.
Misha si rýchlo natiahol nohavice. Pokúšal sa neprestavovať si veci, ktoré by mohli spolu robiť, nebyť zvedavých psích očí.
Chcel ešte niečo povedať, ale nedostal sa k slovu. Miracle zamieril k dverám a začal zúrivo štekať.
Soul sa k nemu pridal a tiež obchádzal okolo nich. Danny ostal sedieť na mieste, ale ostražito sa díval na psov.
Mark opatrne zamieril k oknu. Opatrne odhrnul kúsok záclony a pozrel sa von. Psi rozrušene pobiehali okolo neho, ich štekot znel takmer agresívne, ale nebol ani zďaleka namierený na nikoho z domu.
„Je tam niekto?“ nervózne sa spýtal Misha.
„Nikoho nevidím. Možno je tam nejaké zviera. Pre istotu skontrolujem aj kameru.“
Mark utíšil psov a zamieril do menšej izby, z ktorej predtým vybehli psi. Ukázalo sa, že je to menšia pracovňa.
Boli tam police, drevený stôl, stolička a menší notebook položený na stole. Okolo neho boli rozmiestnené nejaké papiere a perá.
Mark zapol notebook a naťukal svoje heslo.
Misha sa zatiaľ zastavil pri poličke s knihami a filmami. Našiel tam dosť slušnú zbierku všetkého možného. Množstvo seriálov vrátane Supernaturalu, Merlina, Queer as folk, na ďalšej polici boli roztriedené filmy...
Knihy tiež zahŕňali rôzne žánre, od oddychových až po odborné veci. Bolo to pekne roztriedené a kým prešiel na koniec, Mark sa už prepínal medzi dvoma kamerami, ktoré mal umiestnené vonku.
Na jednej z nich zachytil takmer nepatrný pohyb. Niekto tam bol. Akási osoba sa plazila smerom k domu. Zanechávala za sebou dosť zreteľnú stopu.
Misha šokovane hľadel do jej zamazanej tváre.
„To je predsa...“ okamžite ju spoznal. Nebolo pochýb o tom, že to bola ona.
„Nicol!“
Okamžite sa rozbehol k dverám. Noha ho pekelne bolela a tesne pred dverami dokonca spadol, ale veľmi rýchlo sa opäť postavil.
Otvoril dvere. Dostal sa na verandu a ďalšie schody prebehol s takmer nadľudským úsilím. Jednu nohu ťahal za sebou, ale neodvážil sa zastať.
Obehol chatu, aj keď to skôr pôsobilo ako nejaké šialené skackanie. Nič nepočul ani nevidel, až kým sa nedostal až k nej.
To, čo uvidel mu takmer vyrazilo dych. Bolo to doslova príšerné.
„Misha, ty si v poriadku... Som rada, že si... Myslela som, si, že si mŕtvy...“ zúfalo k nemu naťahovala ruky.
„Nicki, čo tu preboha robíš?“ Mladík sa rozrušene vrhol k nej. Zle si vypočítal kroky a opäť spadol. Tentoraz sa poriadne doudieral, ale nevšímal si to. Pokúšal sa ju rýchlo zdvihnúť. Krvácala neskutočným spôsobom a bola zranená, dohryzená.
Misha ju nevládal zdvihnúť. Snažil sa o to, ale bola veľmi ťažká. V ruke mu bolestivo zapraskalo a od bolesti sa mu takmer zatmelo pred očami.
„Pokús sa vstať. Musíme sa dostať dovnútra. Tá krv by mohla prilákať neželaných hostí. Postarám sa o ňu. Poď...“
Mark zdvihol Nicol a opatrne ju odniesol dovnútra. Misha sa oňho musel opierať. Sám by sa nevládal dostať dovnútra. Bolo mu zle z tej krvi aj z toho, ako rýchlo sa pokúšal bežať.
Keď sa vrátili späť do chaty, videl, že psi už nie sú v obývačke. Mark ich zrejme odviedol do inej izby, aby náhodou nevybehli von. Ostala po nich len gumová kosť, ktorá stále ležala na dlážke.
Misha cítil, že pri tom druhom páde sa poriadne trafil do tváre. Začínalo ho to dosť bolieť, ale nič nebolo dôležitejšie ako to, čo sa práve odohrávalo.
Rýchlo zamkol dvere a chcel nasledovať Marka, ale telo mu nedovolilo urobiť ani krok. Noha ho pekelne bolela a nedokázal na ňu stúpiť.
Mark zmizol za nejakými ďalšími dverami, spolu s Nicol, ktorá na jeho oblečení zanechala jasne viditeľné krvavé stopy. Potom sa rýchlo vrátil a zavrel dvere.
„Si v poriadku?“
„Prežijem to. Bolí to, ale nie je to nič vážne. Postaraj sa o ňu, prosím ťa...“ díval sa naňho tými vystrašenými očami.
„Pokúsim sa.“
Vyzeral takmer rozpoltene, akoby sa nevedel rozhodnúť, komu má pomáhať, ale napokon sa stratil v tých tajomných dverách.
Misha cítil, ako ho na lícach pália slzy. Začínal si opäť spomínať...
