Názov: Chata
Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Shevo
Pokiaľ vás poviedka zaujala a nechce sa vám komentovať, tak poprosím len klikať napr. na chcem pokráčko alebo čokoľvek iné :DMark
Kráčal dostatočne rýchlo, ale zároveň dosť opatrne, aby nedošlo k nejakému ďalšiemu úrazu.
„Miracle, Soul, poďte!“ popohnal svojich domácich miláčikov dopredu. Zdalo sa to priam neuveriteľné, ale dokonca aj Miracle ho poslúchol a nasledoval ho bez väčších problémov.
Jeho chata bola od toho miesta dosť ďaleko. Vybral sa na dlhšiu prechádzku a ani vo sne by mu nenapadlo, že natrafí na niečo také.
Mark šiel naspäť skratkou, ktorá mu mala ušetriť dostatočné množstvo času. Cítil, ako sa mladík v jeho objatí chveje. Počul, ako šepká nejaké meno, ale nemal čas to skúmať. V prvom rade ho musel dostať domov.
Mladý muž, ktorého držal bol v pomerne zlom stave a mal dosť veľkú smolu. Ocitol sa akurát na mieste, kde nie sú žiadne nemocnice, žiadne záchranné centrá a ani zmienka o nejakej civilizácii.
Markovo auto bolo pokazené a ešte sa mu nepodarilo s tým, niečo urobiť. S týmito vecami mu zvyčajne pomáhal tunajší správca, ale práve počas týchto prázdnin šiel aj s rodinou oslavovať k príbuzným.
Mark rozhodne neocenil to, že sa práve teraz rozhodol niečo také urobiť. Neostávalo mu nič iné, len priniesť mladíka do svojho domu.
Keď sa pred nimi konečne vynorila jeho chata, už bola takmer tma. Bremeno, ktoré niesol ho dosť zdržiavalo, napriek tomu, že sa pokúšal skrátiť si cestu.
S námahou otvoril dvere v stúpil do svojho domova. Pod nohy sa mu okamžite priplietol tretí člen jeho domácnosti, zvedavé šteniatko bígla, ktoré patrilo jeho synovcovi.
Markova sestra a jej syn s ním nejaký čas bývali. Po rozchode s posledným priateľom potrebovala pár dní na premýšľanie. Napokon sa rozhodla, že sa odsťahuje do väčšieho mesta, ale psa si nechcela brať so sebou. Jeremyho presvedčila, že bude lepšie, keď ho nechá strýkovi. To bol oficiálny dôvod, ten neoficiálny spočíval vtom, že ho Jeremymu daroval jeho otec, na ktorého sa veľmi hnevala a nechcela toho psa ani vidieť.
„Danny, no tak...“
Opatrne prešiel okolo malého psíka, ktorí naňho zvedavo hľadel. Zamieril rovno do svojej spálne a zložil mladíka na posteľ.
Soul a Miracle mu medzitým uchmatli spred nosa jeho hračky a Danny na nich začal vrčať, aj keď boli nepochybne väčší a silnejší. Pokúšal sa im svoje poklady vziať, ale oni ich odmietali pustiť.
„Upokojte sa, chlapci.“
Mark odtiahol psov od toho najmenšieho. Stále si naňho nevedeli poriadne zvyknúť. Soul a Miracle spolu vychádzali veľmi dobre, ale ten malý medzi nich ešte úplne nezapadol.
Bolo mu jasné, že tých troch nesmie spustiť z očí, hlavne keď sú pohromade, ale niekedy bolo ťažké sa sústrediť len na nich.
Obzvlášť teraz, keď mal doma mladíka, ktorého musel ošetriť.
Musel nájsť kľúče od laboratória a takisto aj zvyšné vybavenie. Už dávno nemal žiadneho pacienta a dúfal, že to miesto nebude musieť použiť, ale tento mladík to potreboval a nebol ochotný dívať sa, ako sa jeho stav zhoršuje.
Po krátkom hrabaní sa v skrinke našiel kľúč, ktorí bol strčený do malej kovovej krabičky. Obliekol si svoj plášť, nasadil si rukavice a otvoril to miesto, ktoré malo ostať navždy pochované pod zemou.
Keď mal všetko hotové a skontroloval všetku techniku, vzal mladíka dovnútra. Uložil ho na stôl a opatrne odstránil všetky zvyšky oblečenia.
Misha
Cítil, že na niečom leží. Bolo mu už oveľa teplejšie a na pár minút vždy nadobudol vedomie, ale keď otvoril oči, hneď ich opäť musel zavrieť.
Nedokázal sa dlho udržať pri vedomí a slabá bolesť vystreľovala do niektorých častí tela. Nad sebou videl niekoho, počul akési prístroje, ale nevenoval tomu pozornosť.
„Pokojne, maličký, postarám sa o teba,“ ten príjemný hlas, ktorý mu to hovoril, ho úplne upokojil. Nemal viac dôvod na strach. Počul štekot psov, potom opäť nejaké zvláštne zvuky a tie prístroje mu pomáhali. Cítil, ako sa s ním niečo deje, ale nemohol to nijak ovplyvniť.
Niekto ho pohladil po vlasoch, ten hlas ho stále upokojoval a on sa opäť ponáral do spomienok. Teraz bol v bezpečí. Vedel, že len sníva, že nie je tam, ale niekde úplne inde, ale to, čo sa vtedy stalo potreboval ešte raz vidieť...
„Misha, viem, že sa budeš hnevať, ale aj Josh pôjde s nami. Už som mu to sľúbila,“ počul hlas svojej Nicol, akoby naozaj sedela vedľa neho.
„Máš pravdu. Vôbec sa mi to nepáči. Nemala si ho pozývať. Mal to byť náš výlet.“
„Povedal, že ak ho nevezmem so sebou, povie našim, že si...“
Keď tá vec vyplávala na povrch ich rodičia boli odcestovaní a Misha dúfal, že sa to zatiaľ nedozvedia.
„Dobre, čo mám asi tak s tebou robiť?“ podvolil sa neochotne. Josh rozhodne nepatril k jeho dobrým priateľom a teraz, keď všetko prasklo, nemal voči nemu žiadne pochopenie. Misha sa mu pokúsil ospravedlniť, ale z peknými slovami uňho nepochodil. Nazval ho skurveným buzernatom a bol by sa s ním aj pobil, keby tam neboli aj jeho priatelia.
Rozhodne to nebol vhodný človek na kempovanie v lese.
„Príde s ním aj Janice. Určite nebude robiť problémy. Nemusíš si robiť starosti,“ pokúšala sa ho uchlácholiť Nicol.
Začínal sa cítiť trochu trápne. Prečo by ho mala upokojovať? Prečo by sa mal báť Josha, alebo niekoho iného?
Tieto otázky si kládol aj vtedy, keď k nim nastúpili. Josh a jeho dokonalá priateľka Jenice. Tmavovláska, úspešná študentka, pochádzajúca z dobrej rodiny. To o nej Josh vždy hovoril a pri každej príležitosti sa pokúšal zdôrazniť, že nemá problém sa s ním kedykoľvek vyspať.
Hneď ako nastúpil do auta, začal s tými vecami.
„Nemáte pocit, že sa tu akosi oteplilo?“ veľavýznamne sa zadíval na tmavovlasého mladíka.
„Sklapni, braček, ak nechceš, aby som ťa okamžite vysadila,“ oboril sa naňho Nicol.
„Ty si vážne úbohý, naozaj potrebuješ, aby ťa bránila baba?“ posmieval sa ďalej.
Misha nepovedal nič. Len sa naklonil k nemu a chytil ho pod krkom. Josh to absolútne neočakával, strnulo sedel na svojom mieste a pokúšal sa vyslobodiť. Janice vrieskala a v aute nastal taký rozruch, až sa to takmer nedalo vydržať.
Tom ich musel od seba dostať. Vrhol spokojný pohľad na svojho kamaráta.
„Počuj, Josh. Ak nemieniš držať hubu, tak vypadni. Nikto nie je zvedavý na tvoje hlúpe reči!“ chladne dodal Jeff.
„Okej, okej. Veď sa nič nestalo. Aspoň vidíme, že je ešte stále chlap. V poriadku, zabudnime na to a...“
„Sklapni už,“ až príliš nahlas mu pošepkala Jenice.
Tieto slová všetkých dokonale schladili. To dievča rozhodne vedelo nasadiť veliteľský tón. Tom opäť pustil nahlas hudbu...
Dokonale prehlušila všetkých a až do konca celej cesty ju ani na okamih nestíšil.
Mark
Ošetreného mladíka uložil späť do postele. Poriadne ho poprikrýval a chcel vstať. Ten chlapec ho zastavil. Na malú chvíľu opäť otvoril svoje oči a zašepkal: „Neopúšťaj ma. Nechoď...“ kŕčovito sa pridržiaval svetlovlasého muža a odmietal ho pustiť.
Mark si ľahol k nemu. Dovolil mu, aby sa k nemu pritúlil. Nedokázal ho od seba odohnať.
Bolo to až príliš lákavé. Pocit blízkosti mu nechcel odopierať.
Bolo príjemné cítiť ho pri sebe, aj keď vedel, že to nič neznamená. Ten chlapec si to možno ani nebude pamätať. Dal mu niečo na upokojenie a tá liečba by už mala začať účinkovať.
Chcel pri ňom ostať len chvíľu, ale bol príliš unavený a skôr než si to stihol uvedomiť, zaspal.
