Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Shevo
Misha
Začínalo mu byť jasné, že sa tešil úplne zbytočne. Počas celej jazdy neustále uvažoval o tom, či by nemal vystúpiť.
Urobil by to, keby vedľa neho nesedela Nicol. Medzi nimi nebolo ešte stále všetko vyriešené a nechcel ju nechať len tak, bez akýchkoľvek odpovedí. Mrzelo ho, že to takto neslávne dopadlo.
Nechcel ju stratiť, ale bolo mu jasné, že jej nemôže dávať žiadnu nádej. Nesmie dovoliť, aby si myslela, že sa to medzi nimi vyrieši. Napriek tomu bolo veľmi ľahké podľahnúť tej predstave, že všetko môže pokračovať tak ako doteraz.
Dúfal, že nájde priateľa, ktorý jej dokáže dať to, čo nie je v jeho silách, ale ani sám nevedel, ako pokračovať v tom prekliatom rozhovore. Vedel, že ona to nechce počuť, že sa tomu bude brániť, ale nenachádzal žiadne iné východisko. Bolo mu jasné, že ak nepozbiera odvahu, bude to ešte horšie a ničomu to nepovedie. Neutečú pred tým. Joshove slová hovorili za všetko a nevyčítal mu, že chce chrániť sestru, ale ten spôsob, akým to robil, mu značne prekážal.
Možno preto sa počas prestávky na odpočívadle vytratil spolu s Nicol. Chytila sa jeho ruky a spolu kráčali ďalej od svojej skupinky.
Zhlboka sa nadýchol a pokúšal sa to zo seba konečne dostať.
„Nicol, nemala by si na mňa čakať. Nemôžeš so mnou strácať čas. Tvoj brat má v jednej veci pravdu. Mám ťa veľmi rád, naozaj, ale nemôžem...“
„Misha, to je v poriadku. Nemusíš mi nič vysvetľovať. Viem, že to nič neznamenalo. Nebolo to nič, skrátka budeme pokračovať tak, ako doteraz. Nič sa predsa nemusí meniť kvôli jednému bozku.“
Tmavovlasý mladík pokrútil hlavou.
„Nejde o ten bozk. Ja...“ márne hľadal nejaké vhodné slová. Všetko bolo príliš surové, príliš útočné a viedlo to len k utrpeniu.
„Chápem to. Jednoducho ťa nachytali, ale medzi nami sa tým nič nemení. Ak by sa to nestalo...“
V jej hlase bolo toľko nádeje. Toľko toho nechcela počuť, až mal nutkanie jej podľahnúť a nič viac nevysvetľovať.
„Náš vzťah nemôže pokračovať. Veľmi ma to mrzí, ale bude lepšie, ak sa...“
„Nudíš sa so mnou? Už ma nemáš rád?“ opäť mu skočila do reči. Jej hlas znel takmer plačlivo.
„Mám ťa veľmi rád, Nicol,“ objal ju, spôsobom, ktorý bol skôr bratský. Dlho bol zmätený a nevedel, ktorou cestou by sa mal uberať.
„Ja viem. Je mi jasné, že ty nemôžeš, ale potrebujem, aby sme ešte chvíľu predstierali, že je všetko v poriadku.“
„Neviem, či je to až také podstatné. Po tomto výlete aj tak musím odísť. Domov sa nevrátim a ty pôjdeš ďalej do školy...“
„Prosím, urob to pre mňa. Naozaj potrebujem, aby si ešte chvíľu predstieral, že sme spolu. Aspoň, kým neskončí tento výlet...“
„Dobre, to ti môžem sľúbiť.“
Netušil, prečo niečo také potrebuje, ale bol ochotný s tým ešte chvíľu počkať.
Po návrate do auta ho čakalo nepríjemné prekvapenie. Na mieste, kde mala sedieť Nicol, bol jej brat. Nechápal prečo mu dovolil, aby si tam sadol.
„Josh, ty si sedel o niečo ďalej.“
„Áno, ale teraz tam bude sedieť Tom. Chcem ťa mať pekne na očiach...“ postrčil svoju sestru k Janice.
Nikto neprotestoval a zdalo sa, že po jeho odchode sa atmosféra v aute výrazne zmenila. Tom a Jeff boli nezvyčajne tichí a neprotestovali.
„Snáď sa kvôli tomu nerozplačeš?“
Misha ho nahnevane prebodol pohľadom a nastúpil na svoje miesto. Niečo sa zmenilo a on to vycítil, ale vtedy to považoval len za nejakú nevinnú hru.
Nasadil si slúchadlá, aby nemusel počúvať jeho táranie. Pustil si hudbu a díval sa von oknom.
Krajina sa začínala pomaly meniť. Mierili na dosť opustené miesto, ktoré im poradil jeden z ich známych. Povedal, že im to zaručí úplné súkromie.
To slovo mu teraz nepripadalo až také skvelé. Opäť bojoval s myšlienkou, že niekde vystúpi, ale Nicol ho predsa požiadala, by sa správal tak, akoby sa nič nedialo. To jediné mu bránilo, vyvliecť sa z toho výletu.
Postupne sa stmievalo. Misha napriek počiatočnej ostražitosti zaspal. Pár predchádzajúcich nocí strávil pochodovaním po izbe. Prípadne túlaním sa po vonku, aby zahnal všetky tie nepríjemné pocity.
Preto si takmer ani neuvedomil, kedy presne mu hlava klesla.
Mark
Zobudil sa uprostred noci. Rukou si pretrel rozospaté oči. Cítil poddajné telo vedľa seba. Mladík stále pokojne spal.
Občas niečo potichu zamrmlal, ale stále sa ho držal, ako jedinej opory, ktorá ho mohla ochrániť.
Celkom nečakane sa stretol z jeho zakaleným pohľadom. Mladík stále ešte nebol úplne v poriadku, ale toto nebol telesný problém. Tie už boli takmer vyriešené, ale zdalo sa, že ho skôr trápia spomienky na to, čo zažil.
Oveľa ťažšie však bolo, keď sa tie oči otvorili a stretol sa s vyplašenými pohľadom dezorientovaného mladíka.
Dívali sa na seba. Ticho sa predlžovalo a ani jeden nedokázal odtrhnúť zrak od toho druhého. Mark očakával, že ho od seba okamžite odstrčí, ale on to neurobil. Ani sa nepohol, len sa naňho stále díval.
„Ako sa voláš? Ja som Mark.“
„Misha,“ neochotne so seba dostal svoje meno. Stále bol veľmi unavený a nechcelo sa mu ani len pohnúť.
To bolo všetko, čo so seba dostal, kým opäť neupadol do spánku.
Misha
Zdalo sa mu, akoby niekto zobral ovládač a začal všetko pretáčať neuveriteľnou rýchlosťou. Nevedel, kedy došli na to miesto. Netušil, či bývali v chatke, alebo si rozložili stany. Nevedel si ani spomenúť, čo všetko si so sebou vtedy zbalil.
Spomínal si na to, ako počul krik. Nejaká žena kričala tak strašne, až sa to takmer nedalo vydržať. Nevedel, či je to sen alebo či sa to naozaj stalo.
Nasledoval stopy, ktoré ho viedli až k nej.
Nebola to Nicol, ale dokonalá Jenice. Bola priviazaná k stromu a rozkričala sa ešte viac, keď ho uvidela.
Nevedel, prečo jej nemôže pomôcť. Prečo sa nedokáže ani len pohnúť? Netušil, čo sa s nimi stalo...
Vedel len, že sa všetko začalo rúcať a nemilosrdne to trhalo jeho dušu. Niekto z ich auta nebol nažive. To vedel s istotu, ale nepoznal meno tej osoby.
Nevedel, kde bol, ani čo vtedy robil...
Pretáčanie sa čoraz viac urýchľovalo a on kričal, aby sa to zastavilo. Lomcoval sebou, neschopný prekročiť bolesť a pobrať sa v spomienkach ďalej.
Hrozivé obrazy sa predierali do pokojného dňa a on si už nebol ničím istý.
Nič nebolo také, akoby si prial.
Pokúšal sa kráčať vpred a prekonať bariéru, ktorá mu nedovolila posunúť sa ďalej. Prebudil sa. Na to sa musel sústrediť.
Prebudil sa.
To si stále opakoval, ale čo sa stalo potom? To preňho bolo uzavreté. Ten krik všetko pohlcoval a menil celý ten sen na nočnú moru.
Celý zvyšok noci bol preňho utrpením nebyť osoby, ktorá ho upokojovala a opatrne hladila po vlasoch. Zlý sen sa postupne menil na niečo oveľa príjemnejšie. Vnímal len blízkosť tej osoby a to, že nie je sám, že niekto tam niekde v tom terajšom svete naňho dohliada.
prvá kapitola dokončená
