Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Shevo
Misha
Tmavovlasý mladík sa opatrne obrátil na druhý bok. Zabalený v prikrývkach s očami jemne privretými si užíval ten neskutočný pokoj.
Rukou siahol do prázdna, keď sa pokúšal nahmatať osobu, ktorá s ním bola v posteli. Pocítil menšie bodnutie nespokojnosti. Páčilo by sa mu, keby sa k nemu mohol ešte chvíľu túliť.
Príjemná bezstarostnosť z neho vyprchala, keď pocítil bolestivé bodnutie v pravej ruke. Bola taká zvláštna, akoby ani nepatrila k jeho telu. Zrejme ho bolela, kvôli tomu, čo sa stalo v lese. Vtedy si to ešte ani poriadne neuvedomoval, až teraz začínal pociťovať následky toho nešťastného výletu. Telo ho začínalo bolieť a nechcelo sa mu opustiť bezpečie postele. Zvedavosť mu však nedovolila ďalej otáľať.
Chcel vidieť osobu, ktorá sa oňho postarala. Nemienil sa len tak nečinne vyvaľovať, bez toho, aby sa aspoň nepoďakoval.
Opatrne otvoril oči a neochotne sa posadil na posteli. Trochu odtiahol prikrývku, aby skontroloval zvyšok tela. Uvedomil si, že na sebe nemá absolútne nič. Zahanbene sa díval na modriny, ktoré pokrývali dosť veľkú časť jeho tela. Pár z nich mal a na bruchu, v oblasti stehien a na bokoch. Rany, ktoré mal na tele sa boli uzavreté a starostlivo obviazané.
Napriek tomu, že bol poriadne doudieraný, ale telo mal čisté, akoby ho niekto stihol poumývať. Pritiahol si prikrývku bližšie k telu a ešte chvíľu pokojne ležal. Potreboval nazbierať silu, aby dokázal vstať.
Pohľadom prechádzal po spálni.
Bola skromne, ale vkusne zariadená bez akejkoľvek zbytočnej gýčovitosti. Atmosféru pokoja a pohody dotvárali aj jemné obrazy, ktoré boli umiestnené tak, aby nenarúšali príjemnú energiu, ktorá bola tou miestnosťou priam presiaknutá.
Nenašiel nič nezvyčajné, žiadne fotky ani známky toho, že by tu s tým mužom ešte niekto iný žil. Dokonca aj posteľ bola viac menej dosť úzka, zrejme preto boli celú noc k sebe pritisnutý takým dôverným spôsobom.
Pohľadom prešiel po hnedých dverách, ktoré boli trochu pootvorené. To mu pripomenulo, že na tom príjemnom mieste nie je sám.
Nespokojne sa pomrvil, keď si pomyslel na to, čo všetko sa mu snívalo a ako ho musel utešovať úplne cudzí človek. Nechcel nikoho obťažovať svojou prítomnosťou, ale nevedel si predstaviť, že bude musieť niekam odísť. Nemal pri sebe nič, ani doklady, ani peniaze a nebol si celkom istý, ako sa na to miesto v lese dostal.
Rukou omylom zavadil o oblečenie, ktoré bolo položené na posteli. Bolo tam pripravené preňho, úhľadne poskladané a čakajúce na to, kedy sa rozhodne obliecť.
Natiahol si nohavice a vrhol nespokojný pohľad na pravú nohu. Mal na nej bandáž. Áno, spomínal si, že si vytkol aj členok, akoby tie ostatné zranenia nestačili.
Tričko mu bolo trochu veľké, ale neprekážalo mu to. Hlavná vec, že bolo z príjemného materiálu. Obliekol si aj tmavomodrú mikinu s nejakým ťažko definovateľným nápisom.
Pri posteli našiel aj čierne papuče, ktoré si okamžite obul.
Otvoril dvere vedúce do menšej kúpeľne a trochu si poumýval tvár.
V zrkadle videl aká je dobitá, mal dokonca aj zlepené vlasy a popraskané pery. Rozhodne nevyzeral práve najpríťažlivejšie. Pokúsil sa opatrne si umyť tvár a trochu sa upraviť.
Keď bol hotový, trochu si napravil oblečenie, vrátil sa do obývačky a opatrne vykukol z izby. Pred ním sa rozprestierala úzka chodba s ďalšími obrazmi, keď po nej vykročil, narazil na menšie schodisko, ktoré našťastie malo aj zábradlie.
Noha ho pri každom kroku zabolela a túžil sa opäť schúliť do prikrývok, ale vedel, že sa musí poďakovať osobe, ktorá mu pomohla. To bolo preňho prvoradé. Nemienil sa len tak vyvaľovať v cudzej posteli bez toho, aby prejavil aspoň trochu vďačnosti.
Opatrne sa oprel o zábradlie a pomaly schádzal po schodoch. Začul zvuk tečúcej vody, prichádzajúci zrejme z druhej kúpeľne. Keď zišiel až úplne nadol, dostal sa do väčšej miestnosti, ktorá bola zrejme pôvodne obývačkou, ale teraz bolo všetko naskladané na jednej strane. Uvidel veľkú škatuľu od nového televízora a ešte nejaké menšie poukladané na boku. Majiteľ sa zrejme chystal trochu zmeniť obývačku a vyzeralo to tak, že si urobil poriadny nákup.
Misha opatrne kráčal ďalej. Zvuk vody sa zrejme šíril až zo spodného poschodia.
Misha hľadel do útrob obdĺžnikového otvoru, z ktorého viedli dosť strmé schody, tentoraz bez zábradlia.
Tieto schody sa mu veľmi nepáčili a rozhodol sa na pána domu počkať radšej v obývačke, aj keď tam teraz nebolo ani poriadne miesto na sedenie.
Na schodoch začul ťapkanie labiek a cez otvor sa dovnútra dostal veľký čierny pes. Začal okolo neho poskakovať a pokúšal sa mu oblízať tvár. Misha si všimol obojok s armádnym vzorom a prečítal si, že ten pes sa volá Miracle.
Bol to rozhodne veľmi aktívny domáci miláčik. Misha nemal žiadnu šancu mu uniknúť. Poskakoval okolo neho, kým sa mu ho nepodarilo zahnať k stene. Miracle naňho začal štekať a dožadoval sa jeho plnej pozornosti. Misha nevedel, akoby sa ho mal striasť. Doma psov nikdy nemali a nemal s nimi takmer žiadne skúsenosti. Miracle štekal čoraz hlasnejšie a podarilo by sa mu ho zhodiť na zem, keby sa neobjavil jeho pán.
Misha na chvíľu úplne stratil záujem o psa, keď uvidel ako po schodoch rýchlo vyšiel Mark. Na sebe mal len uterák, previazaný okolo pása a bol ešte trochu mokrý.
„Miracle, no tak. Nebuď zlý k nášmu hosťovi,“ napomenul psa, ktorý tentoraz okamžite zareagoval. Nechal mladíkovi dostatok voľného priestoru a ostal pokojne sedieť pri jeho nohách.
Misha bezmyšlienkovite hľadel na svetlovlasého muža, pohľadom zahanbene prechádzal po odhalených častiach jeho tela. Bolo to iné, ako keď sa díval na svojich kamarátov, srdce sa mu rozbehlo takmer na plné obrátky a pomaly nevedel ani kde stojí a ako sa vlastne volá. Nespokojne sa pomrvil a nesmelo hlesol: „Trochu ma to prekvapilo, ale nevadí mi to.“
Nevinne sa naňho usmial a pokúšal sa neprepadnúť panike. Ešte nikdy sa necítil tak zvláštne, akoby... Nervozita mu takmer bránila normálne hovoriť a pristihol sa pritom, že sa tisne k stene, viac než by bolo vhodné.
Pozbieral všetku odvahu, aby sa naňho dokázal pozrieť priamo. Stretol sa s upokojujúcim pohľadom tých modrých očí. Mark bol rozhodne zaujímavý muž, vzbudzoval v ňom niečo, čo ešte nedokázal presne pomenovať.
„Som rád, že ťa tento môj zázrak priveľmi neodradil. Nie je agresívny, len sa chce hrať...“ podišiel bližšie k nim.
Misha sa rozpačito odlepil od steny. Jeho reakcia mu pripadala dosť neprimeraná. Nikdy sa nebál psov, ale niečo v ňom sa zrazu obávalo fyzického útoku. Neuvedomil si, že sa naozaj chcel len hrať a maznať. Zdravou rukou opatrne pohladil psa.
„Naozaj je to v poriadku. Som z toho všetkého ešte trochu mimo.“
„To úplne chápem. Nebol si na tom práve najlepšie, ale dúfam, že si hladný, lebo som urobil raňajky a očakávam, že sa ku mne pridáš.“
Misha nesmelo prikývol. Naozaj potreboval niečo, čo by mu dodalo viac sily. Stále sa ešte tak trochu neisto potácal.
„Poď urobím, ti miesto v kresle. Túto miestnosť aj kuchyňu mám ešte celú rozrobenú, lebo som maľoval. Robil som aj nový obklad a ako vidíš, mám tu totálny chaos.“
Mark posunul kreslá a stôl tak, aby sa tam dalo sedieť a zbytočné veci odsunul nabok.
„Určite to tu bude veľmi pekné, keď to dokončíš. Mohol by som ti pomôcť. Naozaj neviem, akoby som sa ti mal poďakovať. Keby si ma nenašiel, tak neviem...“ zahanbene vyjachtal Misha. Stále sa nedokázal úplne upokojiť. Neuvedomil si, že sa začína triasť a vôbec to nebolo od zimy. Začínal si spomínať na to, že ho zmlátili. Cítil tie údery na svojom tele.
Nevedel ešte presne kto, ale ten obraz bol na okamih taký živý, až si takmer myslel, že už nie je v bezpečí Markovho domu. Vyplašene hľadel na staršieho muža a pokúšal sa potlačiť svoj strach.
Realitu si začal uvedomovať, až keď ho Mark usadil do kresla a chvíľu tam sedel pri ňom. Jeho upokojujúce dotyky ho opäť vrátili do prítomnosti. Miracle položil svoju hlavu na jeho kolená a Mishove ruky ho začali automaticky hladiť.
