Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Shevo
Prajem Veselé Vianoce všetkým čitateľom a týmto vám odovzdávam darček v podobe novej kapitoly.
Misha
„Správam sa, ako malé decko. Nevšímaj si ma. Dáme si spolu tie raňajky a potom ti môžem trochu pomôcť ...“ pokúsil sa opäť usmiať, ale vyšiel z toho len veľmi neistý úškľabok.
Jeho vlastné slová mu zneli takmer cudzo, bolo ťažké dostať so seba aspoň niečo normálne. Napriek tomu, že sa veľmi snažil stále si pripadal dokonale nemožný.
Ďalej jemne hladil psa a pokúšal sa aspoň trochu upokojiť svoje rozbúrené myšlienky.
„Nemusíš sa ospravedlňovať. Chvíľu tu na mňa počkaj a radšej nikam nechoď. Ešte sa s tebou zrejme prídu zoznámiť aj ostatní psi,“ priateľsky ho pohladil po ruke a keď sa ubezpečil, že bude naozaj v poriadku, zišiel najprv po schodoch dolu do kuchyne.
Misha sa znepokojene uvelebil v kresle. Mal trochu obavy z toho, ako si zvykne na tých ďalších. Už ten prvý sa mu na prvý pohľad zdal príliš divoký.
Miracle sa však napokon ukázal ako veľmi príjemný spoločník. Rozhodne sa nemohol sťažovať na nedostatok prítulnosti. Keď si užili dostatočnú dávku maznania, spokojný Miracle si ľahol k jeho nohám...
Zdvihol hlavu, až keď začul slabé písknutie. Zaštekal a uprel nespokojný pohľad na malé šteniatko, ktoré so sebou ťahalo možno až príliš veľkú gumovú kosť.
Danny opatrne dotiahol svoju trofej až k Mishovi. Hneď pustil hračku a vybral sa na prieskum.
Miracle naňho varovne zaštekal a takmer po ňom chňapol. Očividne sa mu nepáčilo, že sa k nim priblížil.
Danny sa usadil pri bielom psovi, ktorý sa objavil v miestnosti ako posledný. On jediný si nového mladíka vôbec nevšímal.
Misha ich len pozoroval. Snažil sa pochopiť, prečo človek ako Mark žije sám a má pri sebe len svojich psov. Nikde v dome neboli ani stopy po žiadnom vplyve inej osoby. Rozhodne by sa ho rád spýtal na viac vecí, ale vždy keď sa k nemu priblížil, myseľ sa mu plnila inými záležitosťami.
Ešte aj teraz, netrpezlivo, čakal na jeho návrat. Mark prišiel asi o pätnásť minút, tentoraz kompletne oblečený. Mal na sebe zelené tričko a klasické džínsy.
Misha mu nechtiac venoval ďalší obdivný pohľad. Nevedel, čo presne ho na ňom fascinuje, ale nedokázal sa tomu ubrániť. Dokonca začínal pri pohľade naňho pociťovať hlad.
Šunkovo –syrové sendviče mu zrazu pripadali, ako to najchutnejšie jedlo na svete. Tie Markove chutili síce trochu inak, ako tie na ktoré bol zvyknutý, ale momentálne o tom ani nestíhal poriadne uvažovať. Bol taký nervózny, že si zobral hneď tri, aj keď za normálnych okolností by najprv zrejme trochu váhal.
Počas jedenia sa pokúšal pozbierať odvahu na pár otázok. Keď napokon prehovoril, jeho tanier bol už prázdny. Rozhodne mu to veľmi chutilo. Mark sa tiež poriadne najedol. Nalial si do pohára čaj a odpil si z neho.
„Všetci sú tvoji?“ vrhol pohľad na troch psov, ktorí sa poslušne zoskupili okolo nich.
Vôbec sa túžobne nedívali na jedlo, z toho usúdil, že sú už zrejme dobre nakŕmený.
„Áno, ale pôvodne som mal len Soula a títo dvaja sa ku mne priplietli celkom náhodou.“
Misha chápavo prikývol. Stále sa cítil, akoby bol na prvom rande a márne hľadal slová. Nikdy predtým ešte nezažil niečo také. Dokonca ani, keď sa prvý raz zhováral s Nicol, nemal takéto problémy.
„Ja som nikdy nemal psov, ale vždy som ich chcel ibaže...som nikdy... nikdy som...“ Misha zdesene pokrútil hlavou. Úplne sa zamotal do tej dlhej vety. Radšej si aj on nalial do pohára čaj. Pocítil mierne príjemnú bylinkovú príchuť.
„Prepáč, ja... to je snáď neskutočné... Vôbec neviem hovoriť, to...“ zahanbene vyjachtal tmavovlasý mladík.
„Bojíš sa ma?“ zaujímal sa Mark.
„Nie, ja len...“ zarazene sklopil zrak. Neočakával, že sa ho na to priamo spýta. Radšej si opäť odpil z čaju, aby mal čas premyslieť si odpoveď.
Modré oči sa naňho zadívali láskavo a bez najmenšieho náznaku odsudzovania. Dával mu dostatok priestoru, aby povedal to, čo bude chcieť.
Nabádali ho k úprimnosti, ktorej ešte nebol úplne schopný.
„Neviem, čo to so mnou je. Skrátka si nemôžem pomôcť...“
Bylinková chuť ho opäť na malú chvíľu opäť oslobodila. Dokonca možno až príliš.
„Páčiš sa mi,“ zamrmlal potichu. Nemienil to vysloviť nahlas. Jednoducho mu to bez rozmýšľania vykĺzlo. Poznali sa možno len pár hodín a v duchu si nadával za to, že sa niečoho takého dopustil, ale už nemal možnosť vziať to späť.
Očakával, že sa výraz Markovej tváre zmení, že ho bude odsudzovať.
Svetlovlasý muž sa k nemu sprisahanecky naklonil.
„Prezradím ti tajomstvo. Ty mne tiež...“
Misha mal pocit, akoby z neho všetka tá ťažoba spadla. Bolo to rozhodne príjemne hrejivé zistenie. Rozhodne to bol dôvod na to, aby sa o ňom ešte niečo dozvedel.
„Žiješ tu už dlho?“ opýtal sa už s omnoho väčšou istotou.
„Približne štyri roky, ale táto chata už dlho patrila našej rodine. Chodil som sem na každé prázdniny. Predtým bolo tu neďaleko také menšie mestečko, ale po jeho zániku sem už takmer nikto nechodí. Nie je to dobrá oblasť ani na výlety... O pár dní snáď príde tunajší správca. Potom si budeš môcť pokojne aj zavolať domov.“
Misha poznal len jedinú osobu, ktorej by chcel zavolať. Teda, najprv by si musel spomenúť na to, čo sa z toho Nicol dostala.
Považoval za svoju povinnosť zistiť, čo sa s ňou stalo. To jediné ho zaujímalo. Rodičom sa na oči aj tak nemienil ukázať. Stále to medzi nimi bolo dosť zlé a vyzeralo to tak, že jeho zmiznutie by im len prospelo.
„Na tom mieste, si našiel len mňa. Neboli tam žiadne stopy po iných telách?“ nerád sa dotýkal tej bolestivej témy, ale musel to vedieť.
„Nie, nič také. Bol si tam len ty. Nemal si pri sebe nič, okrem roztrhaných šiat. Dokonca ani doklady...“
„Mohli by sme sa tam neskôr pozrieť?“ obával sa, že to nebude nič príjemné, ale možno by ho spomienky prestali trápiť, keby si bol istý tým, čo presne sa odohralo pri tých skalách.
Pokúsil sa postaviť, ale noha mu dala jasne najavo, že na žiadnu dlhú prechádzku ešte silu nemá.
„Keď sa budeš cítiť lepšie, tak tam s tebou pôjdem, ale teraz to neprichádza do úvahy. Nemusel by si sa vôbec postaviť, ak by si to prehnal.“
Misha súhlasne prikývol aj jemu bolo jasné, že na to môže nateraz zabudnúť. Na takéto výlety ešte nebol pripravený.
