Fandom: Dr. Who
Pár: Doktor /Vládca (Master)
Názov: 5 rokov(minikapitolovka)
Varovanie: 18+, love/hate relationship, h/c,
Obsah: Doktor prežil 5 rokov vo výskumnom laboratóriu. Potom, ako ho zajali a vzali mu Tardis, žil len na pokraji vedomia a do jeho mysle sa dostali spomienky, ktoré tam pôvodne nepatrili. Prinútili ho uveriť, že Master (jeho dávny (ne)priateľ) je jeho partnerom a milencom. Ich mysle boli poškodené, boli ovládaní, mučení a zneužívaní na výskum. Po celý čas mali len jeden druhého a vytvoril sa medzi nimi určitý druh vzťahu a vzájomnej závislosti.
Žili spolu v laboratóriu vo výskumných podmienkach a doktor celý čas veril, že sebe patria. Päť rokov ubehlo a oni sa stali svedkami zrodenia nového pána času. Malá porucha v systémoch však spôsobila, že ich mysle sa vymanili spod kontroly...
„Nie, najprv chcem vedieť, kto to urobil a prečo...“ nesúhlasil Doktor.
Bolo čoraz ťažšie viesť túto konverzáciu. Musel vynaložiť nemalé úsilie na to, aby sa rozhovor nezmenil len na splynutie myslí, ktoré predchádzalo telesnému kontaktu.
Presunul svoju pozornosť na zvyšok tela svojho partnera. Jemne ho bozkával na krku a postupne sa pokúšal odtiahnuť ruku od toho pulzujúceho miesta. Čím spôsobil, že sa akoby mimovoľne dotkla vládcovho penisu.
Vládca spokojne zastonal a napriek tomu, ako to naňho zapôsobilo, pokúšal sa udržať rozhovor, ktorí spolu viedli, aj keby sa oveľa radšej venoval tej činnosti, ktorej sa podriaďovali ich telá.
„Tak to si celý ty. Ver mi. Toto sa neoplatí skúmať. Sú to len stroje, ktoré nám ubližovali. Spomínaš si, čo nám urobili? Okrem toho vedia o nás príliš veľa a dostali nás. To je rozhodne dôvod na likvidáciu,“ usmial sa naňho spôsobom, ktorý jasne naznačoval, že to inak ani nemôže skončiť.
„Spomínam si, ale niečo mi bráni rozumne uvažovať. Myslím len na to, že ťa chcem.“
Vládca pocítil, že sa ich mysle hlbšie premiešali. Doktor teraz už tiež počul ten neznesiteľný zvuk. Ešte nikdy nebol až tak veľmi blízko. Keď boli ich mysle otupené, udržiavali sa vždy len na povrchu. Vládca vždy chcel, aby boli všetci taký ako on, aby počuli to, čo ho tak veľmi mučí, ale na Doktorovu myseľ to zapôsobilo ako úder. Odtiahol sa od neho a rukami si zakryl uši, akoby tým mohol niečo zmeniť.
Priložil mu ruky na tvár a prinútil ho, aby sa naňho pozrel. Na Doktorovej tvári kraľovalo zdesenie a bolesť.
„Ako to môžeš? Ako to dokážeš vydržať? Ako mohli... Ako mohli...“ opakoval rozrušene.
Vládca si tým ani sám nebol istý. Tá pieseň bubnov bola silná. Bola to rana, ktorá nikdy neprestala bolieť. Stále v sebe udržiaval nádej, že to jedného dňa prestane. Počítal s tým, že jeho myseľ nikdy nebude v poriadku.
„Na tom už nezáleží. Sú tam stále, ale ty ich nesmieš počúvať. Cúvni,“ dodal oveľa istejším hlasom. Telepatiou sa ho pokúšal jemne zaviesť späť do bezpečia jeho mysle, ale Doktor mu začal klásť odpor. Tie oči sa naňho dívali tak inak, akoby náhle stratili akúkoľvek chuť bojovať.
„Nie, neposielaj ma preč. Chcem úplné spojenie,“ rozochvene odvetil Doktor.
Vládca nespokojne pokrútil hlavou.
„Je to pre mňa naozaj veľké pokušenie, ale nemáš predstavu s čím si to zahrávaš...“ napomenul ho chladne. Pokračoval vo vytláčaní, ale Doktor sa mu ešte raz vzoprel a bolo to také silné, až ho to takmer odhodilo na bok. Na malú chvíľu sa mu úplne zatmelo pred očami, ale bubny tam stále boli. Doktorova myseľ bola naplno prepojená s tou jeho. Vládca sa otriasol a pokúšal sa k nemu vrátiť. Vedel, že to musí dokončiť. Ich telepatický rozhovor prešiel do mimoriadne hlasnej konverzácie, ktorú mohli zachytiť aj stroje z laboratória.
V žiadnom prípade však nebol pripravený na veľmi jemné myšlienkové pohladenie, ktoré v jeho mysli vyvolalo pulzovanie rozkoše. Jeho myseľ trochu spomalene odpovedala. Aspoň na chvíľu boli bubny kdesi v pozadí. Úplne ho pohltila neha toho dotyku.
Vrátil sa späť k Doktorovi. Chytil ho za prednú časť odevu. Bubny tam chvíľu neboli a on mal šialenú radosť. Nechával chvíľu tú ťarchu plynúť niekam inam. A počas tých pár minút bol úplne šťastný. Držal Doktora, objímal ho a hovoril veci, o ktorých ani nevedel, že ich dokáže vysloviť. Potom sa prestal brániť, neexistovali viac také silné slová, ktoré by mohli ten okamih prekonať.
Bozkávali sa, maznali, dráždili jeden druhého, až kým sa nestali súčasťou jednotného sveta.
Vždy žasol nad tým, koľko ten muž vydrží. Koľko toho vládze prekonať. Bol ochotný dať toho tak veľa a takmer nič nežiadal. Nedokázal by byť taký ako on. Nikdy možno preto, ho tak veľmi ohrozoval. Možno preto si tak veľmi vychutnával každý pohyb. Doktor bol teraz jeho súčasťou a ich mysle spolu skúmali novú frekvenciu rozkoše.
Táto skúsenosť celkom roztopila jeho obranu. Už sa nemal kam skryť. Nemohol cúvnuť a dokázal len vnímať to, že Doktor preňho nikdy nechcel väzenie. Nemal v úmysle ho niekde držať, naozaj mu chcel pomôcť... A pomohol mu viac než ktokoľvek iný. To Vládca dokázal oceniť. Šepkal mu slová, ktoré by nikdy predtým nedokázal povedať. A všetko sa plnili rozkošou, ktorá ho prinútila úplne si vychutnať ten okamih, keď ich spojenie dosiahlo vrchol.
Vládca ostal ležať pri ňom. Držal sa ho a vychutnával si posledné náznaky spojenia. Keď opustil jeho telo, nedokázal sa od neho hneď odtiahnuť, aj keď to pôvodne chcel urobiť. Namiesto toho sa oňho poriadne oprel a objal ho.
Bubny sa pomaly vracali. Intenzita sa zvyšovala, až kým nedosiahli svoju zvyčajnú hladinu. Prekonával túžbu, vrátiť sa späť do telepatického spojenia. Doktor pociťoval bolesť. Vedel to. Cítil, že sa jeho telo otriaslo, aj keď to nijak inak nedal najavo.
Nasledoval aj ďalší otras. Omnoho silnejší a intenzívnejší. Podlaha začala byť až príliš horúca. Poplach sa spustil takmer všade. A dvere vedúce do ich cely sa začali otvárať.
Vládca pomohol Doktorovi vstať. Nech to bolo čokoľvek, prichádzalo to za nimi. Museli to dôstojne privítať. Mrzelo ho len, že nemá po ruke aj zbraň, ktorou by tomu všetkému dodal istú vážnosť.
Očakával príchod Daleka, Kyberčloveka, prípadne inej nepríjemnej existencie, ale namiesto toho uvidel len malého chlapca.
Nebolo by na ňom nič nezvyčajné, keby patril k jednej zo zmienených skupín, ale bolo to len dieťa.
„Kto si?“ opýtal sa Doktor.
Vládca to už vedel. Hneď ako sa naňho pozrel, bolo mu jasné koho majú pred sebou. Doktorovi nechcel pokaziť prekvapenie.
„Ty si na mňa nepamätáš? To snáď nie je možné...“
„Kto si? Identifikuj sa!“ trval na svojom Doktor.
Chlapec sa nespokojne zahľadel na Vládcu, ale ten len opatrne prikývol. Bolo zaujímavé vidieť, ako sa doktor rozčuľuje a pritom nevidí to, čo je až nad slnko jasnejšie.
„Som Aaron 05. Som tvoj a Vládcov.... Ja viem, že sa to ťažko vysvetľuje, ale na zemi na to majú také pekné slovo. Ako to len bolo...áno, už to mám... som tvoj a Vládcov syn... Nový pán času... ten najnovší...“ prekonal tých pár metrov a rozbehol sa k nim.
„Nie,“ šokovane hlesol Doktor.
Chlapec mohol mať najviac päť rokov. Bol oblečený, tak ako oni. Doktor videl pred sebou svoju mladšiu kópiu, takmer akoby sa díval do zrkadla... Až na tie oči a vlasy, bol celkom ako jeho detská a prvá podoba. Bol odetý v rovnakej nevýraznej látke, ale on mal vpredu aj vrecko s číslom 05. Zastal pri Doktorovi a pevne ho objal.
„Rodinné stretnutia sú vždy také dojímavé, ale myslím, že by sme mali ísť. Teda pokiaľ sa tvoj plán podaril...“ zadíval sa na Doktora.
"Môj plán? Aký plán?"
"Môj plán? Aký plán?"
„Vyšlo to. Porucha v systémoch, ktorú považovali za bežnú rutinu vás oslobodila a podarilo sa mi trochu odpútať ich pozornosť,“ spokojne odvetil Aaron.
