Fandom: Dr. Who
Pár: Doktor /Vládca (Master)
Názov: 5 rokov(minikapitolovka)
Varovanie: 18+, love/hate relationship, h/c,
Obsah: Doktor prežil 5 rokov vo výskumnom laboratóriu. Potom, ako ho zajali a vzali mu Tardis, žil len na pokraji vedomia a do jeho mysle sa dostali spomienky, ktoré tam pôvodne nepatrili. Prinútili ho uveriť, že Master (jeho dávny (ne)priateľ) je jeho partnerom a milencom. Ich mysle boli poškodené, boli ovládaní, mučení a zneužívaní na výskum. Po celý čas mali len jeden druhého a vytvoril sa medzi nimi určitý druh vzťahu a vzájomnej závislosti.
Žili spolu v laboratóriu vo výskumných podmienkach a doktor celý čas veril, že sebe patria. Päť rokov ubehlo a oni sa stali svedkami zrodenia nového pána času. Malá porucha v systémoch však spôsobila, že ich mysle sa vymanili spod kontroly...
„Viem, že dnes musím niečo urobiť. Niečo musí byť dokončené,“ muž s kratšími svetlými vlasmi si znepokojene potiahol bielu látku vyššie nad kolená. Niečo by tam malo byť. Nejaká vec, ktorú potreboval dokončiť, ale nedokázal sa k tomu dostať.
Doktor sedel vedľa neho. Díval sa, ako si vládca vyťahuje oblečenie vyššie. Chcel sa ho dotknúť, ale druhý pán času sa len nespokojne odtiahol. Dali mu priveľa liekov na podporu sexuálnej túžby. Momentálne nebol schopný poriadne myslieť. Obával sa, že on mu teraz nedokáže pomôcť.
„Musí to byť niekde tu. A keď to nenájdem, stane sa niečo zlé,“ rukou si prechádzal po stehnách, až kým nenahmatal nejaký predmet, ukrytý pod kožou. Krátky impulz v ňom prebudil znechutenie. Všetko v tejto miestnosti bolo klamstvo, tá izby, tie spomienky. Dokonca aj ľudia, ktorí im tvrdili, že sú ich priatelia. Sledovali ich. Dívali sa na nich, ako na nejaké pokusné laboratórne myši. Vládca sa prisunul ešte bližšie k Doktorovi. Opatrne odtiahol jednu ruku z pulzujúcej vrstvy pod pokožkou. Musel to urobiť veľmi šikovne, tak aby si to nikto nevšimol.
To, čo pred chvíľou nepovažoval za dobrý nápad, mohlo v ich očiach vyzerať len ako istý spôsob úľavy. Dotkol sa Doktorovej ruky. Priložil ju na to miesto, ktoré vyslalo menší impulz. Bola to porucha v systéme. Celkom malá a za posledné roky jediná, ale ten malý impulz sa postaral o hotový zázrak. Doktor precitol.
Vládca ho pevne objal. Pritisol ho na seba, až kým ich telá neboli v bezprostrednom kontakte. Doktor naňho šokovane civel, ale našťastie boli v takom uhle, že to nebolo poriadne viditeľné.
„Dostali nás. Neviem, ako dlho sme tu. Niektoré veci sa mi pletú, ale teraz musíš byť opatrný. Nesmieme sa prezradiť. Ešte nie... Nemáme zbrane. Bozkávaj ma,“ telepaticky mu oznámil Vládca.
Doktor sa váhavo dotkol jeho pier. Pripadalo mu to takmer známe, akoby to robil dosť často. Uvedomil si, že to chce viac než čokoľvek iné.
„My dvaja sme... Oni nás donútili uveriť, že sme...“
Myšlienky mu kvôli tým liekom ešte stále preskakovali. Vládcovi sa ten rytmus nepáčil, ale nepokúšal sa ho prerušiť. Bol to zázrak, že vôbec dokázali komunikovať.
„Áno, je to rozhodne zahanbujúce, ale myslím, že je to tak. Pozorujú nás, a to sa mi nepáči. Zničme ich.“
