Fandom: Dr. Who
Pár: Doktor /Vládca (Master)
Názov: 5 rokov(minikapitolovka)
Varovanie: 18+, love/hate relationship, h/c,
Obsah: Doktor prežil 5 rokov vo výskumnom laboratóriu. Potom, ako ho zajali a vzali mu Tardis, žil len na pokraji vedomia a do jeho mysle sa dostali spomienky, ktoré tam pôvodne nepatrili. Prinútili ho uveriť, že Master (jeho dávny (ne)priateľ) je jeho partnerom a milencom. Ich mysle boli poškodené, boli ovládaní, mučení a zneužívaní na výskum. Po celý čas mali len jeden druhého a vytvoril sa medzi nimi určitý druh vzťahu a vzájomnej závislosti.
Žili spolu v laboratóriu vo výskumných podmienkach a doktor celý čas veril, že sebe patria. Päť rokov ubehlo a oni sa stali svedkami zrodenia nového pána času. Malá porucha v systémoch však spôsobila, že ich mysle sa vymanili spod kontroly...
„Nezdá sa mi, že takto presne by vyzerala realizácia môjho plánu. To si ho naučil ty?“ nespokojne sa zadíval na svojho obľúbeného nepriateľa.
„Trochu som ten tvoj plán vylepšil. Niečo som pridal, niečo som ubral, ale myslím, že konečný výsledok...“ páčilo sa mu, keď sa Doktor začínal hnevať. Mal v sebe toľko vášne, toľko sily, bolo ťažké neprovokovať ho a on jediný, mohol z takejto potýčky vyviaznuť s objatím, ktoré skôr pripomínalo odmenu ako trest. Teraz už vedel, že sú aj iné možnosti, akoby mohol ich vzťah fungovať.
„...znamená nádhernú deštrukciu v tvojom podaní,“ až príliš zanietene doplnil Doktor. Vládca naňho takto rád robil dojem. Doktor si vždy myslel, že môže mať všetko pod kontrolou bolo príjemné vyviesť ho z omylu.
„Milujem, keď používaš to slovo v súvislosti so mnou. Pokojne pokračuj,“ bolo to lepšie, než akýkoľvek iný kompliment.
„Myslím, že to už stačí, keď chceš počuť viac, budeš ma musieť zviazať,“ nespokojne zamumlal Doktor.
„Bude mi potešením.“ Vládca sa naňho zadíval, akoby to naozaj chcel urobiť.
„Teraz nie. Až neskôr, dobre?“
Vládca spokojne prikývol. Od Doktora bolo naozaj milé, že mu dal povolenie na to, aby sa s ním mohol trochu pohrať. Mienil to za každú cenu využiť. Také pozvanie sa predsa len tak neodmieta. Na chvíľu kvôli tomu zabudol na vážnosť celej situácie. Stále boli v cele. Nedostali sa z väzenia a nevedeli, kde sa nachádzajú. Tieto veci stále ostávali neznáme a Doktor si na niektoré veci nespomínal. To nebola práve najlepšia chvíľa na podobné rozhovory.
„Mali by sme ísť. Nemôžeme sa tu dlhšie zdržiavať,“ pripomenul im Aaron.
Pustil Doktora a zadíval sa na východ, ktorý bol stále otvorený.
„Dúfam, že sa na mňa kvôli tomu nehneváš chcel som vám len pomôcť, získať toto,“
Vložil mu do rúk, niečo čo Vládca veľmi dobre poznal. Doktor spokojne zovrel sonický šrubovák.
Vládcovi pripadal príšerne nemoderný a príliš mierumilovný, ale Doktora návrat jeho obľúbenej pomôcky potešil.
„Tak poďme. Musíme nájsť Tardis.“
Doktor vykročil k východu ako prvý.
Vládca a Aaron si vymenili znepokojené pohľady. Doktor ešte nevedel, čo sa stalo z jeho loďou. Zrejme to bola jedna z vecí, ktoré momentálne nezaťažovali jeho myseľ. Ani jeden z nich nebol pripravený hovoriť o tom, čo sa s ňou stalo. Vládcu uspokojovalo len to, že ak sa dozvie pravdu, určite si to s tou deštrukciou rozmyslí. Nahnevaný Doktor bol dostatočne ničivý, aj keď to nemal v úmysle.
„Tak poďte. Nestojte tam. Nesmiete sa mi stratiť. To sa mi stáva až príliš často a teraz na to nemáme čas.“
Vládca a Aaron ho rýchlo dobehli a spoločne prešli dverami. Prešli pomerne obyčajnou chodbou, nikto sa ich nesnažil zastaviť. Nikto ich o nič nežiadal. Za ďalšími dverami objavili veľkú miestnosť, v ktorej sa preháňali menšie roboty, staršieho typu. Niečo horlivo nakladali na veľkú plošinu a teleportovali to, keď naložili dostatočné množstvo debien.
Doktora v miestnosti upútala akási žena. Pekná blondínka oblečená ako vo vojenskom odeve. Objavila sa uprostred tej miestnosti a vyzeralo to, akoby vyšla z nejakého neviditeľného poľa. Roboti si ju nevšímali. Pracovali stále ďalej a ona postupne prešla okolo nich.
Vládca si ju podozrievavo premeral. Mala v sebe niečo z pánov času a to, ako vycítila ich prítomnosť bolo viac než akékoľvek slová. Žiarlivo si ju premeriaval. Táto osoba by preňho mohla byť vážnou konkurenciou...
„Jenny?“ dôverne ju oslovil Doktor.
„Ahoj, otec. Čo tu ty robíš?“ prekvapene ho objala.
„Neviem. Netuším kde to sme. Nespomínam si presne, ako som sa sem dostal, ale to, že si tu ty je ešte neuveriteľnejšie. Tak si sa nakoniec zregenerovala?“
„Áno, ale až neskôr. Trochu som sa hnevala, že si na mňa nepočkal. Sme v Arche, lodi poslednej záchrany,“ ochotne vysvetlila Jenny. Odtiahla ich ďalej od pracujúcich robotov.
„A toto je?“ obrátila svoju pozornosť na Vládcu, ktorý začínal čoraz väčšmi myslieť na bubny. Tak Doktor má dcéru a ani sa neobťažoval mu o tom povedať. Samozrejme vedel o tom prvom dieťati, ale toto bolo niečo úplne iné.
„Som Vládca. Toto je Aaron, môj a Doktorov syn,“ predstavil aj najmenšieho pána času, aby sa necítil dotknutý.
„Takže mám brata? To je naozaj skvelá správa. Som len Jenny, ale počula som o tebe. Môj odvoz tvrdí, že si nebezpečný,“ premerala si ho mimoriadne prísnym pohľadom.
„V tom prípade ma pozná veľmi dobre. Kde je?“ podozrievavo sa spýtal Vládca.
„On nikdy nechodí na Archu. Tvrdí, že je to nemenný bod v čase. Vraj je to nuda. Vysadil ma tu len na vlastnú zodpovednosť. Chcela som sa pozrieť, či niekto nepribudol. Dúfala som, že tu bude niekto z nás, ale práve som zistila, že od mojej predchádzajúcej návštevy prešlo už päť rokov. Asi sme sa zase sekli pri manévrovaní. Prepáčte, naozaj ma to mrzí, ale ešte sa len učím riadiť stroj času,“ ospravedlňujúco dodala Jenny.
„Aké je jeho meno?“ opýtal sa Doktor.
„Hovorí si Luthna.“
„Nehovorí. Určite si tak nemôže hovoriť. Luthna zomrel už veľmi dávno,“ namietol Doktor.
Vládca si spomínal na inú verziu tohto príbehu. Kedysi hľadal informácie o pánoch času, ktorých tiež postihla duševná choroba. Musel pátrať veľmi hlboko a obísť niektoré ochrany, ale tie príbehy mal stále pred sebou. Kedysi si myslel, že mu to pomôže zastaviť bubny, ale vtedy bol ešte príliš mladý a nechápal ich pravú podstatu.
„Nie je také isté, že zomrel. Presnejšie povedané zbláznil sa počas prijímacieho ceremoniálu, rok predtým než sme boli na rade my. Bol na tom veľmi zle a celkovo nebolo možné s ním vôbec nič urobiť. Podľa záznamov mal desivé vízie. Prenasledovali ho a spaľovali jeho myseľ. Posledná zmienka o ňom pochádza z obdobia, keď si želal, aby ho jednoducho posadili na loď a nechali ho odísť spolu s ňou. Vyhoveli mu a odvtedy, ho už nikto viac nevidel. Nezistili čo sa s ním stalo, ale jeho rodina dostala slušné odškodné,“ tie informácie mal stále vo svojej mysli. Prúdili v nej a všetky podrobnosti sa veľmi rýchlo dostali na povrch.
Jenny sa chystala niečo povedať, ale prerušilo ju pípanie malého komunikátora. Opatrne ho vytiahla z vrecka.
„Ahoj. Áno, práve som o tebe hovorila. Mám tu svojho otca. Áno, Doktora a aj jeho spoločníkov...“
Vládca bol naozaj zvedavý, či je to naozaj ten Luthna a ako dokázal prežiť niečo také. Počúvanie toho istého zvuku mohlo byť mučivé, ale ak by k tomu pridali aj bolestivé ilúzie, nevedel si predstaviť nič ničivejšie.
„Nie, to predsa... Nie, počkaj. To ich mám... Ale veď som aj tak neprišla včas. Áno? Tak to sa na to pozrime... Nie, nemôžem. Mne je jedno, že... To predsa... Koľko? Nie, čo si myslíš, že...Okej. Poviem im to, ale ty si naozaj neskutočný. Niekedy ťa fakt... Tak, dobre, ja s nimi zatiaľ ostanem. Potom sa uvidíme.“
Jenny odložila komunikátor späť do vrecka.
„Príde asi o tri hodiny. Skôr to nestihne. Máme ho počkať.“
