varovanie: 15+, rodinné
páry: HP/SS v tejto kapitole
Harry cítil ako sa v ňom opäť začína hromadiť hnev. Neznášal, keď sa k nemu Snape tak správal. Sarkastické poznámky o svojej tuposti považoval takmer za ponižovanie.
Akoby sa opäť vrátili do toho obdobia, keď bol jeho najneobľúbenejším žiakom. Kým bol Snape preč, zlosť dosiahla svoj vrchol a bola porazená bolesťou. Začínal sa báť, že ho tam jednoducho nechá a nájde si niekoho omnoho lepšieho. Všetky tie pocity sa nespokojne prelievali. Zdalo sa mu, že to trvá až príliš dlho. Stále sa obával, že tá miestnosť napokon ostane prázdna.
V hlave mal úplný zmätok, mal pocit, akoby sa v nej všetko prelievalo šialenou rýchlosťou.
Nechcel ho žiadať o pomoc, ale počul, ako si jeho telo opäť urobilo po svojom: „Severus, vráť sa! Niečo sa so mnou deje.“
Rukou sa dotkol jazvy na čele, problémom bolo, že ňou potom nedokázal poriadne pohnúť.
Profesor elixírov sa vrátil so všetkými vecami. Okamžite všetko odložil, keď videl v akom je mladík stave.
„To nie! Nie, teraz!“ okamžite sa prihnal k nemu. Čierne oči sa ponorili hlbšie do zelených a pokúšali sa napraviť ten zmätok. Harry mu kládol odpor. Nechcel, ale nemohol tomu zabrániť. Jeho myseľ bola ponorená v šialenom chaose. Plavba myšlienkami nebola vôbec príjemná. Harry niečo nezrozumiteľne vykrikoval. Snape ho musel pevne držať, aby mu zabránil odvrátiť zrak. Manipuláciu mysle nastavil tak, aby sa sama rozpustila, ale mladíkova myseľ si to vysvetlila svojským spôsobom. Postavila sa v ňom akási inštinktívna obrana, ktorá ho zároveň zvnútra privádzala do šialenstva.
„Čo mi to robíš?“
„Nerozprávaj. Teraz to nebude práve najpríjemnejšie. Musím preraziť tú obranu, lebo inak sa mi tu kompletne dosypeš. Pokús sa trochu uvoľniť,“ pritiahol si ho bližšie k sebe a ani na okamih neprerušil zrakový kontakt.
Harry sa takmer nehýbal. Bol úplne stuhnutý, nespokojne sebou trhol, keď pocítil ako Snape ešte raz obišiel škodlivú bariéru vytvorenú v jeho mysli. Spomenul si na to, že ho donútil povedať tie slová a prisahať. Aj na to, že to nechcel, a preto bol až tak veľmi podráždený. Jeho myseľ bola príliš krehká a nezmierila sa ani s malou manipuláciou.
Hneval sa naňho ešte viac a bolo to čoraz horšie. Snape prechádzal jeho spomienkami, opatrne medzi nimi manévroval. Podarilo sa mu bariéru oslabiť, ale napokon do nej aj tak si uvedomoval, že bude musieť zaútočiť silnejšie, aby ju prinútil padnúť.
Harry sa začínal cítiť ako jedna veľká živá socha. Pomaly už ani nedokázal dýchať. Všetko okolo neho sa ponáralo do tmy. Snapa vedľa seba už ani necítil. Konečné prerazenie bariéry, bolo preňho ako návrat do života. Prudko sebou mykol a zdesene si rukou prešiel po bruchu. Dieťa nereagovalo. Cítil to. Ten silný šok zastavil aj pôrod.
„Harry, musím ešte niečo skontrolovať. Nebude to trvať dlho...“
„Dobre,“ hlesol nespokojne.
Profesor rukou prešiel po jeho bruchu. Zamumlal nejaké slová a do jeho tela na malú chvíľu prúdilo uvoľňujúce teplo. Bolo to príjemné, jemné, ale Harry sa naňho díval s menšou dávkou nedôvery. Kvôli Snapovmu zásahu do jeho mysle môže ich dieťa zomrieť. Vedel, že to čo sa stalo je veľmi vážne. Videl to na ňom, preto sa radšej neodvážil na nič spýtať.
„Harry, musím ešte niečo skontrolovať. Nebude to trvať dlho...“
„Dobre,“ hlesol nespokojne.
Profesor rukou prešiel po jeho bruchu. Zamumlal nejaké slová a do jeho tela na malú chvíľu prúdilo uvoľňujúce teplo. Bolo to príjemné, jemné, ale Harry sa naňho díval s menšou dávkou nedôvery.
Snape naďalej mlčky pracoval. Skontroloval životné funkcie dieťaťa a niečo si pre seba mrmlal, ale Harry nerozumel ani slovo. Neodvážil sa ho na nič spýtať, aby nepôsobil ako nejaký tupec. Pôrod už raz zažil, ale vtedy to šlo dosť rýchlo a teraz sa mu zdalo, akoby niečo nebolo v úplnom poriadku.
Snapov výraz to len potvrdzoval. Bol zamračenejší ako predtým a zdalo sa, že sa mu opäť trochu trasú ruky. Harry takmer ľutoval, že začal vystrájať a nedovolil Nevillovi, aby bol s ním. On by sa určite spýtal, čo to má znamenať, ale Harry radšej tvrdohlavo mlčal.
„Toto bude trochu iné, než predtým, Harry...“
„To mi je jasné. Po tých tvojich pokusoch už môže byť aj neskoro. Prečo nič nehovoríš? Je dieťa mŕtve?“ rozhorčoval sa mladík.
„Harry, mrzí ma to, ale budem musieť...“ Snape zobral dve zo svojich krátkych prútikov.
Vyslovil slová, ktoré Harry ani len nepoznal. Medzi prútikmi sa rozvinul silný prúd energie.
Mladík pocítil, ako prenikol cez neho a o menej než tri sekundy sa energia vrátila späť. Priniesla so sebou dieťa.
Harry sa po ňom natiahol, ale Snape ho zobral, skôr než si ho stihol obzrieť.
„Kam ho berieš! Vráť mi ho!“ kričal naňho Harry.
„Energiu nemôžem rozbaliť tu. Neboj sa hneď ti ho prinesiem,“ Snape zamieril do laboratória. Doska na, ktorej dokázal pracovať s energiou bola našťastie na svojom mieste.
Rýchlo odstránil energiu. Dieťa začalo okamžite plakať. To bolo rozhodne dobré znamenie.
„To bude v poriadku, maličký. Zvládneš to...“ ubezpečoval skôr seba, ako jeho.
Malý chlapček sa mu v náručí spokojne pohyboval. Jeho plač bol silný, srdce mu tĺklo pravidelne a dýchal úplne sám.
Snape ho poumýval, a obliekol do vecí, ktoré predtým patrili Brianovi. Zatiaľ nemal možnosť zohnať mu nejaké iné oblečenie.
Držal ho v rukách ako ten najväčší poklad, aj keď vedel, že toto dieťa je iné.
Časť jeho tváre bola poškodená. Dieťa nebolo pekné, pôsobilo dosť odstrašujúco a malo zvláštne oči, takmer hypnotické a oveľa tmavšie ako Harry. Jeho pohľad bol hlboký, takmer prenikavý.
Harryho myseľ bola od mysle toho malého oddelená, Snape neveril tomu, že by to mohlo spôsobiť takéto poškodenie. Dieťa malo byť predsa chránené, vrstvou mágie.
Snape sa pomaly vrátil späť do Harryho izby. Dúfal, že mu to bude môcť nejakým spôsobom vysvetliť. Rozhodne neočakával, že bude musieť riešiť niečo také.
„Je v poriadku?“ Harry k nemu okamžite natiahol ruky a nedočkavo si zobral malého.
„Je zdravý, ale...“ Snape sa pokúšal zachovať pokoj. Nikdy nebolo nič ťažšie, ako povedať svojmu partnerovi niečo také.
Harry sa usmial na svojho syna.
„Ahoj, maličký, som tvoj otec“ díval sa naňho, akoby tomu nedokázal uveriť.
„Harry, nie je to také zlé, ako to vyzerá. Pôjdeme s ním na vyšetrenie. Určite existuje nejaký spôsob, ako mu pomôcť...“
„To som mu urobil ja. Môj záchvat mu zničil... Je to moja vina. Váhal som kvôli svojej hrdosti. Chcel som ich obetovať. Čo to so mnou bolo. Povedz mi, čo to so mnou bolo? Viem, že si sa len snažil mi pomôcť...“ bolo zvláštne, že svojho partnera neobviňoval. Snape očakával, že mu to bude klásť za vinu. On sám sa tiež necítil práve najlepšie a len roky skúseností mu dovolili to v sebe potlačiť.
Bál sa o osud toho dieťaťa, lebo vedel ako kruto sa ľudia dokážu vysmiať z odlišností. Dúfal, že sa to bude dať nejakým spôsobom napraviť.
Harry jemne pobozkal dieťa na líce, maznal sa s ním, akoby bolo všetko v úplnom poriadku.
„Ako ho budeme volať?“ opýtal sa Snape.
Dieťa sa na nich zadívalo tými svojimi prenikavými očami.
„Bude sa volať Dorian...“ zdalo sa mu, akoby mu to meno niekto našepkal.
