varovanie: rodinné, 12+
pár.: HP/SS, NL/LV
Snape prikývol. Bol to veľmi zaujímavé meno a zdalo sa mu, akoby aj samotné dieťa súhlasilo s týmto výberom.
„Myslím, že také oči som už videl. Také, ako má náš malý, ale neviem...“
Ľahol si k nim do postele a oprel sa tak, aby bol s nimi v čo najbližšom kontakte.
„Má nádherné oči. Sú jedinečné,“ nežne vyhlásil Harry.
Snape pocítil ďalšiu dávku znepokojenia, keď sa naňho dieťa zadívalo. Zdalo sa mu, akoby ním prešlo akési zvláštne napätie pripomínajúce pátrajúcu zložku v jeho mysli.
„Máš pravdu, možno by sme sa naňho mali dívať inak. Nie tak, ako tí ostatní,“
Ponoril sa hlbšie do tých nevinných očí a jemne mu dal najavo, že mu na ňom naozaj záleží. Dieťa odpovedalo rovnako jemným dotykom. Chvíľu takto nesmelo komunikovali. Malý sa usmieval. Snape sa nedokázal prinútiť prerušiť komunikáciu, aj keď vedel, že Harry si všimne, ako ďaleko zašli. Napriek tomu nebolo možné s tým prestať. Nie, keď mysle iných ľudí, boli časom viac uzavreté viac plné negatívnych pocitov. Dieťa v sebe nič také nemalo. Nasávalo jeho lásku a vychutnávalo si spoločné chvíle.
Snape cítil, že mu na určitej úrovni rozumie, aj keď ešte nevedelo nič povedať, ale myšlienkovým dotykom mu dalo najavo, že je to tak v poriadku.
Dorianove pocity sa okolo neho láskavo ovíjali. Upokojovali ho a vťahovali hlbšie. Som v poriadku. Tak to má byť. Ty vieš, že to takto má byť. Zdalo sa mu, akoby sa jeho pocity sformovali do takýchto viet. Nebol si tým celkom istý, ale táto reakcia znamenala, že Dorian rozhodne nebude mať rovnaký problém ako jeho otec- Harry.
„Čo to robíš?“ znepokojene sa spýtal Harry.
„Komunikujem s ním. Dal mi najavo, že sa nemusíme báť.“
„Povedal ti to?“
„Nie, také niečo, ešte urobiť nevie, ale... To sa skrátka nedá opísať, musel by si to zažiť.“
Harry nechápal podstatu myšlienkového dotyku. Ochraňujúco držal svoje dieťa v náručí a neuvedomoval si, aké pocity vzbudzuje v inak chladnom a neprístupnom profesorovi.
„Som rád, že ste sa takto zoznámili, ale radšej to už nerob. Je možné, že počas tehotenstva s ním niečo urobili. Na veľa vecí si stále nespomínam. Mohol by si presvedčiť, Nevilla, aby sem prišiel. Chcel by som s ním hovoriť. A bude lepšie, keď zájdeš skontrolovať Briana.“
„Áno, zariadim to. Pôjdem za ním a poviem mu, že jeho brat sa už narodil a Briana privediem sem. Snáď nám pomôže pochopiť, čo sa to stalo...“ do mysle sa mu vkrádali ďalšie dotyky malého chlapčeka. Dieťa nechápalo, prečo s ním nie sú spokojní, ale okamžite to vycítilo. Nasávalo do seba tú neistotu prúdiacu aj z Harryho náručia a začalo plakať ešte hlasnejšie, otvorene prejavujúc svoju nespokojnosť.
Tmavovlasý mladík sa pokúšal svojho syna utíšiť, ale nedarilo sa mu to. Malý plakal čoraz hlasnejšie.
Snape mu položil ruku na čelo a ešte raz sa jemne dotkol okraja jeho mysle. Okamžite ho to vtiahlo hlbšie. Jeho oči ho ako pevné body držali a šírili okolo seba ten istý strach.
Videl Doriana stáť uprostred kruhu temných čarodejníkov. Držal v ruke prútik a mieril ním na svojho brata.
Krúžili okolo seba v divokej harmónii, ktorá im nedovoľovala dívať sa na nič iné a na nikoho.
Nevedel, kvôli čomu bojujú a netušil, aký je ich cieľ. Cítil len, že je medzi nimi neprekonateľná priepasť.
Dorian krvácal, ledva sa držal na nohách. Snape sa pokúsil obrátiť tak, aby mu videl do tváre. Díval sa na mladého muža. Zhruba dvadsaťročného.
Dorian bol chudý, bledý, jeho oči boli rovnako desivo prenikavé a tvár sa svojím spôsobom prispôsobila, ale krásou ani zďaleka neoplýval.
„Ja to odmietam. Odmietam to,“ opakoval čoraz hlasnejšie. Bola v ňom silá. Tá znepokojujúca bariéra, na ktorú ľudia narazili, vždy, keď sa naňho pozreli.
„Tvoj názor nikoho nezaujíma. Nikomu už na tebe nezáleží...“ Brian naňho vyslal ďalšie zaklínadlo. To prudké švihnutie mágie Dorianovi roztrhalo rukáv.
Na ľavom predlaktí mal tetovanie hada. A spôsob, akým bol poznačený výraz jeho tváre jasne naznačoval, že zažil veci, o ktorých by nebolo vhodné hovoriť.
„Nezahrávaj sa. Viem, že na takéto veci nemáš žalúdok, tak sa o to ani nesnaž. Čo na mňa týka, môžeš sa aj rozkrájať, ale aj tak nič nedosiahneš,“ varoval ho chladne.
„Urobíš to, lebo ja ti to prikazujem,“ ďalej naliehal Brian.
Ďalšie zaklínadlo zhodilo Doriana na zem. Prútik mu vypadol z rúk a brat mu ten svoj pritlačil na hruď. Nikto proti tomu nič neurobil. Snape začínal pociťovať silný hnev a uvažoval o tom, či je tiež len jednou s tých tvárí, ktoré bezmocne stoja v kruhu.
„Tak o tom môžeš len snívať. Otec ti to nedovolí. Je to šialenstvo a ty to vieš... Naposledy ťa žiadam, aby si prestal s tou nezmyselnou vecou...“
„Otec sa o ničom nedozvie. Vieš, že je neskoro...“
Brian sa naklonil bližšie k nemu a pobozkal ho na čelo.
„Milujem ťa,“ pošepkal mu do ucha, ale z jeho prútika napriek tomu vyšiel zelený záblesk.
„Severus?“ Harry jemne odtiahol manželovu ruku s čela dieťaťa. Dorian prestal plakať a spokojne zaspal v jeho náručí. Snape sa však nehýbal, a to ho dosť znepokojovalo.
„Áno, počujem ťa. Zariadim to, čo si chcel. Zatiaľ tu na mňa počkaj,“ vybehol z miestnosti, akoby ho naháňal samotný Temný pán.
Tá vízia nemohla byť pravdivá. Nie. Niečo také sa nikdy nesmie stať.
Harry si pohodlnejšie ľahol a opatrne kolísal malého. Dieťa sa upokojilo, hneď ako prestal pociťovať strach. Svoje dieťa by nikdy neodmietol, nezáležalo mu na jeho výzore, ale obával sa tých prázdnych miest, ktoré nikto nemohol zaplniť. Chcel si spomenúť na začiatok svojho tehotenstva. Nevillove slová ho veľmi znepokojili. Naozaj si nespomínal na to, že kvôli nemu sa dostali do rúk Temného pána. Nič mu to nehovorilo. Nedostavila sa žiadna spomienka, ktorá by to potvrdzovala.
