Fandom: Dr. Who
Pár: Doktor /Vládca (Master)
Názov: 5 rokov(minikapitolovka)
Varovanie: 18+, love/hate relationship, h/c,
Obsah: Doktor prežil 5 rokov vo výskumnom laboratóriu. Potom, ako ho zajali a vzali mu Tardis, žil len na pokraji vedomia a do jeho mysle sa dostali spomienky, ktoré tam pôvodne nepatrili. Prinútili ho uveriť, že Master (jeho dávny (ne)priateľ) je jeho partnerom a milencom. Ich mysle boli poškodené, boli ovládaní, mučení a zneužívaní na výskum. Po celý čas mali len jeden druhého a vytvoril sa medzi nimi určitý druh vzťahu a vzájomnej závislosti.
Žili spolu v laboratóriu vo výskumných podmienkach a doktor celý čas veril, že sebe patria. Päť rokov ubehlo a oni sa stali svedkami zrodenia nového pána času. Malá porucha v systémoch však spôsobila, že ich mysle sa vymanili spod kontroly...
Položila mu ruku na plece, ale Doktor sa strhol a odtiahol sa. Cúvol pred ňou, akoby ju zrazu vôbec nespoznával.
„Otec, čo je to s tebou?“
„Nie, nie, nie. Niečo mi tu nesedí. Niečo nemá byť také...“ rozrušene zamumlal Doktor. Poriadne zbledol a rukou sa dotkol svojej hrude.
„Neviem. Ja naozaj neviem, o všetkom čo sa tu stalo. Mrzí ma, že sa cítiš zle. Naozaj som to ja. Prosím musíš mi veriť,“ ešte raz sa ho pokúsila dotknúť, ale pán času sa jej opäť vzďaľoval.
„To je v poriadku. Nehovorí o tom,“ spokojne poznamenal Vládca.
Pritisol sa bližšie k svojmu Doktorovi. Nechal sa objať, akoby zachovával dojem, že to on potrebuje ochranu.
„Pokojne. To prejde. Nič to nie je,“ pošepkal mu do ucha. Cítil, že Doktorove srdcia opäť bijú o niečo pomalšie. Tie lieky, ktoré mu dávali ho oslabili aj po tejto stránke a občas sa stávalo, že sa kvôli tomu nedokázal ani pohnúť. Regenerácia by mu nepomohla. Nestihol by to včas a on to vedel. Vládca priložil ucho k jeho hrudi. Už sa to opäť blížilo. Prichádzalo to tak rýchlo...
„Nemôžem dýchať...“ Bolestne hlesol Doktor. Viac už so seba dostať nedokázal.
Vládca tentoraz nepociťoval žiadnu radosť. Trápiť Doktora bola len jeho výsada. Len on mal právo vyvolávať v ňom také nekonečné zúfalstvo. Toto nebolo ani trochu zábavné. Pristihol sa pritom, že ho to naozaj veľmi mrzí. Preto musel jednoducho zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na svojho vystrašeného syna.
„Ten prístroj. Aaron, vieš kam ho dali?“
„Myslím, že ho dokážem nájsť. Ak niekto pôjde so mnou bude to omnoho rýchlejšie.“
„Ja pôjdem,“ okamžite sa ponúkla Jenny.
„Ponáhľajte sa a nestraťte sa!“ varoval ich Vládca. Sledoval ako mu tie šikovné deti okamžite zmizli z dohľadu. Bolo na nich naozaj vidieť, že patria k Doktorovi. Mali v sebe to isté odhodlanie pomáhať.
Bubny ho zahalili do šialenej bolesti. Cítil, že sa rozozvučali ešte hlasnejšie, akoby mu naznačovali, že ich ani tá veľká vzdialenosť neprenesie späť do sveta, z ktorého prišli.
Doktor prestal dýchať. Zosilneli práve vtedy, keď obe srdca vypovedali službu.
„Utekáš? Stále utekáš, ale ja ti tak veľmi závidím...“
Začal s chmatom, ktorý mu umožňoval zamerať sa na obe srdcia. Naposledy sa niečo také učil ešte na rodnej planéte. Vtedy im ukazovali aj tento vskutku primitívnejší spôsob. Bol to len jednoduchý trik a on nevedel, ako je možné, že si na niečo také vôbec spomína. Už celé roky nemal možnosť pomáhať niekomu, kto mal dve srdcia... Kombinoval dýchanie z úst do úst so šikovným stláčaním. Zdalo sa mu, že to trvá už príliš dlho. Jedno srdce lenivo naskočilo po treťom opakovaní. To druhé stále tvrdohlavo odmietalo poslušnosť. Našťastie už nebol v takom veľkom nebezpečenstve. Vedel, že mu to spôsobuje problémy, ale ani zďaleka to nebolo také zlé ako pred chvíľou. Doktor otvoril oči a pozrel sa naňho. To bol dostatočný pokrok na to, aby si mohol urobiť prestávku.
Vládca sa zadychčane oprel o stenu. Bolo to preňho veľmi vyčerpávajúce a v žiadnom prípade neplánoval niekoho zachraňovať. Pripadalo mu to takmer neskutočné, že práve on robí niečo také, ale bez Doktora by to všetko stratilo zmysel. Potreboval ho. Svojím spôsobom bol naňho naviazaný, aj keď to málokedy prejavoval navonok. Trápenie Doktora bolo preňho jedinou uspokojujúcou prácou, pri ktorej takmer zabúdal na hlas bubnov.
„Pozri sa na mňa. Pozri sa na to. Čo kvôli tebe robím? Prečo som ešte tu? Povedz mi prečo som vôbec ešte tu?“ zvedavo naklonil hlavu na bok.
„Ľúbiš ma,“ jednoducho odvetil Doktor. Do tváre sa mu vracala farba a pôsobil oveľa spokojnejšie. Tie slová boli pravdou, aj keď Vládca ich nechcel počuť.
„Nenávidím ťa.“
„Ty zvládneš oboje. Viem, že áno,“ natiahol k nemu obe ruky, akoby záležalo len na tom jedinom neopakovateľnom dotyku.
Vládca mimovoľne prikývol. Nedokázal tomu odolať. Doktorov hlas ho opäť vťahoval do tej hry. Ich prsty sa vzájomne preplietli. Cítil ten hrejivý dotyk prechádzajúci jeho mysľou. Natoľko sa vcítil do jeho vlastnej bolesti, až sa mu zdalo, že tá jeho je úplne nepodstatná. Telepatia mu bola vždy blízka, ale len ako prostriedok ovládania. Teraz bola jeho myseľ priam magicky priťahovaná k Doktorovej... Pokúšal sa tomu zabrániť. Bojoval s potrebou ešte raz pocítiť aké to je, keď nemusí byť sám so svojimi problémami.
„Môj úbohý Doktor. Dnes neutečieš...“
Neúprosný hlad ho prinútil drsne sa dotknúť jeho pier. Bolo to skôr ako útok, neutíšiteľná potreba dokázať, že nad ním má kontrolu.
Za krkom pocítil bodnutie. Niečo rozšírilo do jeho tela sladkú nevedomosť. Odtrhol sa od Doktora a ostal ležať na zemi vedľa neho. Oči sa mu zatvorili.
Prenikol hlbšie do sveta bubnov. Počul ich a nedokázal úplne upadnúť do bezvedomia. Jedno viečko sa mu trochu pootvorilo.
Uvidel ako hlava robota dopadla na zem. Jenny a Aaron ho odtlačili na bok. Nanešťastie stihol predtým vystreliť ďalšiu šipku, ktorá omráčila Doktora. Nehýbal sa, ale našťastie to nemalo žiadny účinok na jeho srdcia. Cítil, že bijú presne tak, ako keď ich opäť naštartoval.
„Sú v poriadku?“
„Myslím, že áno. Prezri ten batoh, mala by tam byť taká modrá prikrývka. Minule som ju tam schovala. Ja ich zatiaľ otestujem,“ naklonila sa najprv k Doktorovi a pripojila ho na monitorovacie zariadenie životných funkcií. Obe srdcia sa spoľahlivo ukázali na malej obrazovke.
Aaron zatiaľ rozbaľoval deku. Keď ju rozprestrel, roztiahla sa a ukotvila nad nimi, ako nejaká zvláštne silové pole.
„Skvelá vecička, čo to je?“
„Je to také ochranné pole, aby si nás prestali všímať. Na Arche je zvyčajne pokoj. Dokonca tu ani nevyhlásili poplach, ale naozaj netuším, prečo ich ešte stále potrebujú. Veď je to nezmysel. Nový svet sa už začal rozvíjať a oni tu stále vykonávajú tie hlúpe príkazy.“
„Myslím, že tie stroje tomu nerozumejú. Možno nepochopili, že to už skončilo. Môžem ti ešte s niečím pomôcť?“
„Spusti prehliadku a diagnostiku celého tela. Zatiaľ to vyzerá tak, že dýcha sám a je už stabilizovaný, ale musíme si byť istý.“
„Dobre, postarám sa o to. Postrážim otca,“ Aaron stlačil príslušný gombík. Po zaznení krátkeho signálu sa začalo skenovanie celého tela.
Vládca sa sťažka nadýchol. Po vybratí šipky, sa už cítil omnoho lepšie, ale nemohol sa ešte úplne prebrať. Jenny ho zabalila do ďalšej tentoraz obyčajnej prikrývky a aj jemu pre istotu spustila diagnostiku celého tela. Vládca sa zmietal niekde medzi snom a bdením, ale napriek tomu sa pevne držal Doktorovej ruky...
Po prebratí cítil silnú bolesť hlavy. Dokonale neznášal sedatíva. Ešte viac zhoršovali jeho trápenie.
„Môžeš chodiť? Luthna už pristál a chce, aby sme okamžite nastúpili...“
„Áno, zvládnem to. A Doktor?“
„Luthna a Aaron ho práve nakladajú do lode.“
