Harry si ani poriadne nestihol uvedomiť kedy zaspal. Isté bolo len to, že sa to muselo stať niekedy počas čakania na partnera. Pôrod bol síce rýchly, ale jeho telo si aj tak potrebovalo oddýchnuť.
Stále ochraňujúco objímal svoj malý poklad. Dorian bol už hore, ale neplakal. Túlil sa k otcovi a poslušne čakal.
Harry napriek tomu tichu cítil, že už začína byť hladný. Tie oči mu to hovorili a aj on si uvedomil, že ich syn má vskutku neobyčajný spôsob komunikácie.
Trochu sebou mykol, keď pri posteli zaregistroval nejaký pohyb.
„Dobré ráno, Harry Potter, pane,“ domáci škriatok sa zdvorilo uklonil a položil na posteľ podnos s pripraveným mliekom a raňajkami pre Harryho.
„Dobré ráno, ale ty nie si Norly.“
„Norly slúži teraz hlavne Temnému pánovi. Ja som Jun. Norli vybral Juna, Harry Potter pane, aby sa staral o vaše izby a vaše pohodlie. Jun je rád, že vám môže poslúžiť...“ ešte raz sa až po zem uklonil.
Harry obozretne prezrel všetky veci. Svoj nový prútik našiel položený na stolíku a pre istotu pomocou malého kúzla skontroloval, či v jedle nie je nič škodlivé. Temnému pánovi nemohol úplne dôverovať, ani kvôli prísahe.
Jun sa naďalej horlivo ukláňal. Kúzlo neodhalilo nič podozrivé.
Vyskúšal teplotu mlieka a keď sa uistil, že synovi naozaj nič nehrozí a začal ho kŕmiť. Dorian to ocenil malým myšlienkovým pohladením.
„Neukláňaj sa toľko. Pokojne si prisuň stoličku a sadni si.“
Jun naňho chvíľu civel, ale nezmohol sa na žiadny odpor. Urobil to, čo mu Harry prikázal, aj keď sa mu to veľmi nepozdávalo.
„Ďakujem, vám Harry Pott...“
„Stačí mi, keď ma budeš oslovovať Harry. Nemusíme sa predsa trápiť tými zdvorilosťami. Nevieš, kde je Severus?“
Škriatok sa nespokojne pomrvil.
„Nie, je v sídle. Temný pán zobral pána so sebou.“
„Kam šli?“
„Jun nevie.“
„A Neville?“
„Pán Neville raňajkuje vo svojej komnate.“
„Môžeš sem priviesť môjho syna Briana? A zájdi aj za Nevillom. Potrebujem s ním hovoriť,“ vôbec sa mu nepáčilo, že Snape len tak odišiel s Temným pánom a vôbec nesplnil to, o čo ho požiadal. Začínal sa obávať, že vzhľad malého ho zasiahol viac než ukázal navonok.
„Áno, p...Harry,“ rýchlo sa opravil domáci škriatok.
Stolička bola zrazu prázdna. O pár minút sa škriatok opäť zjavil. Za ruku držal malého chlapca. Opatrne ho pustil a opäť zmizol, aby vyplnil ďalšie prianie svojho pána.
„Brian, poď ku mne,“ požiadal ho Harry. Nechcel, aby si starší syn myslel, že ho zanedbávajú. Nemal v úmysle ho nechávať tak dlho len v jeho izbe, ale všetko sa zbehlo tak rýchlo...
Brian si sadol k nemu a spokojne si obzeral dieťa. Díval sa ako malý spokojne dopil svoje mlieko.
„Ahoj, ocko. Tak toto je...“ pohladil malého po nepoškodenom líci.
„Áno, volá sa Dorian.“
Brian opatrne pohladil svojho brata. Harry očakával, že dieťa sa aj s ním pokúsi skontaktovať, ale malý ostal ticho a zdalo sa, že nemá záujem na seba upozorňovať.
„Môžem si ho podržať?“
„Áno, ale opatrne.“
Harry ho nechal, aby si malého zobral, ale celý čas naňho dával pozor. Keď ho púšťal, mal nepríjemný pocit, aj keď vedel, že Brian by mu v žiadnom prípade neublížil.
Natiahol sa za podnosom.
„Nie si hladný?“
„Práve som dojedol. Skús to aj ty...“
Harry neochotne prikývol. Jedlo bolo veľmi chutné a hneď ako ho okúsil, pochopil, že to rozhodne nepočká.
Domáci škriatok sa zjavil, až keď dojedol úplne všetko. Bol sám a tváril sa dosť ustarostene.
„Pán Neville vám odkazuje, že sa zastaví neskôr. Potrebuje pán ešte niečo?“
„Nie, ďakujem, Jun. Môžeš pokojne odísť,“ sklamane ho prepustil Harry.
Keď škriatok zmizol, obrátil sa späť k svojim deťom.
Brian sa naňho opäť díval tým zvláštnym spôsobom a on pocítil, ako sa mu myseľ začína plniť obrazmi.
Zelený záblesk zasiahol obeť. Bolestný výkrik na chvíľu zaplnil celý priestor. Harry videl oboch svojich synov.
Briana, ktorý držal mŕtve telo svojho brata, kolísal ho a pokúšal sa zastaviť takmer nekontrolovateľný výbuch smiechu.
„Tak poď. Tak vylez. Viem, že si to vychutnávaš a viem, že si to nebol ty. Tak vylez...“
Telo sa začalo triasť, a to nebolo pre túto kliatbu typické. Brian hľadel ako sa v jeho objatí mení na niekoho iného.
Trochu sa narovnal a opatrne sa zadíval na postavu, ktorá sa vymorila spomedzi vysokých stromov.
Kruh prerušili ďalší dvaja muži. Brian sa na jedného z nich vrhol a zúfalo ho objímal.
„Ty! Ja ťa raz asi fakt zabijem! Ty!“ tisol ho k sebe a vrhal zúfalé pohľady na tretieho mladíka, ktorý bol z nich očividne najmladší. Harry naňho dobre nevidel. Nedokázal ho presne identifikovať.
„No tak, nemusíš ma tak stískať. To naozaj veľmi bolí. Bol to len žart. No tak, v žiadnom prípade by som sa od teba nenechal zabiť,“ potichu sa ospravedlňoval pravý Dorian.
„Dori, toto sa nerobí. Toto naozaj nebolo vtipné,“ starší brat ho aj naďalej pritískal k sebe.
„Bol to skvelý pokus. To musíš uznať. Naše nové zaklínadlo funguje a je ešte desivejšie ako sme čakali,“ pošepkal mu do ucha.
„Nevedel som, čo robím. Nemohol som prestať...“
„Ja viem, ale to vymyslel, náš Sammie. Nikto iný by si netrúfol urobiť takúto kombináciu...“
