Fandom: Dr. Who
Pár: Doktor /Vládca (Master)
Názov: 5 rokov(minikapitolovka)
Varovanie: 18+, love/hate relationship, h/c,
Obsah: Doktor prežil 5 rokov vo výskumnom laboratóriu. Potom, ako ho zajali a vzali mu Tardis, žil len na pokraji vedomia a do jeho mysle sa dostali spomienky, ktoré tam pôvodne nepatrili. Prinútili ho uveriť, že Master (jeho dávny (ne)priateľ) je jeho partnerom a milencom. Ich mysle boli poškodené, boli ovládaní, mučení a zneužívaní na výskum. Po celý čas mali len jeden druhého a vytvoril sa medzi nimi určitý druh vzťahu a vzájomnej závislosti.
Žili spolu v laboratóriu vo výskumných podmienkach a doktor celý čas veril, že sebe patria. Päť rokov ubehlo a oni sa stali svedkami zrodenia nového pána času. Malá porucha v systémoch však spôsobila, že ich mysle sa vymanili spod kontroly...
„Bude v poriadku?“ opýtal sa takmer bez rozmýšľania.
„Áno. Potrvá to ešte nejaký čas, ale on to zvládne.“
„To je skvelá správa, Jenny. Tak poďme,“ spontánne ju objal okolo pliec. Napriek tomu, ako dospelo vyzerala, uvedomoval si, že je na svete ešte len veľmi krátko. To vedel vycítiť, už z letmého pohľadu. Chcel, aby si ho obľúbila. Nemienil stavať ďalšie prekážky medzi sebou a svojimi ľuďmi. Chcel to aspoň raz skúsiť po dobrom.
Jenny vypla ochranné pole a zvinula prikrývku, do ktorej bol zabalený. Vládca očakával, že uvidí loď, ale nič také sa nestalo. Pred ním bol len prázdny priestor a po Doktorovi a jeho synovi nebolo ani stopy.
To okamžite schladilo zmenilo počiatočný. Bol by schopný všetkého, ak by sa im niekto odvážil ublížiť.
„Kde sú?“ pevnejšie zovrel jej ruku. Spomienky na to, ako bol sám zavretý v tme a oddelený od svojej rodiny boli príliš silné. Začínal sa obávať, že aj ona urobí niečo podobné.
„To bolí,“ hlesla rozrušene.
„Povedz mi kde sú?“ nahnevane zopakoval svoju otázku.
„Chcem ich hneď vidieť a nepokúšaj sa ma podviesť, lebo to oľutuješ,“ z jeho slov už zaznieval len chlad a zúrivosť.
„Poď so mnou,“ potichu hlesla Jenny. Hlas sa jej vôbec netriasol. Bol pevný a znelo to takmer ako rozkaz.
Dovolil jej pokračovať, ale naďalej jej bolestne zvieral ruku. Doviedla ho až doprostred chodby, potom zastala a rukou sa dotkla niečoho, čo on nemohol vidieť. A potom sa to jednoducho stalo, akoby sa nič nedialo. Namiesto toho, aby došli na koniec chodby, uvedomil si, že vošli do pomerne veľkej lode.
Riadiaca konzola bola podobná tej doktorovej, ale vnútorný dizajn bol dosť rozmanitý. Steny boli popretkávané nápismi a ryhami a vnútri hrala dosť hlasná hudba.
Pustil Jenny hneď ako uvidel Doktora, ležiaceho na prenosnej posteli a Aarona, ktorí si zvedavo obzeral pokreslené steny.
„Chlapci. Toto vôbec nie je vtipné? Prečo ste sa neozvali?“ nahnevane si ich premerala prísne vojenským tónom.
„Dolaďoval som nejaké veci. Nevšimol som si, že máte nejaký problém,“ zmierlivým hlasom odvetil, Luthna.
Vládca si nespokojne premeriaval neznámeho pána času. Luthna vyzeral pomerne obyčajne, mal na sebe džínsy a pohodlné tričko, ale všetko mu samozrejme dokonale sedelo. Pôsobil veľmi mlado a sviežo, napriek poškodeniu, ktoré ho zrejme sprevádzalo po celý život. Nevyzeral vôbec roztrasene a nezdalo sa, že má vôbec nejaké desivé vízie. Pokojne sa priblížil k Vládcovi a dotkol sa jeho ruky. Nebolo to však celkom isté, lebo oči skrýval sa hrubými slnečnými okuliarmi.
Vládca cítil, ako ním prebehlo silné telepatické chvenie. Ten príjemný pocit sa rozšíril od ruky, až do celého tela. Utišujúca sila, ktorá zahnala jeho nepokoj a dovolila mu prijať ten dotyk, bez akéhokoľvek náznaku podozrenia.
„Vítam ťa na mojej lodi. Máš moje slovo, že sa k tebe a tvojej rodine budem správať s patričným rešpektom. Taký istý rešpekt očakávam aj od teba...“ bola to pomerne stará zdvorilostná formulka, ktorú Luthna mierne pretvoril tak, aby dosiahol požadovaný efekt.
Rozprával tak pokojne. Z jeho tela Vládca necítil ani náznak bolesti ani šialenstva.
„Máš moje slovo, že sa budem k tebe správať česne a z úctou,“ dokončil zdvorilostnú záležitosť, ktorá mu v minulosti pripadala taká otravná, ale teraz cítil, ako sa doňho prostredníctvom týchto slov vlieva nová sila. To bola rozhodne príjemná časť tradície.
Bolo príjemné mať niekoho, komu by to mohol povedať. Niekto s kým nemal taký spor ako s Doktorom.
Zdvorilosti zakončili objatím, ktoré bolo pomerne rýchle, ale Vládca cítil, ako sa z jeho energie vytratili aj posledné stopy akéhokoľvek ovplyvňovania. Všimol si, že sa na nich Doktor nespokojne mračí. To objatie sa mu nepáčilo. Dokonca sa trochu nadvihol na posteli.
Vládca pristúpil k nemu.
„Neboj sa. Nezabudol som na teba.“
Posadil sa k nemu a krátko ho pobozkal na pery.
„Ja som absolvoval to isté. Naozaj mi nevadí, že...“ bránil sa jeho partner. Naozaj sa to pokúšal zakryť, ale Vládca vedel veľmi dobre, že klame.
Naklonil sa bližšie k nemu a niečo mu pošepkal do ucha. Doktor mierne zalapal po dychu a spokojne sa oňho oprel.
Luthna a Jenny sa postavili k riadiacej jednotke a loď sa čoskoro veľmi rýchlo pohla dopredu. Vládcovi chýbal ten Doktorov charakteristický zvuk a Doktor si očividne tiež spomenul na svoju loď.
„Moja Tardis. Povedali mi, že o nej niečo vieš?“
Luthna nechal riadenie Jenny a obrátil sa k nim.
„Jeden zo skladov Archy sa pred pár mesiacmi pretrhol a tvoja loď vypadla von. Dostala sa až na našu planétu. Tam núdzovo pristála. Tak sme zistili, že musíte byť niekde v našom vesmíre. Je v poriadku.“
„Ako to presne myslíš tým, váš vesmír?“ opýtal sa Vládca.
„Archa nie je len loď. Je to brána, do budúcnosti za budúcnosťou. Prešiel som sem celkom náhodou, ešte ako dieťa. Je to úplne nová formácia svetov. Všetko sa tu vyvíja inak. Do sa to tak povedať, že je to sústava paralelných svetov, ktorú kedysi dávno pomenovali SLEPÁ CESTA.“
Vládca to pomenovanie už niekde počul. Bol si istý, že na to narazil v knihách, ktoré siahali až príliš hlboko.
„A tá Archa slúži aj ako reprodukčné centrum?“
„Áno, je to tak. Teraz je to skôr reprodukčné centrum a brána, neskôr to bude len pamätník. Prišli ste do času, keď je to tu takmer prázdne. Do času zrodenia. My máme centrum v umiestnené až o 10 000 rokov neskôr. Teraz tu naokolo nie je takmer nič podstatné.“
