Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami
Mark
Pomohol mu vyzliecť oblečenie zamazané od krvi. Dal mu dlhšie tričko, ktoré bolo pomerne pohodlné a nechal ho uvelebiť sa v posteli. Tak rád by mu povedal, že sa nemusí ničoho báť, ale zväzovalo ho tajomstvo a nikto zvonka to nesmel vedieť. Akoby nestačilo, že aj on je kvôli tej veci uväznený a nemôže žiť normálny život. To však nebol jediný dôvod, kvôli ktorému sa toho všetkého vzdal. Boli tu aj iné veci, dosť temné a dostatočne strašné na to, aby sa stal v mladíkových očiach netvorom.
„Idem ju ešte skontrolovať. Vrátim sa o chvíľu.“
„Dobre, ja tu zatiaľ počkám...“ trochu sa nadvihol a posunul, noha ho zabolela, ale nebolo to až také hrozné, ako očakával.
Miracle, Soul a Danny sa už medzitým pekne uvelebili pri posteli ako jeho čestná stráž. Mark bol rád, že ho takto obklopujú. Vyzeralo to, akoby aj oni vycítili, že mu môžu dôverovať.
Potom opatrne vyšiel z izby. Rýchlo zbehol po schodoch a pokúšal sa nemyslieť na tú miestnosť a osobu, ktorá sem v žiadnom prípade nemala chodiť.
Bolo preňho ťažké nechávať toho mladíka samého. Najradšej by sa staral len oňho. Obzvlášť v tejto dosť netradičnej situácii. Zmocňovala sa ho zvláštna neha a všetky tie pocity, ktoré dlho potláčal sa zrazu vrátil. Vrazili doňho plnou intenzitou a on cítil, akoby už prešli celé veky od ich prvého stretnutia.
Nevošiel až úplne dovnútra, zastal len pri kontrolnom paneli a zapol zvuk. Dievča bolo stále pri vedomí. Vyzeralo už omnoho lepšie ako predtým a rany sa pomaly začínali hojiť.
Nová krv stekala do jej žíl a Mark dúfal, že to bude naposledy, čo sa sem dotrepala. Jej otec ju mal varovať, že táto vec môže byť pre ňu osudná. Nebolo vhodné sa zahrávať s tou technológiou.
„Nicol, počujete ma?“ opýtal sa, keď usúdil, že jej rozhovor neublíži. Teraz bola dostatočne silná, aby to zvládla.
„Áno, Mark. Je mi ľúto, že som vás takto prepadla. Vedela som, že budete doma a nič iné mi neostalo...“ potichu hlesla Nicol. Jej hlas bol o trochu silnejší a dokonca dokázala opatrne otočiť za jeho hlasom.
„To nerobte. Pokojne ležte. Odtiaľto ma nemôžete vidieť. Nicol, Nicol, čo ste si mysleli? Prečo ste sa vrátili... Veď sme sa predsa dohodli, že sem už nevkročíte. A nemôžem vám len tak odpustiť, že ste ublížili Mishovi!“ kričal na ňu.
„Ja som mu nič neurobila. Mal to byť len výlet. Boli sme v dostatočnej vzdialenosti odtiaľto. “
„Povedal som, aby ste sa nevracali! Čo na tom bolo také nezrozumiteľné! “ nervózne sa opieral o ochranný panel.
Všetko by mohlo byť prezradené a čo potom. Netušil, ako si to vôbec predstavuje.
„Nekričte na mňa. Bola som vaša asistentka. Na to nezabúdajte. Nemáte právo mi to vyčítať. Myslela som, že...“ odsekla drsnejšie ako predtým.
„Nemysleli ste. Teraz mi povedzte, koľko ľudí vie o tom, čo sa tu deje?“ prinútil sa trochu zmierniť svoj tón. Vedel, že inak to z nej nedokáže dostať.
Bol by schopný oveľa horších vecí, keby sa nesnažil aspoň trochu ovládať.
„Nikto. Prisahám. Moji kamaráti ani brat, nikto nič nevie,“ dodala trochu zmierlivejším tónom.
„A kde sú teraz?“
„To naozaj neviem.“
„Nicol, ja mám naozaj len jedny nervy. Jednoducho mi to celé budete musieť porozprávať od začiatku. Mám tu celú právu o zraneniach vášho kamaráta. Celú a vy iste tušíte, čo všetko v nej zrejme je...“
„To nemá s vaším objavom nič spoločné. Bola to len taká nevinná bitka, ale potom sa to trochu zvrtlo. Môj brat je skrátka idiot.“
Mark pevnejšie zovrel stoličku. To dievča ho vždy dokázalo tak hrozne nahnevať. Asi preto, nebola spolupráca medzi nimi vôbec možná.
„Počúvam vás. Chcem to celé počuť od začiatku a nedám vám pokoj, kým mi nepoviete celú pravdu.“
„Nemôžem. To asi nepôjde, ale ubezpečujem vás, že to nemá žiadny súvis s touto izbou. O jej obsahu naozaj nikto nevie. Môj brat sa skrátka rozčúlil, lebo som chodila s gayom. To je asi tak všetko, čo musíte vedieť.“
„Ja sa tu s vami nebudem hrať. Pokojne postláčam nejaké gombíky a na pár sekúnd sa budete tam dnu naozaj poriadne zabávať. Viete, že mne je to úplne jedno...“ rukou opäť prešiel po riadiacom paneli.
„To neurobíte.“
„Nebuďte si taká istá. Máte desať sekúnd na zmenu názoru...“
„Ste blázon!“ vyštekla podráždene.
„sedem, šesť, päť...“
Mark naťukal nejaké príkazy. Potom sa zadíval na hodinky. Za takéto praktiky by ho rozhodne nikto nepochválil, ale nebol ochotný opäť pripustiť, aby ho niekto vodil za nos. Niečo pred ním zatajovala, a to sa mu vôbec nepozdávalo.
Pár sekúnd sledoval, ako sa s ňou dejú veci, ktoré by neprial ani najhoršiemu nepriateľovi.
Potom rýchlo zrušil príkazy a nechal ju vydýchnuť si.
„Nič vám nepoviem.“
„Ako si želáte, budeme to ešte raz opakovať a tentoraz pridám aj niečo horšie...“ už sa pripravoval na ďalšie písanie príkazov.
„Dobre, poviem vám všetko, ale nie teraz. Som veľmi unavená a moje dieťa...“ skúmavo sa zadívala na brucho.
„Skúste to zhrnúť. Mrzí ma to, ale dieťa mať nebudete...“
Nicol sa zúfalo pomrvila na lôžku. Rukami si zašla do vlasov a chvíľu sa nervózne kývala.
„Okej, prišla som do tejto oblasti, kvôli výskumu. Chcela som vedieť, či sa tu ešte nachádzajú ďalšie vhodné kamene. Zamaskovala som to ako výlet a takisto som potrebovala, aby Misha aspoň načas súhlasil s tým, že to dieťa bolo jeho. Mal len presvedčiť moju rodinu. Nič viac... Môjho brata som vôbec neplánovala brať na túto cestu, ale vyhrážal sa, že ma nenechá odísť, ak pôjdem bez neho. Tak som ho musela vziať so sebou. Chcela som len dokončiť svoj výskum. Všetko malo ísť hladko, ale potom som naozaj našla jeden z tých kameňov. Mala som ho pri sebe, keď sme sa šli s Mishom prejsť, ale nebol to ten správny. Ani zďaleka nebol určený na liečenie. Josh nás prichytil pri rozhovore a začal vystrájať. Pustil sa do bitky a ten kameň mi vypadol z ochranného obalu... Je to všetko moja vina, len moja,“ nariekala rozrušene.
„Kde je ten kameň teraz?“
„Ostal na tom mieste, ale podarilo sa mi ho opäť zakryť. Naozaj som netušila, že sa to stane. Myslela som si, že je to... nariekala tak, že jej takmer nebolo rozumieť.
„To nevadí. Už sa stalo. Prepáčte, že som na vás tak vyletel. Jednoducho som neočakával, že sa tým ešte budete chcieť zaoberať.“
„To je v poriadku. Mala som prísť za vami a neriskovať. Teraz je to už jedno, ale ten kameň musíme odtiaľ dostať...“
„Postarám sa, aby ho vyzdvihli. Vy si len oddýchnite.“
Mark sa chystal opustiť panel, ale niečo náhle narušilo bezpečnosť vnútorného priestoru.
Počas toho rozhovoru si vôbec neuvedomil, že nechal otvorené dvere na Nicolinej strane. Do miestnosti vošiel Misha. Neposlúchol Marka. Zrejme to už viac nedokázal vydržať.
