Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Mark
„Čo tým sledujete, Nicol?“ opatrne prešiel po paneli. Kamene sa už automaticky odstavili a zakrývala ich ochranná vrstva. To bola jasná známka toho, že liečenie sa muselo podariť. Zdanie sčervenania bol len taký trik, ktorý ju raz naučil. Kamene počas poslednej fázy, vyžarovali isté svetlo, ktoré dokázalo oklamať ľudí, dívajúcich sa na ňu zvonka.
„Áno, Mark, ale to vykanie mi pripadá smiešne. Poznáme sa už tak dlho,“ Nicol spokojne sedela na stole a vyzerala úplne úžasne, akoby nikdy neutrpela žiadne zranenia. Dokonca sa naňho spokojne usmievala.
„Neodbiehajte od témy. Očakávam odpoveď...“ prísne jej pripomenul Mark.
„Áno, ja viem, ale nemohla som mu povedať všetko, kým sa nepozhováram s tebou. A ešte raz ťa prosím, prestaň už konečne myslieť na to, čo som ti urobila v minulosti a pokús sa so mnou hovoriť tak, ako predtým...“ pokúšala sa ho presvedčiť.
Mark si ju premeral obzvlášť nepríjemným pohľadom. Práve toto mu ešte chýbalo, zbližovať sa so osobou, ktorá zničila takmer celý projekt. Ohrozila jeho existenciu a pokúšala sa utiecť s aktívnymi vzorkami kameňov, akoby si vôbec neuvedomovala, čo tým môže spôsobiť.
To rozhodne nepatrilo k veciam, na ktoré by sa ľahko zabúdalo. Napriek tomu sa chcel dostať na koreň tejto veci a nemienil viac používať donucovacie prostriedky, pokiaľ to nebude úplne nutné
„Ak dovolíš, pomôžem ti pri rozhodovaní. Nechceš predsa, aby som Mishovi vykladala o tvojej minulosti. O tom, ako si sa dostal k projektu...“
„Dávaj si pozor na to, čo hovoríš. Mňa nebudeš vydierať. Hneď ako sa celá táto záležitosť skončí, vypadneš odtiaľto...“ pokúšal sa ovládať svoj hnev, ale nebolo to vôbec ľahké. Pozabudol na zdvorilosti a začal jej tykať.
„To už znie lepšie. Konečne si to pochopil. Teraz môžeme prejsť k podstatným veciam. Najprv by si mal vedieť, prečo som sa tak veľmi snažila vtĺcť všetkým myšlienku na spoločný výlet.“
„Nevyzerá to, že ideš rovno k veci. Toto si predsa mohla povedať, aj Codymu...“
„On by ma okamžite obvinil. Veď ho predsa poznáš. Napriek tomu, že je vtom s nami, nikdy by netoleroval môj pokus.“
„Nebudeme sa rozprávať cez sklo. Pekne si prídeš sadnúť sem. Už sa odčerpala energia kameňov a predpokladám, že pár krokov ti len urobí dobre.“
„Okej, hneď som tam,“ Nicol opatrne vyliezla von a vošla k nemu do kontrolnej miestnosti.
„Tak prečo si vlastne chcela, aby sa konal ten výlet a práve na tom mieste?“
„Už som ti to predsa povedala, chcela som dokončiť pokus. Niekoľko týždňov som používala vzorky, ktoré mi ostali a dávala som ich svojim priateľom,“ dodala s mierne previnilým výrazom tváre.
„Dávala si im výťažok s kameňov? Zbláznila si sa? Dávali si ho aj....“
„Áno, aj môjmu priateľovi Mishovi.“
„Ako dlho? Aké veľké dávky?“
„Pár týždňov a len dve kvapky. Dávala som to aj svojmu bratovi, jeho priateľke a Mishovým spolubývajúcim. Všetci to mali nejaký čas v krvi... Preto som ich zobrala na ten výlet. Zaujímalo ma, ako budú reagovať pri styku s kameňmi. Vieš, že niektoré z nich ľudí menia...“
Mark na ňu hľadel spôsobom, s ktorého sa dalo vyčítať len to, že sa ledva bráni proti tomu, aby na ňu nezačal opäť kričať.
„Ty si sa ich pokúšala zmeniť? To... Videla si predsa, čo môžu kamene urobiť s osobnosťou, tak prečo si...“ ledva nachádzal tie správne slová a začínal sa obávať, že niekde tam sa ešte nachádza tá časť jeho osobnosti, ktorá by bola ochotná urobiť aj viac, len aby z nej rýchlejšie dostala pravdu.
„Tak ty si, tých ľudí vylákala na to miesto, len preto, aby si zistila, čo to s nimi urobí? Robila si na nich výskum?“
„Áno, presne tak...“ bez najmenšieho zaváhania súhlasila Nicol.
Mark sa pokúšal dýchať zhlboka. Nesmel stratiť súdnosť a dovoliť tomu pocitu, aby ho ovládol.
„Celý čas som im rozprávala o tom, aké skvelé to miesto je, o tom, že to musia vidieť a dostala som do ich partie aj Josha, aby to bolo zaujímavejšie.“
Mark uvažoval o tom, že sa už radšej nič nespýta. Chcel zájsť po lekárničku a odobrať mladíkovi krv.
„Neváhala si použiť ani vlastného brata?“
„Nie, nemala som žiadne zábrany a vôbec ma to nemrzí. Má len to, čo chcel.“
„Nevadí ti ani to, že je mŕtvy?“
Nicol po prvý raz vyzerala prekvapene. Trochu od neho cúvla a zúfalo pokrútila hlavou.
„Cody mi povedal, že niekto zomrel, ale nespomínal, že... Nie, naozaj som netušila, že...“
„V tekutom stave je to ako jed. Na čo si myslela? Aj, keď ho to nezabilo, muselo to poriadne podporovať jeho agresivitu! To si už zabudla na všetko, čo si sa o kameňoch naučila?“
„Nedávala som im toho toľko... Nie toľko, aby to prehnali, ale...“
„Nie je to odskúšané. Nikto presne nevedel, aká dávka by to mohla spôsobiť. Nicol, začala si so mnou hovoriť na rovinu, tak ti odporúčam, aby si vtom pokračovala...“
„Máš pravdu. Prepáč. Nechcela som ťa opäť zavádzať, ale naozaj som si neželala, aby Josh. Najprv som to istý čas skúšala na sebe a neublížili mi to...“
Mark sa zhlboka nadýchol a položil jej ruky na plecia.
„Ublížilo.“
„Nie, nerobila som si testy. Všetko bolo normálne,“ bránila sa tomu, ale on v jej očiach už videl slzy hnevu a zúfalstva.
Nasadil mierne učiteľský tón a pretože jeho myseľ začínala rozvíjať ďalšie teórie, pocítil slabý impulz strachu. Nie o seba, ale to, čo so sebou urobila ona, v záujme, akéhosi vyššieho cieľa. On nemal čo stratiť. Nebolo možné mu iným spôsobom pomôcť a jeho život by bol omnoho horší, keby sa o to nepokúsil, ale ona ani zďaleka nemala takéto problémy.
„Nicol, ja tie kamene študujem, už roky. Bol som tu, keď ich Doktor Richardson objavil. Nemusíš mi hovoriť aký majú vplyv. Viem to veľmi dobre, viem, ako ma zmenili. Musím ti testy zopakovať. Sama to posúdiť nedokážeš. Nejde to, keď si pod ich vplyvom.
„Nechcem žiadne testy. Moje dieťa tu už nie je a...“
Mark jej rukou takmer nevedomky siahol na brucho.
No jasné. Dieťa. To bola tiež jedna z krutých reakcií na jej osobný výskum.
„Nicol, bola si tehotná, už keď si to začala brať, alebo až potom....“
„Až potom, ale to s tým nemá...“
Mark smutne pokrútil hlavou.
„Práveže to vysvetľuje, prečo kamene nezachránili tvoje dieťa, aj keď sú toho schopné, až na malé výnimky...“
Otvoril jednu zo skriniek a vybral akýsi prístroj. Nebol to tak celkom ultrazvuk, ale na túto príležitosť by to mohlo pokojne stačiť. Naťukal do kontrolného panelu ďalšie príkazy, svetlo sa stlmilo a obrazovka sa nastavila tak, aby mohol pripojiť prístroj.
„Povedal si, že to dieťa je mŕtve. Kamene ho predsa...“ nariekala Nicol.
„Pozrime sa na to ešte raz,“ nemilosrdne vyhlásil Mark. Opatrne ju postavil k prístroju a položil jeho časť na brucho.
Nicol šokovane zalapala po dychu, keď uvidela svoje dieťa. Presnejšie povedané, to čo prístroj za dieťa považoval.
„Čo to je?“
„Neviem. To mi povedz ty. Robila si predsa svoj vlastný výskum, bez akejkoľvek pomoci.“
