Fandom: Dr. Who
Pár: Doktor /Vládca (Master)
Názov: 5 rokov(minikapitolovka)
Varovanie: 18+, love/hate relationship, h/c,
Obsah: Doktor prežil 5 rokov vo výskumnom laboratóriu. Potom, ako ho zajali a vzali mu Tardis, žil len na pokraji vedomia a do jeho mysle sa dostali spomienky, ktoré tam pôvodne nepatrili. Prinútili ho uveriť, že Master (jeho dávny (ne)priateľ) je jeho partnerom a milencom. Ich mysle boli poškodené, boli ovládaní, mučení a zneužívaní na výskum. Po celý čas mali len jeden druhého a vytvoril sa medzi nimi určitý druh vzťahu a vzájomnej závislosti.
Žili spolu v laboratóriu vo výskumných podmienkach a doktor celý čas veril, že sebe patria. Päť rokov ubehlo a oni sa stali svedkami zrodenia nového pána času. Malá porucha v systémoch však spôsobila, že ich mysle sa vymanili spod kontroly...
Poznámka autorkyff: Po tejto kapitole bude nasledovať ešte jedna, trochu dlhšia, ktorá zavŕši túto minikapitolovku. Plánujem, ešte napísať o tom, čo sa odohrávalo medzi Doktorom a Vládcom konkrétne počas väznenia, ale to bude musieť zatiaľ počkať, lebo pôjdem rovno na Pokušiteľa a samozrejme budem dokončovať aj Elixír moci. A mám na pláne opäť aj niečo z fandomu supernatural, tak dúfam, že to všetko postíham a podarí sa mi aj niečo dokončiť.
Ostatné vzorky. Počas tých rokov ich bolo viac než dosť. Vládca si veľmi dobre pamätal na tie, ktoré sa nedali použiť. Dokonca aj na to, že pôvodne sa ich snažili natlačiť doňho, vyvolalo to v ňom množstvo neželaných reakcií a keď sa vzorky poškodili, trpel takmer neprekonateľnou psychickou bolesťou.
Bol rád, že si Doktor nepamätá , čo to s ním urobilo. Ako to v ňom ešte viac roznietilo šialenstvo a počas istého obdobia fungoval bez akéhokoľvek kontaktu s realitou. Dokázal sa len nechať objímať a čerpať silu z Doktorovej prítomnosti. Bola to asi jeho najslabšia chvíľa. Najhorší moment celého uväznenia, keď ho opustili všetky sily a úplne závisel na Doktorovi. A on mu pomohol. Dokázal ich presvedčiť, aby tie vzorky viac nedávali doňho. Vzal túto časť jeho utrpenia na seba.
„Všetky sú v poriadku?“ opýtal sa Vládca. Nebolo ľahké zistiť ich presný počet. Doktora vždy odviedli preč a nedovolili im sa kontaktovať, až kým nebolo po všetkom. Niekedy bol od neho oddelený celé týždne a nikto sa s ním nezhováral.
„Podľa skenu, ktorý urobila Jenny, ostali už iba štyri. Číslo dva a tri, vyzerajú dobre, ale na prvej je prasklina. Preto došlo k tej zástave dýchania. Doktor je priveľmi prepojený so vzorkami,“ opatrne dodal Luthna.
„Stará sa o naše deti. To by nebol Doktor, keby to neurobil. Predpokladám, že Doktor by na mňa použil svoj sonický šrubovák, keby som sa odvážil povedať, že niektoré z nich nechcem. Čo samozrejme znamená, že sa ma len tak ľahko nezbavíte,“ Vzhľadom na to, aké mal teraz povinnosti si nemohol dohovoriť, potiahnuť Doktorovi Tardis a zamávať mu na rozlúčku. A možno by to ani nechcel. Nie teraz, keď sa všetko vyvíjalo tak, akoby si to predstavoval. Noví Páni času a Doktor úplne v jeho rukách. Nič nemohlo byť lepšie.
Jenny sa pripojila k nim a postavila sa vedľa Luthnu.
„Tak už sme doma. Idete von?“ opýtala sa trochu neisto.
„Samozrejme. Niektorí z nás sa už nemôžu dočkať,“ spokojne odvetil Vládca.
„Hlavne ty,“ podozrievavo si ho premeral Doktor.
„Isteže, prečo nie? Boli sme dlho zatvorený,“ pripomenul mu neochotne. Bolo mu jasné, že na Doktorovej dôvere naozaj musí ešte trochu zapracoval a mienil si ho získať úplne. Vládca a Aaron vstali a Doktor sa to chystal urobiť tiež, ale Luthna ho zadržal.
„Vyberiem tie nosidlá a pomôžeme ti dostať sa na ne. Ešte nesmieš chodiť.“
„To nebude potrebné. Naozaj sa už cítim lepšie. Ten prístroj môžete pokojne odpojiť.“
„Nebuď tvrdohlavý. To ti vôbec nesvedčí. Pekne si ľahneš a ja na teba dám pozor,“ prisľúbil spokojne. Tentoraz nemal žiaden iný plán. Nič také, čo by mu mohlo spôsobiť bolesť. Aspoň nie teraz, keď vedel, ako sú na tom vzorky.
„Nechceš predsa, aby sa im niečo stalo. Veď som ťa práve pochválil ako pekne sa o nich staráš,“ pokúšal sa apelovať na jeho city.
„No, Dobre, ale ty sa budeš držať pri mne.“
„Sľubujem,“ vážne vyhlásil Vládca a konečne pomohol Doktorovi dostal sa na nosidlá, ktoré ostali pekne vysiať vo vzduchu.
Luthna uložil prístroj vedľa neho a Jenny prikryla Doktora. Tak, aby sa cítil pohodlne.
„Choďte napred. Ja ešte musím niečo zariadiť,“ potichu povedal Luthna a vymenil si istý druh veľavravného pohľadu so svojou spoločníčkou.
Jenny očividne pochopila o čo ide. Preto bez akýchkoľvek ďalší otázok otvorila dvere a vyviedla ich von.
Čerstvý takmer mrazivý vzduch bol osviežujúci. Mal takú zvláštne čistú príchuť. A to bol len začiatok. Prvá ochutnávka toho sladkého pocitu. Prepojenia s energiou, ktorá hojila všetko, čoho sa dotkla. S čistou náklonnosťou s prijatím, ktoré nikdy predtým nepocítil.
Bola noc a Vládca sa takmer nedokázal orientovať. Jenny kráčala pred nimi, akoby sa nič nedialo a viedla ich po úzkej ceste.
Vládca stihol zahliadnuť Tardis. Bola bezpečne uložená blízko neviditeľnej lode. Teda, aspoň si to myslel, lebo Luthnovu loď odtiaľto samozrejme nevidel a v tej tme to nedokázal presne odhadnúť.
Doktor sa tiež pozrel tým smerom a očividne sa mu uľavilo.
To, že bol v poslednom čase tak často potichu Vládcu trochu znepokojovalo. Doktor bol známy tým, že neprestal rozprávať, ani keď naňho mierili nezničiteľní Dalekovia.
Vládca očakával, že teraz, keď nie je na blízku Luthna, bude sa pokúšať nejakým spôsobom okomentovať situáciu, ale vášnivý rečník Doktor bol zrazu niekde preč. Ich malý syn takisto mlčal a len mu pevnejšie zvieral ruku.
Oni dvaja niečo vedeli a Vládca nie. To ho tak strašne rozčuľovalo, že mimovoľne prešiel do rodného jazyka.
„Tak moji milovaní, povedzte svojmu Vládcovi, čo vás trápi?“
Doktora to očividne prekvapilo. Trochu sebou trhol a takmer pritom pohybe vypadol z nosidiel. Polovicou tela sa dotýkal zeme. A trochu sa chvel, keď sa z neho stiahla prikrývka.
„Otec, čo ti je?“ Jenny im rýchlo priskočila na pomoc a podarilo sa im odstať ho do pôvodnej, oveľa dôstojnejšej polohy. Jej verzia Doktorovej rodnej reči bola trochu kostrbatá, ale aj tak na pomerne dobrej úrovni. Luthna zrejme zapracoval aj na tomto.
„Nič, Jenny.“
„Si si istý, nepovedal si ani alonzy, keď sme vychádzali z lode...“
„Nechcelo sa mi. A ako vieš, že...“
„Luthna mi ukázal pár záznamov.“
„Stará sa o teba dobre?“
„Áno, otec.“
„Tak to je dobre.“
Doktor upriamil svoju pozornosť späť na Vládcu.
„Začína to opäť bolieť. Myslel som si, že to prejde, ale nemôžem...“
Tie tri slová si okamžite uzurpovali pozornosť všetkých.
„Kde?“ opýtali sa takmer zborovo.
Aaron sebou prudko trhol.
„Cítim to tiež... Veľmi to...“
Vládca ho zdvihol a pritisol si ho k sebe. Na krku cítil jeho slzy. Oprel sa o nosidlá, aby sa mohol zároveň dotýkať aj Doktora. Chcel ich chrániť, ale nevedel, akoby to mal urobiť. Tá bolesť sa nešírila z ničoho konkrétneho. On jediný ju necítil, lebo bubny boli oveľa silnejšia ako akákoľvek ďalšie utrpenie.
„Luthna, poď okamžite za nami! Nemôžeme ísť ďalej!“ kričala Jenny. Aj ona sa ledva držala na nohách. Trvalo len pár sekúnd, kým sa objavil pri nich, ale aj tak to bolo ako večnosť.
„Čo vám je?“
Jenny sa oňho okamžite oprela, hľadajúc oporu pred silou tej bolesti. Luthna ju vzal do náručia.
„Všetci trpia bolesťou, len ja nie. Ty niečo cítiš?“ opýtal sa ho Vládca.
„Nie, nič.“
Vládca vedel, že práve táto odpoveď ho nasmerovala tým správnym smerom. Bola len jedna vec, ktorú mohli cítiť všetky, Doktorove deti a dokonca aj samotný Doktor, ale Pán času, ktorí s nimi nebol až tak spriaznení to prežívať nemohol.
Rýchlo siahol na Doktorove čelo.
„Tá prasknutá vzorka. Šíri sa to z nej...“
