Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Mark
Opatrne ošetril kamarátove pery. Bolo to dosť citlivé miesto a poriadne to bolelo, preto sa pokúšal pracovať čo najjemnejším spôsobom. Potom mu odobral krv a postaral sa, aby bola tiež poriadne označená správnou značkou.
„Mark...“ zamumlal bolestne.
„Rozprávaj, čo najmenej,“ napomenul ho starostlivo.
„Nemôžeš...“
Tentoraz nedal najavo bolesť, ale výraz jeho tváre hovoril za všetko. Díval sa na Marka takmer zúfalo. A bol natoľko informovaný o kameňoch, že nebolo možné mu zatajiť vážnosť celej situácie.
„Ošetril som ti to najlepšie, ako sa dalo. Teraz sa s tým nedá nič iné robiť. Pre istotu ťa ešte prezriem. Vyzleč si tričko,“ požiadal ho potichu.
Cody sa mierne zamračil a rozpačito pokrútil hlavou.
„No tak, budem ťa prezerať len, akoby som bol tvojím lekárom,“ ubezpečoval ho Mark. Niekedy mu takmer nešlo do hlavy, ako sa mohli oni dvaja spriateliť. Cody mal vždy s touto vecou problém, ale napriek tomu spolu dokázali vychádzať veľmi dobre. Mark rešpektoval to, že Codyho nepociťuje príliš veľké sympatie k týmto veciam a ich rozhovor sa skôr točil okolo kameňov, práce a občasných problémov s lesnou zverou. Zdalo sa, že tento incident naňho zapôsobil nie práve najpriaznivejším dojmom.
Cody pomaly prikývol. Otočil sa a stiahol si tričko. Mark si všimol na jeho hrudi sériu tmavých žiliek, ktoré sa rozpínali smerom ku krku.
Boli podobné ako tie, ktoré mala Nicol, ale trochu iné a omnoho tenšie. Okamžite pochopil, že toto nebude dobré. Kamene tentoraz zareagovali dosť agresívne.
Cody sa na to miesto zahľadel tiež a viditeľne sebou trhol, keď sa ho opatrne dotkol. Pritom sa k sebe dosť nebezpečne naklonili.
„Budem ako oni?“ opýtal sa zdesene.
Mark mu opatrne položil ruku na plece. Chcel mu povedať niečo iné. Chcel byť k nemu úplne úprimný, ale v danej situácii by to skôr zhoršilo jeho stav. Toto rozhodne nebol dobrý začiatok vyšetrenia.
„Nie. To nedovolím,“ vyhlásil upokojujúcim hlasom. Bolo dôležité, aby mu veril, aby nestratil nádej. Nebolo nutné mu kvôli tomu všetkému zbytočne spôsobiť bolesť.
Cody sa pritisol bližšie k nemu a priateľsky ho objal. Prekonávajúc tým akýkoľvek odpor. Mark na chvíľu privrel oči... Na malý okamih sa opäť ocitol v jednej s tých ciel. Tam, kde sa všetko začalo. Tam, kde sa zrodil jeho nový život.
„Daniel Richardson by nám mohol pomôcť,“ dostal so seba Cody napriek bolesti, ktorú mu táto veta zrejme spôsobila.
Marka až zamrazilo, keď opäť počul celé to meno.
„Nie. Nemohol. Ver mi, že nechceš, aby ti pomáhal. Je mŕtvy,“ odsotil ho od seba, akoby sa popálil. To meno bolo preňho horšie než vyhrážka smrťou.
„Nemyslím starého, ale mladého.“
„Nemyslím starého, ale mladého.“
„Neveríš mi? Myslíš si, že si s tým neporadím!“
„Je odborník...“
„To je možné, ale ja už nie som blázon. Je rovnaký ako jeho otec. Ty ani nevieš, o čom hovoríš. A kto som podľa teba ja?“ podráždene si ho premeral.
„Idiot.“
„V mojom dome rozhodujem ja. Ak sa ti to nepáči, tam sú dvere,“ nechcel ho takto skúšať, ale nič iné mu neostávalo. Cody si stále neuvedomoval nebezpečenstvo. Čo ak Richardson zistí pravdu o otcovom výskume? Čo ak pochopí, celú podstatu toho všetkého? Cody si neuvedomoval, čo všetko by to znamenalo. Pre neho pre Nicol, pre Markovu sestru a jeho synovca a v konečnom dôsledku aj pre celý projekt.
Očakával, že Cody na niečo také neskočí. Nikdy sa nepokúšal miešať priamo do tejto časti jeho práce a vždy mu veril, aspoň čo sa týkalo kameňov. To rozhodne nebolo dobré znamenie.
Dokonca ani to objatie. Bolo to fajn, ale Cody by sa obával to takto spontánne urobiť. Takisto mu akosi nesedela tá provokácia s profesorovým menom. Nevedel toho síce toľko ako Nicol, ale bolo mu jasné, že ten muž bol oveľa väčší maniak než všetci ostatný dokopy. Chcel mu niečo povedať. Chcel to nejakým spôsobom zastaviť, aj keď tušil, že to čo príde, nebude práve najpríjemnejšie.
Cody ho pritisol k stene. Urobil to tak prudko a rýchlo, že to takmer nestihol zaregistrovať. Tvrdo do nej vrazil a ostal pritisnutý pri ňom. Takmer sa nedokázal poriadne nadýchnuť.
„Pusť ma,“ pokúšal sa ho rukami odtlačiť, tušiac, že toto už nie je žiadna zábava.
„Chcem svoju rodinu...“ pošepkal mu.
Mark naňho zarazene hľadel. Psi nereagovali. Len sa na nich dívali. Mark si všimol istú zmenu v ich pohyboch. Len Danny zarazene štekal, ale bol príliš malý na to, aby sa mohol proti niekomu postaviť. Niečo rozhodne nebolo v poriadku a Mark si to nevedel vysvetliť.
„Chcem svoju rodinu,“ tvrdohlavo zopakoval Cody.
„Som tu, ale ničomu nerozumiem. Ako to myslíš? Neuvedomuješ si kde sme?“
„Chcem svoju rodinu....“ dodal už menej sebaisto, ale to, čo urobil, hovorilo za všetko. Silno mu šliapol na pravú nohu. Bolelo to dostatočne na to, aby ho to prinútilo otvoriť ústa a vykríknuť. Zdalo sa, že mu chce niečo urobiť, ale očividne nemal šancu to stihnúť. Cody, ktorý doslova nenávidel takéto veci, prisal svoje pery k tým jeho. Mark zareagoval tým, že mierne pritlačil na bolestivom mieste.
Cody sa strhol, ale neprestal s tým. Pocítil mierne pichnutie, takmer by to nezaregistroval, lebo noha ho ešte stále pekelne bolela, aj keď Cody už zmiernil tlak. Potom sa mu zdalo, akoby niečo pil. Nejakú tekutinu takmer bez chuti. Trvalo to len sekundu a nestihol to vypľuť.
Tým sa však prekvapenia ani zďaleka neskončili. Cody sa od neho náhle odtiahol.
Oči sa mu zavreli a zosunul sa na zem. Misha opatrne sklonil uspávaciu pištoľ. Niečo také držal v rukách po prvý raz.
„Ublížil ti?“
„Nie.“
Spontánne sa k sebe naklonili a objali sa. Mark bol vďačný za mladíkovu blízkosť, ale keď nevedel, či to náhodou nebude naposledy. Pevne ho objímal tisol ho k sebe a túžil na všetko zabudnúť. Na celú tú vec, ktorá sa im rozpadala pod nohami.
„Nicol na teba nezaútočila? Nechcela sa bozkávať?“
„Nie, vôbec. Je rovnaká ako vždy.“
„To je možné, ale musíme dokončiť testy. Poď odnesieme ho k ostatným.“
Misha súhlasil. Spoločnými silami ho tam dostali. Vzhľadom na jeho telo to vôbec nebolo ľahké.
„Čo sa stalo?“ privítala ich Nicol, ktorá chcela byť užitočná a začala analyzovať vzorky. Pripravila miesto aj pre Marka.
Klesol na svoju stoličku, kým Misha zamkýnal celu. Cítil, ako sa v ňom niečo hmýri, ale nebolo to až také zlé ako očakával. Vedel presne, ako zareaguje na niečo také. Bude mu dosť zle. Možno trochu ochorie.
Neochotne klesol na svoje miesto. A pustil sa do skúmania ďalšej vzorky.
„Naši dvaja priatelia, nejakým spôsobom nakazili Codyho a zdá sa, že aj mňa. Ako si na tom?“
„Nie práve najlepšie. Necítim sa veľmi dobre. Čo ti urobil?“
„Vrhol sa na mňa. Myslel som si, že to neurobí, lebo...“
„Ty sa nezmeníš Mark.“
„Codymu sa to tiež nemalo stať a pozri sa naňho.“
„Misha, pre istotu drž pri sebe tú uspávaciu pištoľ, ale teraz si sadni. Potrebujem ešte tvoju vzorku,“ požiadal ho Mark.
Netrvalo to dlho a mal ďalšiu. Potom urobil aj jednu so svojou, aby mohli konečne začať.
„Kde ste nechali Codyho krv?“ opýtala sa Nicol.
„V obývačke. Skočíš po ňu?“
„Jasné.“
„A daj si pozor na psov. Niečo s nimi urobili,“ varoval ju Mark.
„Okej. Idem na vec.“
