Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Misha
Misha si sadol k Markovi. Prisunul sa bližšie k stolu a spokojne nastavil ruku. Neobával sa žiadneho útoku.
Nohou sa pritom nechtiac dotkol nafukovacej postele, ktorú zrejme celkom impulzívne položil na zem, keď začali so zatváraním do ciel. Pripomenulo mu to Codyho, a to ako sa vrhol na Marka. To sa mu teda vôbec nepáčilo. A pokiaľ to bude možné, mienil mu dať jasne najavo, že niečo také vôbec neprichádza do úvahy.
„Trochu ňou pocvič,“ požiadal ho Mark, keď si bližšie prezrel predpokladané miesto vpichu.
„Bude to dobré, však?“ opýtal sa nervózne. Pokúšal sa nehľadieť na cely, v ktorých sa už pomaly začínali hýbať ľudia. Zatiaľ sa nič nezmenilo. Jeho priateľ pôsobil úplne normálne a absolútne netúžil po opakovaní tej istej vety.
Misha ani len nemyslel na použitie zbrane. Hlavne, keby ho chcel tak pekne pobozkať, ako predtým. Obával sa, že by sa mu proti tomu ani nechcelo brániť. Pohľadom nebadane zablúdil na Markove pery, totálne rozptýlený jeho prítomnosťou. Bolo omnoho jednoduchšie nechať sa ovládnuť takýmito myšlienkami, ako čeliť realite uzavretej v celách.
„Dá sa to zvládnuť,“ opatrne pripustil Mark. Pozorne miesto vydezinfikoval, odobral krv a urobil všetko, čo bolo potrebné. Misha po celý čas poslušne spolupracoval. Za odmenu od neho dostal mimoriadne nežný bozk. Chvíľu sa obával, že sa pokúsi aj o niečo podobné ako Cody, ale bola to len mimoriadne sladká odmena.
„Teraz už rozhodne, áno.“
Mark opatrne odložil krvnú vzorku a pritiahol si ho bližšie k sebe. Ich ďalší bozk nádherne odohnal preč akýkoľvek strach. Dávali si pozor, aby niečo nerozbili a nevšímali si šuchot, prichádzajúci z ciel.
„Zabávate sa, chlapci?“ opýtala sa podráždene.
Nicol sa vrátila v tom najnevhodnejšom čase. A tvárila sa, akoby prehltla niečo mimoriadne horké.
„Bez teba veľmi dobre,“ vrátil jej úder Mark.
„Našla si to?“ prerušil ich Misha.
„Áno, tu to je,“ položila Codyho vzorku k ostatných. Pritiahla si svoju stoličku a sadla si k nim.
„Môžeme pokračovať?“
To bol jasný signál na to, aby sa od seba odtiahli. Nechcelo sa im, ale Misha sa napokon jemne vymanil z Markovho objatia. Bol rozhodnutý pomôcť s čímkoľvek. Okrem toho, že medzi nimi bude robiť rozhodcu. To nepovažoval za dobrý nápad.
„Áno, ale pokiaľ budeš takáto, môžeš si dať rovno odchod,“ chladne ju upozornil Mark.
„Ale nepovedz? A ako si bezo mňa poradíš? Misha neštudoval ten istý odbor ako ja a nevie o tom vôbec nič,“ odsekla rozhorčene. Zadívala sa naňho, akoby to bola jeho vina.
Misha sa len rozpačito pomrvil na stoličke. Nebol si celkom istý, akoby mal postupovať. Konflikt medzi nimi dvoma bol opäť v plnom prúde.
„Ja tiež nie a vôbec mi to neprekáža,“ ľahostajne dodal Mark.
Vrátil sa k svojej práci a pokúšal sa na ňu nedívať. Misha dúfal, že tým to končí, ale Nicol nemilosrdne pokračovala: „Iste, že nie. Mohol by si nám tu začať rozprávať o svojom skvelom živote. O tom, čo všetko si študoval okrem hlavného odboru...“
„Nicol, nezačínaj s tým...“
„Budem s tým začínať. Bozkávaš sa tu s mojím priateľom a on nemá ani tušenia s kým sa to tu zahráva...“
„Už nie som tvoj priateľ,“ podráždene doplnil Misha.
Nicol naňho vrhla pohľad, ktorý by naňho možno v minulosti zaúčinkoval, ale teraz to naňho nemalo žiadny účinok.
„Vážne, Nicol. Myslím, že toto sme si už dôkladne vysvetlili. Ty potrebuješ niekoho iného, rozhodne nie mňa. Nie je to nič osobné, ale nefungovalo by to... Sme len priatelia,“ zopakoval tú reč, ktorú si nacvičoval už toľkokrát, že mu nerobilo problémy to rozvinúť do dlhších viet.
„Ja viem, ale skrátka sa o teba bojím. On pre teba nie je vhodný... Poznáte sa len veľmi krátko, nechcem, aby si bol sklamaný,“ nedala sa odradiť Nicol.
„Je to skrátka len medzi nami. Nemala by si sa tým zaťažovať. To jediné ti na to môžem povedať. A teraz pokračujte v práci, obaja...“ požiadal ich o trochu dôraznejšie, ako pôvodne zamýšľal.
O to viac bol prekvapený, keď ho naozaj poslúchli. Značne sa mu uľavilo, keď sa obaja trochu upokojili. Samozrejme, že ho zaujímalo všetko, čo vedela o Markovi. Aj on sa o ňom chcel dozvedieť čo najviac, ale rozhodne, až keď bude Mark pripravený, povedať mu viac. Nemienil na nič príliš tlačiť, ani trápiť sa tým, čo sa stane v blízkej budúcnosti.
„Ako sa správajú psi?“ opýtal sa Mark.
„Dobre. Sú pokojní. Nevidieť na nich žiadnu zmenu. Mám im tiež pre istotu odobrať krv?“
„Nie, ty nie. Radšej pôjdem ja. Miracle by mohol opäť prudšie zareagovať. Nemá veľmi rád takéto veci. Ty zatiaľ pokračuj.“
Nicol zdvorilo prikývla a venovala sa svojej práci, tak akoby sa vôbec nič nestalo. Mark rýchlo vyšiel z laboratória. Spolu s potrebnými vecami.
„Môžem ti nejako pomôcť?“ opýtal sa trochu drsnejšie, než pôvodne zamýšľal.
„Pozri sa tam do toho stolíka. Mal by tam byť denník záznamov,“ požiadala ho Nicol.
Misha vstal a vybral sa to nájsť. Cestou zavadil pohľadom o cely. Tom a Jeff pritláčali ruky k hrubým stenám. Obaja sa naňho dívali, akoby sa ho pokúšali zhltnúť očami. Cody len smutne sedel vo svojej klietke a objímal si kolená. Vzal denník záznamov z prvej zásuvky a pristúpil s ním bližšie k celám.
„Počujete ma?“ opýtal sa potichu.
„Ja, áno,“ rozpačito zamumlal Cody. Podarilo sa mu trochu zdvihnúť hlavu.
Misha prekvapene zastal. Neočakával žiadnu odpoveď a dokonca aj Nicol sa obrátila k nim.
„Ako sa cítiš?“
„Už lepšie, ale nemôžem uveriť tomu, čo som urobil. Prepáčte, nemohol som sa ovládnuť. Bolo to ako impulz. Chcel som ho pustiť, ale nešlo to. Som v poriadku, nie som ako oni. Môžete ma pustiť! “ zatváril sa takmer zhnusene. A rukami viac zatlačil na prednú stenu cely.
„Veľmi ma to mrzí, Cody, ale musíš ostať tam, kde si. Pokojne si sadni. Ak chceš hodíme ti tam nejaký časopis, prípadne ti pustíme rádio, ale v žiadnom prípade odtiaľ nevyjdeš, kým nezistíme ako to zastaviť.“
Nicol ako pravá ľadová kráľovná laboratória, okamžite zmarila jeho nádeje na prepustenie.
„Bolo to len prechodné. Naozaj ma môžete pustiť!“
„Nie, nemôžeme,“ pridal sa k nej aj Misha.
Ani on mu ešte neveril. Nech hovoril čokoľvek, pred dokončením testov, nebolo ešte nič úplne isté.
„Tak dobre počkám, ale naozaj mi sem niečo hoďte, lebo umriem od nudy... Skús tú veľkú skriňu... v hornej zásuvke si schovávam svoje čítanie,“
Nicol vstala otvorila jednu z väčších skriniek. Našla tam dostatočný počet výtlačkov známeho pánskeho magazínu.
Misha sa nespokojne díval, na vnadami obdarenú ženu na obálke. Otvorila malé okienko na cele a vhodila mu ich dovnútra.
„Vďaka ti,“ zamumlal už trochu nadšenejšie než predtým.
