Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
„Miracle, Danny, Soul,“ pekne si ich všetkých zavolal k sebe. Psi ho poslušne obklopili, dokonca aj večne tvrdohlavý Miracle sa k nemu mimoriadne rýchlo prihnal.
„Tak poďte chlapci,“ Mark ich jedného po druhom prezrel. Pohladil ich, aby sa nebáli a upokojoval ich. Reagovali naňho tak, ako zvyčajne, akoby sa vôbec nič neudialo. Očividne takisto chceli viac jeho pozornosti. Nadšene okolo neho pobiehali. Mal ich rád. Tak veľmi, že si to ani neuvedomoval. Boli to jeho spoločníci. Jeho najmilší maznáčikovia. Poznal ich. Rozhodne si neprial, aby sa im niečo stalo.
Chvíľu sa s nimi len hral. Sledoval, ako reagujú na podnety a krv im odobral, až keď si bol istý, že to nebude žiadny problém. Miracle sa ako jediný pokúsil o menší odpor. Pokúšal sa Markovi ujsť, ale napokon sa aj on nechal utíšiť a keď sa mu začal prihovárať s dôverou si ľahol a nechal ho to urobiť. Psi by síce mali mať takisto čiastočnú imunitu, keďže prichádzali do kontaktu s kameňmi pomerne často, ale ukázalo sa, že nič nie je také isté.
Staré mená sa začali vynárať s minulosti a prichádzali aj nové problémy. Jedným z nich bol aj pocit, ktorý ho zaplavil ta náhle, až sa obával, že naraz stratí vedomie. Psi sa nespokojne hmýrili okolo neho.
„To nič. To bude dobré,“ opakoval skôr pre seba, ako pre nich.
Mark sa na chvíľu rukou oprel o stenu. Pocítil menší príval nevoľnosti. Hlava sa mu mierne zakrútila a svet sa s ním na chvíľu prevrátil. Tak zle mu už dávno, nebolo, ale stále bol samým sebou. Necítil žiadnu zmenu.
Soul ho nespokojne oňuchal a zúfalo sa rozbehol po chodbe. Zrejme sa chystal niekoho zavolať. Miracle ostal pri ňom a pokúšal sa ho udržať v bezpečí. Danny horlivo nasledoval štekajúceho Soula.
Mark opatrne klesol na kolená. Rukou si prechádzal po čele a pokúšal sa trochu spamätať. Nenechá sa predsa len tak poraziť obyčajným bozkom. Obyčajným menom, ktoré Cody vyslovil, len pod vplyvom kameňov. Nie. Nesmie sa tomu poddať. Musí vydržať a nechať oči otvorené, nech by sa malo diať čokoľvek. Oprel sa o Miracla. Pritiahol si ho k sebe a čakal. A on prišiel. Pôsobil ako roztomilý mierne rozstrapatený anjel, ktorého za nohavice ťahal nespokojný pes a pod nohy sa mu plietlo rozrušené šteňa.
„Dobre. Dobre, už idem,“ zahundral Misha, keď kvôli ich snahe, takmer zavadil nohou o stôl.
„Mark? Stalo sa niečo?“ rozrušene sa k nemu naklonil.
Starší muž sa trhane nadýchol. Nebol zvyknutý na niečo také. Málokedy bol chorý, takmer vždy si na seba dával pozor a skôr sa staral o ostatných.
„To prejde. Je mi len trochu zle... Potrebujem, aby si pri mne len chvíľu sedel,“ pripustil neochotne. Nerád to priznával, ale vzhľadom na to, v akej boli situácii, nemohol si dovoliť tajiť svoje ťažkosti.
Misha okamžite poriadne zbledol. Bolo na ňom nádherne vidieť, ako sa oňho bojí. Poslúchol ho, ale rozhodol sa urobiť ešte aj niečo ďalšie.
„Nicol, poď sem!“
Rýchlo otvoril okno a nechal do miestnosti prúdiť čerstvý vzduch. Potom sa okamžite vrátil k Markovi.
„Nie, ona nie. Ty mi stačíš,“ rýchlo ho chytil za ruku a pritiahol si ho sebe. Miracle sa trochu posúval medzi nimi, kým si nenašli vhodnú polohu.
„Ona sa vtom vyzná lepšie...“ nervózne protestoval Misha.
„To je možné, ale budem sa cítiť lepšie, keď mi oblečenie rozopneš ty.“
Misha to okamžite urobil. Trochu sa mu pritom triasli ruky, ale nie natoľko, aby sa ho zabudol popritom nenápadne dotýkať.
„Bolí ťa niečo?“
Mark opatrne pokrútil hlavou a privinul sa bližšie k nemu. Mladíkova prítomnosť ho upokojovala. Zabúdal na to, čo sa dialo z jeho telom a pokúšal sa myslieť len naňho. Bolo mu omnoho lepšie a s pomocou svojho asistenta sa mu podarilo vstať.
Podarilo sa im to práve, keď sa do obývačky prihnala Nicol.
„To snáď nie. Mark, si...“
„Nič to nie je. Len chvíľková slabosť. Už to prechádza.“
„Never mu. Celý sa triasol. Musíme s tým niečo urobiť,“ zamračene si ho premeral Misha.
„Ako ti je?“
„Dobre, dobre, práve som tu mal niečo rozbehnuté a ty nás zas rušíš.“
„Mark, no tak, nemôžeš predsa...“ zúfalo naňho hľadel Misha.
„Som okej, maličký. Nič mi nechýba, len ešte chvíľu takto seď,“ požiadal ho s úplne vážnou tvárou.
„Teraz nič nerozbiehajte. V cele sa niečo stalo. Poďte sa pozrieť. Teda, ak vládzeš.“
„Ešte chvíľu musím počkať. Čo sa tam zase stalo?“
„Takto ti to nemôžem vysvetliť. To musíš vidieť.“
„Nemala si Codymu dávať tie časopisy.“
Nicol sa pobavene uškrnula.
„Cody je okej. Trochu ho to vystrašilo, ale s ním sa nič nedeje. Nevadí. Počkám tu s vami. Nedáš si aspoň vodu?“ opýtala sa Marka.
„Nie, nie netreba.“
Rozhodne sa mu nepáčilo, že si Nicol prisadla k nim. Chcel byť s Mishom aspoň chvíľu sám a ona im to očividne nechcela povoliť.
„A čo dieťa? Cítila si v poslednom čase niečo?“
„Nie, nič. Vôbec sa to nehýbe.“
„To dieťa to prežilo? Myslel som si, že... Niežeby to bolo zlé, ale...“
„To ešte nie je také isté. Musíme počkať a neviem, či...“ Mark pocítil, ako sa mu niečo pod tričkom naplo. Zdalo sa mu, akoby niečo liezlo po jeho tele. Zúfalo siahol rukou na miesto, ktoré považoval za zdroj problémov, ale keď si nadvihol oblečenie nevidel nič len svoju pokožku a škrabanec, ktorý si práve spôsobil. Ten pohyb však v jeho mysli spustil celú sériu spomienok. Niečo sa mu marilo. Niečo dôležité a pomaly mu to začínalo dochádzať.
„Nicol, ten kameň, ktorý ti spadol bol so starej sady, alebo z tej, ktorú mám ja?“
„Bola to stará sada.“
„Tak to mi ani nehovor. Starej sady si sa vôbec nemala dotýkať! Stará sada spôsobuje najvýraznejšie zmeny. To tvoje dieťa je toho dôkazom. Z toho sa len tak nedostaneme. Jednoducho sa zmeníme a nebude sa s tým dať nič urobiť. Pomôžte mi vstať. Musím zobrať nejaké vzorky so starej sady. Porovnáme to a uvidíme, ako ďaleko to zašlo... Ak je to také, ako si myslím, tak nás možno dajú aj do karantény. Niečo to so mnou robí, ale ešte neviem, čo a to by naozaj nemalo. Nikoho nepúšťajte. Možno by ste mali aj mňa strčiť do cely.“
„To je zbytočné. Všetci to máme v sebe,“ namietla Nicol.
