Fandom: crossover Doctor who/Life on mars uk
Pár: jedenásty Doctor/Sam Tyler
varovanie: krátkeNiečo ma trafilo do hlavy. Spadol som a ocitol som sa sám na chodníku pred akousi vládnou budovou. Akoby nebolo nič ľahšie než trafiť Doktora a nechať ho bezmocne ležať na chodníku. Zavrel som oči a pokúšal som sa priveľmi nemyslieť, lebo myslenie v takejto situácii dosť bolí.
„Ste v poriadku? No tak preberte sa,“ niekto ma zdvihol a dostať preč z cesty. Nejaké ruky ma starostlivo prezerali. Ten hlas ma okamžite prebral. Bolo to pre mňa také dôležité, že sa moje dve srdcia priam šialene rozbúchali. Otvoril som oči a uvidel som... Ťažko popísať čo sa dialo v mojej hlave, keď som na sebe cítil jeho pohľad. Privinul som sa bližšie k nemu a predstieral som, že ma to naozaj veľmi bolí, aj keď to už ani zďaleka nebolo také zlé.
„Master?“ opýtal som sa, aj keď som vedel, že sa mýlim. Nemohol to byť on. Nemohol sa na mňa dívať takým ustarosteným pohľadom.
„Som DC Sam Tyler. Len vydržte. Nie je to až také vážne. Budete v poriadku...“ posadil ma do svojho auta a zapol mi pás. Chcel som mu povedať, že ošetrenie nepotrebujem, ale nedokázal som naňho prestať hľadieť.
Pohodlne som sa oprel na sedadle.
„Rád ťa spoznávam, Sam. Som Doktor,“ trochu sklamane som si pošúchal boľavú hlavu. Ako to môže byť len Sam? Prečo to nie je on? Prečo sa na mňa nemôže tak sladko dívať on? Zahnal som tieto úvahy spôsobené rozbitou hlavou a totálnou disfunkciou mozgu.
„Aký Doktor?“ opýtal sa, keď naštartoval a bezpečne vyrazil k najbližšej nemocnici, ktorá naozaj nebola vôbec ďaleko. Aj, keď pre mňa to znamenalo, že odtiaľ budem musieť parádnym spôsobom ujsť a ešte k tomu sa hodný kus cesty vrátiť k mojej Tardis. Musím to urobiť skôr, než sa Rory a Amy do niečoho opäť zaplatia. Prípadne sa stratia s celou loďou, ako mi to urobili minule.
„Len Doktor. Nič viac, len Doktor. Aký to už neviem ani ja sám,“ dodal som trochu menej nadšene. Viem, nemal by som dúfať a už vôbec nie, očakávať, že ho len tak niekde stretnem, akoby sa nič nedialo a on konečne prijme moje pozvanie.
Zadíval sa na mňa, akoby som bol totálny blázon. Oj, ale prečo on? Teraz by ma už mal klasicky poviazať, pokúsiť sa ma zabiť, prípadne na mňa vrhať tie svoje neodolateľné pohľady. To by urobil, keby to bol Master.
Keďže ním nie je, tak musíme absolvovať nudnú cestu do nemocnice, kde mi budú chcieť zašívať hlavu, a to naozaj nemám rád. A pretože, som potom ani zďaleka netúžil, jednoducho som mu položil ruku na koleno, vediac, že to ho určite dostatočne pobúri. Pretože, ja som práve zistil, že celkom vážne milujem aj Sama Tylera. A najlepšie by bolo mať ich tu oboch. Nech sa len pekne starajú o uboleného Doktora...
Ale nie. Mám naozaj poriadne rozbitú hlavu, keď takto rozmýšľam a Sam moju ruku nedal preč. Nechal ju tam, len sa mierne zamračil a pokrútil hlavou.
„Už tam budeme...“
„Nechcem nemocnicu. Chcem sa len vyspať,“ samozrejme, zabudol som dodať, že s tebou, aby si sa hneď neurazil.
„Musia ti to zašiť. Je to hlboká rana,“ pripomenul mi jemne. Až teraz som si uvedomil, že si druhou rukou na hlave niečo pridržiavam. Bráni to tomu, aby krv stekala na sedadlá aj na moje ruky. To je pekné. To sa mi páči.
„Budeš tam so mnou? Sľúb mi to,“ žiadam ho rozrušene.
„Samozrejme, ešte raz sa ospravedlňujem. Je to moja vina, že si spadol. Mrzí ma to.“
„Nevadí...“ zatiahnem nadšene. Je mi veselo. Neskutočne a ani neviem prečo. Už ani neviem, o čo všetko ťa mám požiadať, ale niečo mi predsa len napadne. Niečo určite a ty, nech si ktokoľvek to určite pochopíš. Možno sa tak teším, lebo Sama požiadam, aby so mnou cestoval. On mi bude veriť. On to pochopí. Začínal som sa prestať obávať o svoju hlavu... Moje srdcia boli momentálne ohrozené.
